Dokážem pochopiť. A pokiaľ sa na tom požiari naozaj niekto smial či bavil, to pochopiť nedokážem. Je to tragédia. Nech sa na vec dívam z akejkoľvek strany. Generácie ľudí ten chrám stavali, z presvedčenia, z túžby zanechať po sebe niečo, čo ich prežije a možno presahuje. Iné, omnoho neskoršie generácie to dedičstvo asi nestrážili dosť dobre.
Čo sa týka ostatného - vec názoru, nikomu neberiem ten jeho ani nevnucujem svoj. Sú ľudia, ktorí majú svoje dobré dôvody veriť v Boha. Sú ľudia, ktorí majú nemenej dobré dôvody neveriť. Patrím k druhej skupine, ale to je nepodstatné. Pokiaľ sa navzájom tolerujeme, žijeme a necháme žiť, je to v poriadku. Pekné sviatky prajem všetkým.
...článok je do nemalej miery emotívny, hlavne či predovšetkým v časti, kde opisujem tie negatívne, posmešné reakcie na požiar. Bolo ich veľmi veľa - nielen v diskusiách pod článkami na slovenských weboch, ale napr. aj na českých weboch. Vo Francúzsku tomu tak nebolo či nie je. Čo je pochopiteľné - Notre-Dame je ich klenot sakrálnej architektúry. Nerozumiem takým reakciám - a je jedno, či ide o Notre-Dame alebo o pred rokmi Krásnu Hôrku. Sú to pamiatky, ktoré sú pre mnohých významné aj dôležité. Veď si predstavme, že by taký požiar zachvátil napr. Bojnický zámok alebo Chrám svätého Jakuba v Levoči, kde je majstrovský neskorogotický oltár - a húfy diskutujúcich by písali, že si na jeho zhorenisku máme postaviť mešitu s minaretom, pretože sami si za požiar môžeme. To by asi každého "dohrialo." Zdá sa teda, že ľudská hlúposť je často nekonečná, nekonečnejšia než viera veriacich v Boha. Čo sa emócií týka - vari veľkonočné sviatky nie sú vo výraznej miere aj o emóciách? Stačí sledovať "rekonštrukcie" krížových ciest s "ukrižovaním" aj "zmŕtvychvstaním" - napríklad tú, ktorá sa už tradične pod názvom Živá krížová cesta koná v Prešove. Bude opäť v piatok 19. IV. t. r. v centre Prešova a organizátori na ňu pozývajú aj týmito slovami: "Nenechajte si ujsť výnimočný zážitok, vysoko emotívne spracovanie tradičného biblického príbehu v prostredí historického centra mesta Prešov." V apríli 2018 som na blog o tomto podujatí napísal krátky článok s fotografiami: O deťoch a veľkonočnom násilí ( https://martindroppa.blog.sme.... ) - má vyše 6 450 prečítaní. Nie som teológ ani misionár - v tomto článku (a v žiadnom) nikoho neprehováram ani nenahováram k viere v Boha. Vieru v Boha alebo nevieru v Boha považujem za osobnú, intímnu záležitosť, postoj každého. To, že nie som ateista, to na veci nič nemení. Na druhej strane musím napísať, že som poznal mnohých ľudí, medzi nimi aj niekoľko veľmi ťažko, nepredstaviteľne chorých, ktorým viera v Boha doslova predĺžila životy; a neboli to životy márne. Poznal som aj ľudí, ktorí boli po celý život ráznymi ateistami a keď prichádzal "ich čas," obrátili sa na úprimnú vieru v Boha. Aj pre toto všetko sa domnievam, že určite či asi "nikdy nie je neskoro."
precital som si ten starsi blog a napadlo ma ze by v presove mohli tiez zinscenovat tancovanie nejakej vychondniarky v ulohe salome a potom by jej doniesli hlavu jana krstitela,iste by to malo "uspech"
...s podobnými názormi a prejavmi ako sú tie Vaše, je určený perex článku a hlavne tretí odstavec (ten priamo pod fotografiou prezidenta E. Macrona), začínajúci sa slovami "Katedrála Notre-Dame začala horieť..." a končiaci sa slovami "Pretože - 'dobre im tak.'"
