O vlastenectve v nás a mimo nás

Autor: Martin Droppa | 19.10.2020 o 16:46 | Karma článku: 3,93 | Prečítané:  655x

•  Vlastenectvo, patriotizmus, oddanosť a láska k vlasti sú záležitosti ošemetné - ako každá láska, aj táto vie byť krutá i tragická. 

• Vlastenectvo je už dlho v móde, u nás sa zrodilo vari so štúrovskými aktivitami, ale v ostatných rokoch sa stále viac stretávame s pokrútenými, zdeformovanými prejavmi vlastenectva, s tiežvlastenectvom, neraz podopretým prejavmi nenávisti a vulgárnosti. Prečo? Lebo podľa pseudovlastencov a pseudovlasteniek niet nad nich - a ostatí ľudia patria pred vari trestné tribunály, ktoré ich budú súdiť za názory a činy ako za zločiny hrdelné.  

• Psíkovia a Psy prostredníctvom svojej Asociácie osemnohých zásadne, rázne a principiálne nesúhlasia so zneužívaním vreciek na psie exkrementy. "Je nevyhnutne potrebné čo najskôr prijať zákon a zverejniť ho nielen v slovenskej Zbierke zákonov, podľa ktorého bude prísne trestané zneužívanie vrecúšok na psie exkrementy. Psíkovia aj Psy nesúhlasia s tým, aby ich výkaly boli prirovnávané k tomu, čo vypudzujú elementy!" vyhlásila na tlačovke pri tlačenke čestná predsedníčka asociácie, Mademoiselle Nobs z Pompeí v rámci videokonferencie Black Hot Dog In Time & Hair Young Dog, opierajúc sa o celosvetový psí plebiscit. 

• Stretol som v živote veľa vlastencov a vlasteniek - ľudí, ktorí skutočne milovali vlasť, v rôznych, hlavne temných časoch histórie, aj za vlasť, za Slobodu bojovali. Napríklad náš otec, starí rodičia v odboji počas II. svetovej vojny, ale aj v časoch boľševickej tmy. Jeden z mojich starých otcov na to v 50. rokoch XX. storočia doplatil tým najcennejším - životom. Všetky tieto stretnutia a rodinná tradícia zo mňa vyformovali obyčajného vlastenca, ktorý dodnes má rád a do smrti bude mať rád svoju vlasť - Československo. Inak to nejde, aj z úcty k predkom.  

  Rozprával som sa aj s pseudovlastencami, s pseudovlastenkami. Ich vlasteneské vzpínanie sa sa zvyčajne začína i končí pri kladení vencov k nejakému hrobu (pričasto nášho klérofašistického zločinca alebo v mauzóleu bez múmie jeho duchovného otca), výstupom v lepšom prípade na správne naklonený Kriváň (či aj zostupom z neho - to nevedno) a napokon bliakaním o vysťahovaní "cudzicov" a nenávisti k nim, o prikláňaní sa 'tam, k tomu veľkému dubisku' - dnes k Rusku, o akejsi slovanskej / slovänskej vzájomnosti (pritom kto iný sa vzájomne viac vyvražďoval, než Slovania?). Pseudovlastenky a pseudovlastenci mi svorne tvrdili, že sú vlastenky a vlastenci, samozrejme - pravé a praví. A nezabudli dodávať, ako s ostatnými zatočia. Nedávno mi jeden mladík napísal, že ma treba zbaviť občianstva a vyhnať z krajiny. Prečo takto reagoval človek, mladší než náš syn? Pretože som slušne napísal, že jeho amatérska tvorba nestojí ta nič. A ja, hlúpy, som mu ponúkol pomoc.  

• Za vlastencov, vlastenky nepovažujem elementy s vytetovanými svastikami, skĺbenými s gardistickými symbolmi, ani predstaviteľov esenciálnej nenávisti, ktorých krásne odhaľuje a opisuje hlavne Ján Levoslav Benčík. Anidajme tomu tých, ktorí nijako nikomu nepomôžu - napríklad v čase povodní, ľudí lakomých i zloprajných. Vlastenci a vlastenky sú u mňa, pre mňa, hlavne ľudia, žijúci a pracujúci, tvoriaci v pokore a v úcte k vlasti. A v podstate je celkom jedno, v ktorej oblasti života spoločnosti pôsobia, pracújú alebo pracovali.  

