Útulný domov

Autor: Martin Droppa | 24.10.2020 o 20:20 | (upravené 24.10.2020 o 21:00) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  93x

  Na zamyslenie sa, aj na premýšľanie o tom, čo je to domov, kde je a čo ho tvorí, ako a kde ho hľadáme, ponúkam poviedku. 

Anastázia Svidovská
Útulný domov
Prešiel som cez ulicu a pekne po chodníku, okolo vysokého múru, prišiel som k plotu a k bráničke v ňom. Celou silou, váhou tela, som sa do nej oprel. Povolila. Vstúpil som na kamenný chodník, po ňom ku schodom a po nich k dreveným dverám. Boli zatvorené. Tak som pred nimi stál, ale ani nie dlho, keď sa potichu otvorili.
“Mamííí!” zakričalo dievčatko, stojace pred mnou. Jednu ruku malo na kľučke dverí, v druhej držalo nákupnú kabelu. Pekne som sa pozdravil.
“Mamííí, mamííí, poď sa pozrieť, kto prišiel,” zvolalo dievčatko a otočilo sa. Pribehla mladá žena, v jednej ruke varecha, druhú si obtierala o bielu zásteru s vyšívanými kvietkami. Otvorenými dverami som zacítil vôňu jedla, určite to bolo pečúce sa mäsko - to poznám, tú vôňu veľmi dobre poznám.
“Aha,” prekvapene povedala žena.
“Psík!” opäť zvolalo dievča.
“Odkiaľ si prišiel?” spýtala sa ma žena. Dievčatko položilo na podlahu kabelu a sklonilo sa ku mne, pohladkalo ma. Radostne som zakýval chvostom a ešte raz, o čosi hlasnejšie, dôslednejšie, som sa krásne pozdravil.
“Čo teraz? Nevieš, komu patrí?” pýta sa žena. ”Nie,” odpovedá dievča. “…ale mám nápad,” pokračuje malá: “Zoberieme si ho.”
“Ty si sa už načisto zjašila,” zaprotestovala žena.
“Mamííí, prosííím, aspoň na pár dní…,” zatúžilo dievčatko.
“Hm… tak dobre,” povedala žena, chvíľu sa tváriac, že premýšľa, lenže zahľadel som sa na ňu takými očami, že neodolala.
“Psíček, poď,” pozvalo ma dievča do domu. Vošiel som. Všade bolo pekne, podlaha sa leskla, videl som sa v nej.
“Tu počkaj,” rieklo dievča, “idem ti doniesť vankúšik, musíš si oddýchnuť.
‘Vankúšik? A to je čo?’ kývol som so záujmom, ale neveriacky, chvostom.
Dievča donieslo niečo ako perinu, ale bolo to menšie. “Tu budeš búvať a oddychovať,” ťaplo po tom vankúši. Položil som naň jednu z predných labiek, bol mäkký a fajn.
“Mamííí,” zavolalo dievča, “vieš čo mi napadlo?” “Čo také?” obrátila sa mama k dcére.
“Psík určite musí mať hlad,” vysvetlilo dievča. ‘Hlad,’ - tak to slovo veľmi dobre poznám, a ešte lepšie poznám hlad. Opatrne som sa zložil na vankúšik, predtým som sa pootáčal, hlavu som si položil na labky a pozeral som sa, akože nenápadne, na pekáč, z ktorého sa šírila vôňa mäska. Dievčatko sa postavilo k mame a k pekáču. Otvorilo akési dvierka a vybralo z nich misku s farbou jabĺčka a veľkú krabicu, v ktorej čosi šuchotalo. ‘Mačka!’ oblizol som sa v duchu aj naozaj a ešte raz. Dievča z krabice niečo vysypalo do misky a potom takou veľkou a prehĺbenou lyžicou načrelo do pekáča s mäskom. Vyvalila sa vôňa a dievčatko na to, čo bolo v miske, nalialo mäskovitú šťavu. Vzalo misu do oboch rúk, otočilo sa a vykročilo ku mne: “Psíček, nech sa páči,” položilo misku pred vankúš. Vstal som, ovoňal - mäsko bolo bravčové, bolo to cítiť zo šťavy. A to čosi, pomiešané s ňou, vyzeralo ako nejaké malé lupienky. Ochutnal som, výborné! Dal som sa do jedla.

“Psíčkovi som dala vločky,” zahlásilo dievča. ‘Aha, tak  vločky,' začul som, ‘…hm, dobré je to!’
“Aké mu dáme meno?” spýtala sa žena dcéry.
“Neviem,” premýšľalo dievča. Po chvíli vraví: “Psíček, volajme ho tak. Možno má nejaké meno, nevieme aké, tak nech ho nespletieme.” “Dobre,” odvetila mama, “choď zavolať ocka, že už ideme jesť, je na stole.”
Dievča sa niekam stratilo, ja som dojedol, odfukujúc ležím na vankúši. Všetci jedli dokým sa nenajedli a z pečeného mäska ostala len kosť. “Psík ju bude mať na zajtrajšok,” zahlásilo dievča, mama aj otec prikývli. “Idem ešte niečo porobiť,” povedal muž a odišiel.

   ~   ~   ~
Bolo mi dobre, sýty som zaspal. Snívalo sa mi o Vetre a o Daždi. Keď som sa zobudil, ponaťahoval som si najprv predné, potom zadné labky. Bolo mi výborne, cítil som sa útulne.
“Psíček sa zobudil, ale spal dlho,” prišlo ku mne dievča a pohladkalo ma. Bol to láskavý, jemný dotyk. Oblizol som jej prsty.
Dievčina ku mne opäť prišla a v ruke držala čosi neveľké a ploské
“Psíček, sadni si… …tááák, krásny si,” namierila na mňa ten predmet. Odrazu sa z neho oslepujúco blyslo - a to bolo všetko.
“Mamííí, pozri - aká krásna fotka! Zavesím ju na sieť.” “Dobre - ale napíš tam, že hľadáme nejakú rodinu. Psík potrebuje domov, a vieš, že my čoskoro na dlhú dobu odcestujeme za more - a s ním to nepôjde, brať ho so sebou.”
“Jasnačka, zavesím fotku a oznam, že hľadáme dobrých ľudí, alebo aspoň útulok,” upresnilo dievča zvláštnym, dôležitým hlasom.
‘Útulok? A prečo? Načo?’ pomyslel som si a telom, srdcom, mysľou mi prešlo znepokojenie… ‘Veď tu, v tomto dome, je tak útulne. Je mi tu útulne. Tak prečo nový útulok?’
Poobede som dostal pečenú, mäskovitú kosť od včerajška. Obhrýzal, chrúmal som ju, ale myšlienky na akýsi útulok ma začínali trápiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Privítajte Petra Pellegriniho, náhradného človeka (píše Samo Marec)

Môžete Pellegriniho vyhnať zo Smeru, ale nemôžete Smer vyhnať z Pellegriniho.

Prvá námestníčka Kováčiková odchádza z prokuratúry

Rezignáciu odôvodňuje aj útokmi na svoju osobu.


Už ste čítali?