Buď pochválené, svetlo!

Autor: Martin Droppa | 10.11.2019 o 19:19 | (upravené 11.11.2019 o 11:22) Karma článku: 2,30 | Prečítané:  157x

  Čo by bolo bez svetla - v skutočnom i v symbolickom význame slova? Žili by sme v tme - v skutočnom i v symbolickom význame slova.  

  Svetlo - to viditeľné svetlo, to žiarenie, ktoré môžeme vnímať a vnímame ho - stáva sa a je aj dôležitou časťou umenia. Napríklad fotografického umenia, fotografie. Bez svetla - z pohľadu fyzikálneho - by fotografia neexistovala - a súčasne by bez svetla neexistovala ani jedna fotografia, pretože fotografia svetlo zachytáva. Zachytáva to, čo je svetlom - i to, čo svetlo vytvorilo, vrátane všetkých svetelných hier. Na začiatku fotografického umenia je fotograf so svojou predstavou, s vnímavosťou, so svojím citom, pozorovaním a odpozorovaním, sledovaním, so svojou hrou so svetlom a s jeho bratom - tieňom a sestrami - farbami.  
Prezerám si fotografie, ich autorom je  Ľubo Stacho  (13. august 1953, Handlová, ČSR). Ľubo Stacho čoskoro otvorí ďalšiu svoju autorskú výstavu, v Tatranskej galérii v Poprade.

Tatranská galéria v Poprade
Ľubo Stacho: Chvála svetla
vernisáž: 15. novembra 2019 o 17:00 hodine
výstava potrvá do 15. januára 2020

  Skôr než sa pozrieme na popradskú výstavu Ľuba Stacha, pripomeňme, že fotograf súbežne s Popradom vystavuje i v Nemecku - od 12. XI. 2019 do 13. XII. 2019 - v kúpeľnom meste Bad Homburg vor der Höhe. Výstava fotodiptychu Zwei Häuser eines Herren (Dva domy jedného Pána) zobrazuje synagógy a kostoly v ich mnohých kontrastoch.  

        Ľubo Stacho:  Dva domy jedného Pána  ---  link   

   

 V roku 1993 dostal Ľubo Stacho príležitosť vytvoriť pre festival Severné Anglicko na Severnom Slovensku - organizovaný kurátorkou Luciou Benickou (ktorá je, spolu s Monikou Stacho, kurátorkou i výstavy Ľubo Stacho: Chvála svetla) - inštaláciu do jednej z hál historickej budovy Elektrárne v Poprade. V roku 2019 sa Stacho po vyše štvrťstoročí do elektrárne Tatranskej galérie v Poprade vracia, aby In situ - na tvári miesta, pomocou nových digitálnych technológií, prepojil možnosti zobrazenia prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov XX. storočia s dnešnou, rovnako búrlivou a turbulentnou dobou zmien.  
 Už v roku 1993 Ľuba Stacha priestory elektrárne uchvátili a zdokumentoval ich ešte pred tým, než boli transformované na galériu. V priebehu prípravy svojej inštalácie podrobne skúmal priestory budovy bývalej elektrárne; postavená bola v roku 1904, a nasával jej tichú krásu. Obzvlášť citlivo reagoval na meniace sa svetlo, prechádzajúce cez veľké mriežkované okná, a svetlo prostredníctvom plátna zapájal do kontemplatívnych a meditatívnych inštalácií v diele Tiché svetlo elektrárne (1993 - 2019). V ďalšej inštalácii autor pracoval s metaforou infúzie - Čierno-biela infúzia (1993), kde ponechal procesuálne kvapkať vývojku a ustaľovač na fotografickú roľku. Okrem týchto veľkých inštalácií budú na aktuálnej výstave v Poprade predstavené aj autorove experimenty s citlivou fotografickou vrstvou: Pridajte ruku (1989), Posledná večera (1996). Podobný objektivizujúci prístup Stacho využíva i vo svojej dokumentárnej tvorbe, kde najčastejšie pracuje s princípom časovej komparácie. Takou je aj videoprojekcia jeho fotografií s názvom November 89.  
  „Popradskou výstavou chcem pripomenúť krásu fotografického média, ale zároveň sa vrátiť k experimentom, ktoré som kedysi zaznamenal na filmy. Dnes sa tieto moje vízie dajú realizovať v takej podobe, o ktorej som vtedy ani nesníval. Výstavou zároveň prepájam analógovú fotografiu s digitálnou fotografiou a hľadám nové výrazové možnosti tejto syntézy,“ vraví o svojej výstave v popradskej elektrárni Ľubo Stacho.  

