Na obranu, podporu tvorcov umenia

Autor: Martin Droppa | 1.4.2020 o 16:26 | Karma článku: 4,19 | Prečítané:  685x

 Unavený Michal si sadol k stolu a ospravedlnil sa - že musí písať. Dokým písal, pripravil som mu neskorú večeru.  

 Spomenul som si na túto drobnú epizódku zo začiatku marca roku 2013. Vtedy som pozval spisovateľa, prekladateľa, priateľa Michala Hvoreckého do nášho mesta. Zorganizoval som tri besedy s ním: pre študentky a študentov miestneho gymnázia, večer pre širokú verejnosť a na druhý deň v nadregionálnej knižnici. Michal mal veľký úspech - jeho slová o literatúre, o dejinách i o umení, ale aj o písaní a o prekladoch dlho rezonovali v mysliach ľudí. Michal prenocoval u nás - ale skôr než sme sa navečerali, písal. Musel písať a chcel písať. Bez tvorby totiž nevie dýchať, žiť. Tvorba je jeho život - a aj jeho umenie je i náš život.  

 Už zopár dní čítam (už vlastne nečítam) až doslova nechutné, nevyberané útoky na tých, ktorí a ktoré tvoria (nie robia!) umenie: nielen na herečky a hercov, nielen na spisovateľov a spisovateľky, nielen na ľúdí z filmu, z divadla, z hudby, z architektúry, z galérií, múzeí... Ale aj na tých i tie, ktorí a ktoré sú v pozadí umenia - a bez ktorých by to umenie vôbec nefungovalo. Nazvem ich výstižne: 'robotníčky a robotníci umenia.'  • 
 Bez tých 'robotníkov a robotníčok umenia' by sme žiadne umenie v podstate nemali - pretože "niekto" musí nasvietiť divadelné javisko či scénu pri nakrúcaní filmu, "niekto" musí stáť za kamerou i v strižni, byť v divadelnej maskérni i šatni, robiť i tú šepkárku, predavačku lístkov či šatnárku. Všetci tí "niekto" a tie "niekto" sa starajú o to, aby kultúrne podujatia, udalosti 'klapali' a aby sme z divadiel, kín, knižníc... odchádzali v spokojnosti i potešení aj na duchu, mysli, inšpirovaní aj povznesení. Ako vieme, už niekoľko týždňov sú divadlá, knižnice, kiná, koncertné sály... zavreté - lebo na scénu v plnej žiare reflektorov vstúpil covid devätnásť - a nikto mu netlieska. A tak 'robotníčky a robotníci umenia' nemajú prácu, ani umelkyne a umelci, galeristky, kurátori výstav, knihovníčky, organizátorky a organizátori rôznych kultúrnych i spoločenských podujatí... A keďže nemajú prácu, tak nemajú ani plácu a honoráre. Aké je to jednoduché a logické, však?  
 Skutočné osobnosti kultúry sa solidárne postavili aj za 'robotníčky a robotníkov kultúry,' za ich rodiny, blízkych. Apelujú na spoločnosť, vyzývajú vládu - žiadajú pomoc. Bohužiaľ - nemalá časť tupej verejnosti sa dala do rehotu - vraj nech idú dokladať tovar do regálov v supermarketoch, k lopate, k pásom do výroby... Vraj dosť bolo kaviarenských povaľačov a "hééérečiek," nech idú robiť! Našťastie nemám covid devätnástku, takže som nestratil čuch ani chuť - a preto cítim pachuť a smrad doslova 50. rokov XX. storočia, keď aj Umenie bolo znásilnené boľševickou ideologickou bandou, ktorej tak nadšene tlieskali davy, považujúce 'robotníčky a robotníkov umenia' za triedne nepriateľky a za triednych nepriateľov. Dnes ich mentálni pohrobkovia tých temných časov považujú za kaviarenských povaľačov a prázdne nádoby hriechu, súce len sexistických fantázií. "K lopatám, k pásom!" znie internetom. Má význam a zmysel odpovedať týmto ľuďom bez tvárí i sŕdc? Nie, nemá. Má zmysel vysvetľovať im, čo je to kultúra, umenie a aký význam má pre celú spoločnosť v každom čase, období? Nie, nemá. Ľudia, ktorí nikdy nemali a nemajú i nebudú mať vzťah k umeniu, k múzam - nebudú mať vzťah ani k 'robotníčkam a robotníkom umenia.' Tak potom prečo sa starajú, jalovo akože kritizujú? Alebo sme už všetci zišli z rozumov a pozabúdali sme, dajme tomu, na toľko ospevované a žiadané napríklad televízne inscenácie, tie povestné "bratislavské pondelky" plné majstrovských diel v majstrovských interpretáciách našich umelcov a umelkýň? Zabudli sme na to, ako sme v ťažkých časoch potrebovali divadlá? A stále nové knihy, prahli sme po hodnote filmov a kinematografie? Ale veď dnes sú také isté ťažké časy! A čo iné, ak nie umenie, kultúra, nás má povzniesť na duchu? Tridsať kíl polohrubej múky v špajzi a stojedenásť roliek toaletného papiera okolo "trónu," lemovaného bulvárnymi denníkmi? Nie - nemá zmysel vypisovať tu čokoľvek o zmysle, význame, poslaní umenia a kultúry, ani o veľmi dôležitých úlohách, ktoré pri ich tvorbe zohrávajú i 'robotníčky a robotníci umenia.'  
 Veľmi ma mrzí, že sa akoby až nemalá časť laickej verejnosti tak stavia ku všetkým tvorcom našej kultúry: dehonestujúco, posmešne. Možno je to preto, lebo kto nič zmysluplné a trváce do hlbokej budúcnosti nevytvoril - nevie pochopiť ani byť empatickým. Možno je to preto, lebo stále nevieme pochopiť a prijať umenie aj ako súčasť umenia žiť naše životy. •
 Všetkým 'robotníčkam a robotníkom umenia' želám nielen v tomto čase veľa síl i zdravia.  
 Držme si palce, opatrujme sa v zdraví - Slnko svieti, Mesiac žiari.  
   •  Jak se dělá film (1936) (11:19 minút)  

     Súvisiace video:  
Michal Hvorecký v rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou (SME) - link.
     Súvisiaci článok:  
M. Hvorecký: Neželal by som vám život v slobodnom povolaní na Slovensku (Denník N) link.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?