Štátny smútok? A načo?!

Autor: Martin Droppa | 16.11.2019 o 2:02 | (upravené 16.11.2019 o 20:20) Karma článku: 10,04 | Prečítané:  11248x

  Vláda na mimoriadnom rokovaní rozhodla, že v piatok 15. novembra 2019 bude na Slovensku štátny smútok. Vyzeralo to aj takto.  

 Vláda Slovenskej republiky na svojom mimoriadnom zasadnutí vo štvrtok 14. novembra 2019 rozhodla, že v piatok 15. novembra 2019 bude na celom území Slovenska štátny smútok, ktorým si uctíme obete tragickej dopravnej nehody autobusu a nákladného auta, ktorá sa stala v stredu 13. novembra 2019 na zlatomoraveckej ceste I / 65 neďaleko Malanty pri Nitre. Zahynulo pri nej dvanásť ľudí, z nich päť nemalo ani osemnásť rokov. Ďalší zranení z autobusu, v ťažkom i v kritickom stave, sú v odbornej, pozornej starostlivosti lekárov...   
 Štátny smútok, ktorý bol vyhlásený na čas od 08:00 hodiny do 20:00 hodiny, bol vyhlásený preto, aby sme si uctili obete obrovskej tragédie. Opakujem - aby sme si uctili obete tragédie: my - všetky obyvateľky, všetci obyvatelia Slovenska. Aspoň tak som pochopil slová predesdu vlády Petra Pellegriniho. Súčasťou štátneho smútku - súčasťou prejavu našej úcty a piety - mali byť všetky štátne vlajky Slovenskej republiky v čase štátneho smútku stiahnuté na pol žrde. Okrem toho mali byť zatvorené všetky herne na Slovensku. Na dvanásť hodín...  
  „Slovensko by malo zdieľať smútok s rodinami obetí a uctiť si ich pamiatku. Pri spustených vlajkách si v tichu spomenieme na všetkých, ktorí nás v stredu náhle opustili. Skúsme si to pretaviť do vlastných životov, aby sme sa vedeli tešiť z každej chvíle, a ukážme spoločne pri tejto príležitosti našu súdržnosť, solidaritu a súcit,“ povedal premiér Peter Pellegrini a dodal, že v tú istú stredu večer došlo k ďalšej tragédii - v Revúcej, kde pri záchrane psíkov z útulku silný prúd rieky Muráň strhol tri ženy. Všetky zahynuli.  

 Ako vyzeral ten štátny smútok v skutočnosti? Aj takto: V piatok ráno, presne o 09:38. hodine sme s mojou pani vyrazili na cestu z Bratislavy. V čase, keď už platil vyhlásený štátny smútok. Sledujúc okolia ciest cez celú Bratislavu, nevidel som ani jednu, ani jednu-jedinú slovenskú štátnu vlajku stiahnutú na pol žrde. Na rôznych budovách rôznych inštitúcií - nie štátnych - firiem, spoločností... Štátny smútok sa tam asi nekonal.  
 V automobile sme počúvali hlavné vysielanie Rádia Slovensko - "jednotku." Z éteru k nám doliehali pesničky, ako prvá zaznela pieseň Zažni v interpretácii Mira Žbirku. Potom chvíľku nič, len ranné moderátorské "chichi - chacha - haha - hihi," taký účelový "dobronáladový" ranný program. Pomyslel som si: 'Veď je štátny smútok, to nemyslia vážne!' Mysleli to vážne. Z rádia - verejnoprávneho rádia - sa valil jeden "hit" za druhým, došlo aj na Ricka Astleya, ak sa nemýlim, na jeho "diskohit" Never Gonna Give You Up. Verejnoprávna moderátorka nezabudla pripomenúť, že sa vraciame do obdobia diskoték osemdesiatych rokov. Alebo tak nejako to povedala. Pokračovalo to ďalej - ako z mdlôb nám monotónne zaspievali bratia Timkovci vedno s No Name, striedali ich kadejaké vyblednuté, padajúce hviezdičky našich speváckych pseudosúťaží. Ale prišlo i na zahraničnú tvorbu: zazneli veselé rytmy reggae, nejaký obstarožný poprock, čosi z hitparády lacnej komercie... ...a tak ďalej.  
 Bolo pár minút po 11:00 hodine, keď som to nevydržal a začal som telefonovať. Najskôr šéfdramaturgovi Slovenského rozhlasu Milanovi Urbaníkovi - nikto nezdvíhal telefón. Hudobný dramaturg Rasťo Otčenáš na webe Slovenského rozhlasu nemá na seba, do kancelárie, telefón. Tak som vytočil číslo šéfeditorke, pani Eva Gergelyová "bola u seba." Povedal som jej, čo mám na srdci, a že takto si štátny smútok vo verejnoprávnom rozhlase nepredstavujem. Dokonca som jej spomenul zopár názvov našich, slovenských piesní a skladieb, ktoré by som očakával, že v deň štátneho smútku zaznejú éterom. Uznala, že mám pravdu - a že napíše (asi e-mail) hudobnému dramaturgovi. Poďakoval som sa a bolo po rozhovore. Vysielanie "eseró-jednotky" sa začalo strácať, len to šumelo, praskalo, prskalo - takže som stiahol hlasitosť na nulu. Poludňajší Rádiožurnál sme si vypočuli z vysielania stanice Regina. Inak - každé dopoludňajšie rozhlasové správy z verejnoprávneho rozhlasu sa začínali tým, ako si bola pani prezidentka Čaputová a pán premiér Pellegrini osobne uctiť obete nešťastia, aj sviečky zapálili, aj sa podpísali do kondolenčnej knihy. Vysielanie Reginy po hlavných správach bolo bohaté na hudbu, ale - uznám - z vysielania zneli vo väčšine pokojné, melodické piesne, často o láske, aj o bolesti, aj o samote a osamelosti. Zdalo sa mi, že v Regine pochopili aj naplnili obsah slov 'štátny smútok.'  
 Aby bolo jasné a zrejmé - nie, nie som za to, aby bola celá naša krajina v deň štátneho smútku obalená a zakrytá čiernym plátnom, zamatom. Nie som za to, aby bol u nás štátny smútok vnímaný a interpretovaný ako tie štátne smútky, ktoré sme tu mali pošas boľševickej totality - napríklad keď zomrel súdruh Stalin, po ňom súdruh Gottwald, neskôr súdruh Brežnev a vzápätí súdruh Andropov... Dobre si spomínam na to, aké to boli štátne smútky: nadirigované, nanútené, zrežírované komunistami a ich poskokmi, pozorne monitorované, sledované eštebákmi a ich konfidentmi aj v tých najlacnejších krčmách, staničných pajzloch... Nie, to nie. Mne len akosi 'nesedelo,' 'nesedí,' ako sa dvanásťhodinového štátneho smútku v piatok 15. novembra "zhostil" Slovenský rozhlas - tak, že sa ho nijako "nezhostil." Mal som dojem, nadobudol som presvedčenie, že v bratislavskej obrátenej pyramíde si vôbec neuvedomili, že bol u nás vyhlásený štátny smútok - že ho akosi odignorovali, v podobenstve architektúry budovy rozhlasu "postavili na hlavu." Ale - uznávam - ani Drišľak, ani s prepáčením Elán, ani Senzus som z ich vysielania v piatok pätnásteho medzi ôsmou hodinou rannou a dvadsiatou hodinou večernou nepočul. Našťastie.  
 Keby... ...keby som bol hudobným dramaturgom rozhlasu, v deň štátneho smútku by som do éteru 'pustil,' zahral, napríklad aj tieto piesne:  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?