 "Výstava Ľuba Stacha je chválou svetla a citlivej fotografickej vrstvy, ktorú z veľkej časti vytvoril na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Napriek rôznorodosti tieto projekty spája krátke časové pásmo ich vzniku - a to hektická doba rozkvetu krátko pred a po Novembri 1989. Až dnes, po viac či menej tridsiatich rokoch, sa mi podarilo zosumarizovať jeho bohaté a rozmanité výstupy z tej doby - nerátajúc projekt Obchodná, kde zachytil vyše tridsaťročnú históriu výkladov na hlavnej nákupnej ulici v Bratislave - v autorskej knihe Svetlo, inštalácie, akcie a performancie vo fotografiách Ľuba Stacha z roku 2018. Výber prác z tohto výskumu bude možné vidieť na výstave v Tatranskej galérr v Poprade," hovorí  Monika Stacho  - spolukurátorka Stachovej popradskej výstavy.  

 Monika Stacho vysvetľuje, že na počiatku Stachových vtedajších projektov stáli kontemplatívne časozberné snímky výhľadov na lepšiu budúcnosť, najčastejšie cez okno. Medzi ne patrí napríklad dielo s názvom Slnko môjho ateliéru I. z roku 1985; s týmto projektom Stacho pokračoval v rokoch 1990, 2006, 2016 a pokračuje i dnes.  

 Mailartovým projektom Latentný obraz (1988) a dúhami: Ružová, Pribúdanie a Plačúca, zamrznutá (1988) ako keby Stacho vytušil dlho očakávaný zlom tesne pred revolúciou. Čiernobiele fotografie obsahujú na tú dobu nezvyčajné zásahy sprejmi, znázorňujúc tak dúhu, ktorá sa už vtedy, rok pred revolúciou, v jeho prácach menila na československú trikolóru. Neskoršou dúhou Olympijsky žiadostivá (2013) fotograf - umelec len aktualizoval svoje postoje k dianiu v spoločnosti, využijúc pri tom farby olympijských kruhov.  

 Nastal November 1989 a Stacho sa zúčastnil revolučných pohybov, dokumentoval - viď napríklad video November ´89 - ale aj vytvoril nové participatívne dielo, spolu s umelcom Petrom Rónaiom a s náhodnými okoloidúcimi, s názvom Pridajte ruku. Dielo vzniklo 27. novembra 1989 v podchode pod Mierovým námestím v Bratislave.  

 Hranice sa otvorili a v roku 1991 sa aj Ľubovi Stachovi naskytol priestor vycestovať 'za veľkú mláku.' Tam vznikli jeho fotoprojekty Latentná energia - keď nechal nasvietiť fotografický papier „americkým svetlom“ na viacerých miestach, medzi iným aj v múzeách v Los Angeles a v New Yorku, osvetlil latentné obrazy slovenskej krajiny na filme značky Forte americkým svetlom - projekt Rozpustenie Slovenska, alebo v projekte Interkontinentálna akcia s vodou zamiešal vodu z Váhu do amerických vôd: Niagary, Huronského jazera, Tichého oceánu a Atlantického oceánu - čo nakoniec v skutočnosti nespôsobilo žiadnu prírodnú katastrofu. Okrem toho všetky tieto americké vody letecky doviezol na Slovensko, čo v tej dobe nerobilo žiadne problémy pri kontrole tekutín pred vstupom na palubu lietadla - a preto ich potom, už na Slovensku, v tom istom roku, nechal poľahky a symbolicky odpariť sa v slovenskej klíme v bratislavskej Galérii Medium.  
  V roku 1992 prišiel, na pozvanie Viery Polakovičovej a Milana Adamčiaka, na Slovensko John Cage - americký skladateľ aleatorickej experimentálnej hudby, spisovateľ a tvorca audiovizuálneho umenia, ktorý razantne zasiahol do umenia v XX. storočí. Na jeho počesť v roku 1922 vznikla Stachova Pocta Johnovi Cageovi - vystavená v Slovenskom rozhlase.  

