'Po koronu' na poštu a do samošky

Autor: Martin Droppa | 31.3.2020 o 13:31 | Karma článku: 5,17 | Prečítané:  1469x

 Už ma "štvú," tie opatrenia. Máme sa chániť, čo najmenej sa stýkať s ľuďmi - ešteže máme Psíkov! - a dodržiavať všetko ne-možné.  

 Pod oknami sa mihla orúškovaná poštárka v rukaviciach, priskočila k bráne, do poštovej schránky strčila belostný papier. A už aj mazala preč, ani som sa nestačil spýtať, že o čo ide. Pomyslel som si: 'Nejaký zbytočný leták do separovaného papiera...' Nie - bolo to oznámenie, že mi z Veľmi Dôležitého Najvyššieho Úradu posielajú asi ľúbostný list. Zavolal som na poštový úrad, spýtal som sa, že prečo mi pani poštárka nemohla list dať - oproti podpisu, pri bráne. "To teraz nejde, pán Droppa, musíte si po to prísť k nám, na poštu. Také sú nové predpisy, opatrenia... ...ale otvorené máme len do štvrtej!" zašvitorila vedúca do svedomito monitorovaného mobilu či do čoho - a fajka zhasla, bolo vymaľované.  

 Odvšadiaľ počúvame, všade čítame, že sa v tomto čase covid devätnástky máme zdržiavať doma, čo najviac od ľudí, nevystavovať sa rizikám - a teda ani nechodiť "do spoločnosti." Veď áno - rozumiem, vnímam, chápem - a preto som doma. Nie som v karanténe, cítim sa 'v zdravom tele zdravý duch' a tak. Ale oznámenie v poštovej schránke ma vyhnalo na poštový úrad. Možno mi z Ústredia posielajú respirátor... V neveľkej miestnosti pošty bolo päť ľudí a štyri pracovníčky pri okienkach. Plus ja. 'Tak - a už som v spoločnosti, medzi ľuďmi, dúfam, že tu na dobierku nevyfasujem ten vírus,' pomyslel som si.  
 Nie, nebolo to nič vážne - len akési tlačivá s tabuľkami. 'Keď som už tu, kúpim si chleba, marsky a novú konzervu,' povedal som si, vychádzajúc z pošty; za rohom je samoška. "Ale musíte mať košík!" zvolala pani predavačka pri vstupe do miestnosti, plnej regálov a vône dezinfekcií. "Ruky bozkávam, milostivá, prepáčte, ale ja nie som Pes," zažartoval som. Nedala sa oblomiť - tak som si natiahol rukavice z pružnej fólie a chopil som sa kovového košíka na rozbitých kolieskach. Košík sa kymácal z boka na bok, ako ťažko poškodený bombardér Junkers Ju 88 na poľnej pristávacej dráhe v tyle okupovanej Normandie. Manéver pomedzi regále s energonápojmi a saponátmi na riady vo vani som zvládol a zastavil som ten dvojmotorák tesne pri takmer prázdnej polici s chlebmi. Teda bez chlebov... Vyliezol som z kabíny... ...vlastne...  ...zobral som balenú polovičku chleba, konzervu detstva - bravčové na paprike - a pri pokladni som nákup vyložil, dokúpil som si marsky, krásne som sa pani pokladníčke poďakoval, zaželal pekný deň - a hajde domov.  
 Rozumiem - opatrenia musia byť, nariadenia a príkazy musíme plniť. Lenže, ako tak premýšľam, na kieho som musel ísť na tú poštu, medzi ľudí? Aby som seba aj ich vystavil možnému riziku? Na druhej strane - aspoň som o5 videl fešandu pri priehradke. A v tej samoobsluhe - veď polku chleba vo fólii, konzervičku v plechu a marsky v celofáne som si mohol kúpiť i bez košíka (ktovie kto ho pred mnou chytal - ten košík). Ale dobre - prispôsobil som sa, splnil som prísne opatrenia, som spokojný. A tak sa, prosím vás, správajme bez výnimok všetci: s rešpektom, svedomito, zodpovedne - k sebe, k blízkym, k ostatným. Nič iné nikto od nás nechce, nežiada. Veď stanné právo nie je vyhlásené.  • 
  Držme si palce, opatrujme sa v zdraví - Slnko svieti, Mesiac žiari.  
 ...ach, teraz som si spomenul - zabudol som si kúpiť noviny...  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?