• 'Som ja vôbec vlastenec?' zamýšľam sa nad sebou. Nechcem byť o svojom vlastenectve "samopresvedčený." Myslím si, že napokon aj tak iba Čas, Doba zhodnotia môj život. Ľudia, ktorí ma osobne vôbec nepoznajú, ma neraz iba súdia a odsudzujú. Kto ma pozná - a čím lepšie, tým lepšie, vie, čo som dokázal. A držia mi palce. Podporujú ma. Pomáhajú mi. Neviem, čo mám "položiť na oltár vlasti," ako sa vraví. Život asi nie - lebo, chvála Pánu Bohu, nie sme vo vojne. Zato môžem pomáhať, aj pomáham, tým, ktorí a ktoré to potrebujú. Nezištne - pretože si myslím, že zištná pomoc pomocou nie je. Pomocou nezištnou napokon i "splácam" to, že mnohí ľudia pomohli mne. Ale boli, sú i takí ľudia, ktorí mi nepomohli, keď som to potreboval, ešte sa mi aj vysmiali, vyrehotali, neveriacky posmešne komentovali to, čo som potreboval. Mám ich súdiť? Nie. Súdiť ich bude On - a právom, spravodlivo. Ani nič zlého im neželám, ja nie. Pretože to sa nemá, nesmie. Tak ma vychovali.  

  Dnes som bol, s priateľom, po nákupoch. V čase na to pre nás určenom, v takmer prázdnych obchodoch. Keď sme si u nás doma, na lavičke v jesennej Záhrade sadli a "ubalili sme si" cigaretle, pripálili, pýtam sa ho: "Čo si predstavuješ pod vlastenectvom?" A on mi vraví: "Dones popolník." Doniesol som, ružové brúsené sklo, krásny tvar. "Myslím si," potiahol si z cigy priateľ, "že mnohí, hlavne politici, sa na vlastenectve vyšplhali poriadne vysoko a k dobrým prachom. Zneužili slovo vlastenectvo a jeho význam a zneužili aj ľudí, lebo ľudia im naleteli." Priateľ čoskoro zas cestuje za hranice, má takú prácu, ktorá ho doma dlho neudrží. Na cestách spoznáva aj rôzne stránky vlastenectva:  "Čudoval by si sa, ale tí, ktorí tak mohutne mávajú národnými zástavami, nebývajú vlastenci. Len sa snažia po chrbtoch vlastenectva a vlastí vyšplhať k osobným prospechom. Jednou rukou si búšia do hrude - druhou ukazujú všetkým 'fakera' a doma sa z vlastenectva vyzujú a sú skutoční, bez masiek: sprostí... Potom stále vypisujú, že už treba poriadne kúriť v peciach, v ktorých nás budú spaľovať... ...a netreba ti ešte niečo?" "Ani nie, ale dve fľaše portského by si mi mohol priviezť, keď už budeš v Portugalsku.." "Jasné, nezabudnem," dušoval sa. A ja teraz premýšľam, že čo som to ja za vlastenca, veď zapíjam francúzskym vínom hutný normandský camembert Gillot (au lait cru). Ale nepohŕdam ani pôvodnou frankovkou modrou zo slovenskej produkcie - k syru Niva. Ani horalkami zo Sedity, ani bryndzou z nášho salaša, ani pečivom z našej pekárne. Myslím si, že vlastenectvo je alebo v nás - alebo ide mimo nás a v nás / v nich ho niet.  
 
Poznámky. 1.:  Asociácie osemnohých, pochopiteľne (ešte) neexistuje, Mademoiselle Nobs je skutočná a so zneužívaním vrecúšok, určených na psie výkaly, nesúhlasím. 2.: Moje reportážne fotky sú z Národného výstupu na Kriváň na hranici Vysokých Tatier a Západných Tatier - podujatia, ktorého organizátori lákavo tvrdia, že je povinnosťou všetkých vlastencov a vlasteniek aspoň raz v živote vystúpiť na tento slovenský národný vrch.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Privítajte Petra Pellegriniho, náhradného človeka (píše Samo Marec)

Môžete Pellegriniho vyhnať zo Smeru, ale nemôžete Smer vyhnať z Pellegriniho.

Prvá námestníčka Kováčiková odchádza z prokuratúry

Rezignáciu odôvodňuje aj útokmi na svoju osobu.


Už ste čítali?