Vážne? Asi ste slepý alebo neviete poriadne čítať. Mne by ani vo sne nenapadla taká kravina, že dobre im tak. Ale neverím rozprávkam o nehode ktoré odzneli v čase keď ešte horelo, a teda nič sa ani nevyšetrovalo, a doteraz sa ani nevyšetrilo. Buď to spáchali primitívni moslimskí psychopati, alebo to bola falošná vlajka. Ja sa prikláňam k druhej možnosti. To práve kvôli ľuďom ako ste vy, dodnes ovečky veria, že útoky na dvojičky spáchali nejakí 19 dementi pod vedením Usaláma Aladina. To ja by som mohol povedať, vy ste vyznávači "Pretože - 'dobre im tak.'"
...na Vaše nezmysly. Samozrejme - "ja a takí ako ja" môžeme za všetko zlé a nanič na svete. Ak ste si ešte nestihli všimnúť, tak k požiaru Notre-Dame sa neprihlásili žiadni teroristi, radikáli, fanatici a podobné indivíduá. Tak si len žite vo svojich blúznivých predstavách a presvedčeniach.
Emotívny článok
Čo sa týka ostatného - vec názoru, nikomu neberiem ten jeho ani nevnucujem svoj. Sú ľudia, ktorí majú svoje dobré dôvody veriť v Boha. Sú ľudia, ktorí majú nemenej dobré dôvody neveriť. Patrím k druhej skupine, ale to je nepodstatné. Pokiaľ sa navzájom tolerujeme, žijeme a necháme žiť, je to v poriadku. Pekné sviatky prajem všetkým.
Pozehnanne sviatky vsetkym ...
Máte pravdu,...
Nerozumiem takým reakciám - a je jedno, či ide o Notre-Dame alebo o pred rokmi Krásnu Hôrku. Sú to pamiatky, ktoré sú pre mnohých významné aj dôležité. Veď si predstavme, že by taký požiar zachvátil napr. Bojnický zámok alebo Chrám svätého Jakuba v Levoči, kde je majstrovský neskorogotický oltár - a húfy diskutujúcich by písali, že si na jeho zhorenisku máme postaviť mešitu s minaretom, pretože sami si za požiar môžeme. To by asi každého "dohrialo." Zdá sa teda, že ľudská hlúposť je často nekonečná, nekonečnejšia než viera veriacich v Boha.
Čo sa emócií týka - vari veľkonočné sviatky nie sú vo výraznej miere aj o emóciách? Stačí sledovať "rekonštrukcie" krížových ciest s "ukrižovaním" aj "zmŕtvychvstaním" - napríklad tú, ktorá sa už tradične pod názvom Živá krížová cesta koná v Prešove. Bude opäť v piatok 19. IV. t. r. v centre Prešova a organizátori na ňu pozývajú aj týmito slovami: "Nenechajte si ujsť výnimočný zážitok, vysoko emotívne spracovanie tradičného biblického príbehu v prostredí historického centra mesta Prešov." V apríli 2018 som na blog o tomto podujatí napísal krátky článok s fotografiami: O deťoch a veľkonočnom násilí ( https://martindroppa.blog.sme.... ) - má vyše 6 450 prečítaní.
Nie som teológ ani misionár - v tomto článku (a v žiadnom) nikoho neprehováram ani nenahováram k viere v Boha. Vieru v Boha alebo nevieru v Boha považujem za osobnú, intímnu záležitosť, postoj každého. To, že nie som ateista, to na veci nič nemení. Na druhej strane musím napísať, že som poznal mnohých ľudí, medzi nimi aj niekoľko veľmi ťažko, nepredstaviteľne chorých, ktorým viera v Boha doslova predĺžila životy; a neboli to životy márne. Poznal som aj ľudí, ktorí boli po celý život ráznymi ateistami a keď prichádzal "ich čas," obrátili sa na úprimnú vieru v Boha. Aj pre toto všetko sa domnievam, že určite či asi "nikdy nie je neskoro."