 Spoločnosť sa začala otvárať svetu, čo sa prejavilo aj príchodom ďalších zahraničných umelcov na Slovensko. V roku 1993 zorganizovala Lucia Benická v budove popradskej elektrárne, postavenej v roku 1904, patriacej Tatranskej Galérii v Poprade, festival Severné Anglicko na Severnom Slovensku. Stacho tieto priestory navštívil, keď ešte elektráreň fungovala ako servis chladničiek - viď jeho dielo Genius loci elektrárne (1993). Kontemplatívna inštalácia Tiché svetlo elektrárne (1993 až 2019) vznikla v dialógu so svetlom, ktoré prechádzalo oknami, zastretými bielym plátnom. Hala mu poskytla malé niky - výklenky, pripomínajúce priestory kaplniek, ktoré využil na uchovávanie Tajomstiev. V ďalšej inštalácii - Čierno-biela infúzia, si Stacho vypožičal metaforu infúzie, keď procesuálne nechal na fotografickú rolu kvapkať vývojku s ustaľovačom. V zachytávaní pohybu svetiel pokračoval aj v projekte Milovanie so svetlom, Graz (1993) a vo viacerých Svetelných situáciách (Závod, Závada, Mariánka - Žilina, deväťdesiate roky a rok 2018).  

 V deväťdesiatych rokoch ešte nedozrela doba, aby si návštevníci inštalácie dokázali 'vychutnať' odohrávajúce sa procesy Stachovej tvorby. Terajšou fotografickou rekonštrukciou v Tatranskej galérii autor navracia niečo, čo sa zdalo už dávno stratené. Jednou z vlastností fotografie je prinavrátenie času z minulosti, obnovenie pamäte, pocitov. Dnes, In situ, vďaka moderným technológiám, sa Ľubo Stacho pokúša prepojiť vtedajšiu dobu s dnešnou - v syntéze analógovej a digitálnej fotografie v rámci jedinečného 'média fotografie.' Ľubo Stacho inšpiruje každého z nás k ponoreniu sa do vlastného vnútra, a tak ticho sledovať zmeny svetla - podobne ako v prácach jeho obľúbeného autora Jamesa Turrella - a sveta okolo nás, ktorý je taký rozmanitý a nabitý aj nepokojom - ale aj pokojom.  

 Mám nesmierne rád, milujem svetlo - a tiene, ktoré by bez svetla neexistovali. Mám rád predovšetkým slnečné svetlo - a keď fotografujem, tak takmer vždy snímam obraz v protisvetle alebo v šikmom protisvetle. Svetlo a Tiene / Tiene a Svetlo. Fascinujú ma. Aj preto obdivujem tvorbu Ľuba Stacha. A ešte pre mnohé iné, napríklad pre jej očarujúci koncept, pre autorovo hľadanie a nachádzanie súvislostí v kontraste aj v jednote nájdeného, zbadaného, objaveného. A v neposlednom rade i preto, lebo Ľubo Stacho je esenciálne citlivý a čestný človek - a aj to sa v jeho tvorbe odzrkadľuje. Svetlo Ľuba Stacha ma, dokonca, vracia ďaleko do detstva, keď som bol maličký chlapec. Večer, keď som mal zaspať, musel mi otec nechať na izbe pootvorené dvere a v druhej miestnosti zažnuté svetlo. Dokým som nezaspal, sledoval som nehybný pásik svetla - ako sa plazí po koberci, stúpa hore stenou, zalomený prechádza stropom izby a opäť padá na koberec. Do toho prichádzali svetelné fľaky, prelietajúce po nábytku a po stenách, po zariadení izby - rýchle odrazy svetiel automobilov, prechádzajúcich po ceste pred domom. Boli to časy magického zaspávania. Súbežne s týmito pozorovaniami  prichádzali aj iné objavy z detstva - boli spojené so svetlom z petrolejových lámp alebo zo sviec. Tieto doslova živé, krásne teplé svetlá dokázali nekonečne fantasticky roztancovať tiene predmetov okolo seba - stačilo napríklad len trošku fúknuť do plamienka sviečky... Mágia svetla ma nikdy neopustila - a aj preto som veľmi rád, že do Tatranskej galérie v Poprade prichádza Ľubo Stacho - a nielen so svetlom, s chválou naň.  
           

      Ľubo Stacho - oficiálna webstránka  ---  link.   
      Tatranská galéria v Poprade  ---  link.   
      Súvisiaci článok o TG v PP:  Helena Suchá - Sojáková:  Priesvit tvorbou  ---  link.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?