Fedor Gál: "Máme sa tak dobre..."

Autor: Martin Droppa | 11.11.2019 o 17:11 | (upravené 11.11.2019 o 20:20) Karma článku: 8,10 | Prečítané:  3214x

  Autorský rozhovor s Fedorom Gálom, spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu - nielen o Nežnej revolúcii 1989, k jej 30. výročiu.  

  Režim, politický a spoločenský systém v bývalom Československu pred rokom 1990 nepadol počas jednej hodiny, jedného dňa, ani počas jedného týždňa. Štvrtok 16. novembra 1989 a piatok 17. novembra 1989 sú "len dátumy," keď sa na Slovensku a v Česku začala Nežná revolúcia, ktorá naplno trvala do 29. decembra 1989. Tým štyridsiatim štyrom dňom predchádzali roky osemdesiate, počas ktorých sa isté zmeny v Československu už začali diať. Ale určite sa začalo obdobie očakávania. Do našich kín sa dostal gruzínsko - sovietsky film Pokánie (MonaniebaПoкаяниe) od režiséra Tengiza Abuladzeho, ktorý mal v Sovietskom zväze premiéru v roku 1984. Tento film vo veľkej miere predznamenával zlom éry socializmu ako v Sovietskom zväze, tak aj vo východnej Európe. V roku 1987 vyšla vo Vydavateľstve Pravda kniha Michaila Sergejeviča Gorbačova Prestavba a nové myslenie pre našu krajinu a pre celý svet (Перестройка и новое мышление для нашей страны и для всего мира). Kniha mala dosť veľký úspech, kupovala sa vo veľkom - ale či sa aj čítala vo veľkom, to nevieme. Lenže myšlienky prestavby a glasnosti v našej spoločnosti silneli. V tých časoch už jednoznačne, citeľne "čosi viselo vo vzduchu" aj u nás.  

 Rozhovor s Fedorom Gálom  

 Fedor, ako si vnímal druhú polovicu osemdesiatych rokov? Tušil si, predpokladal si, alebo si si bol istý, že dôjde k historickému zlomu v našej spoločnosti už na konci osemdesiatych rokov? Aká atmosféra vtedy vládla v našej spoločnosti?  
"V osemdesiatych rokoch som pracoval a žil v komunite ľudí, ktorí sa venovali prognózovaniu. Medzi nimi boli napríklad aj Miloš Zeman a Václav Klaus. Súčasne som prežíval veľa voľného času medzi ľuďmi, ktorí patrili do paralelných štruktúr, ako sa tomu vtedy hovorilo. Tušili sme, že režim vyčerpal svoj potenciál, vedeli sme, že zmena je nevyhnutná. Nikto ale nevedel, ani nemohol vedieť, aké budú konkrétne podoby tej zmeny a jej načasovanie. Stále si myslím, že to ekonóm Pavol Hoffman v druhej polovici osemdesiatych rokov vyjadril - pripomínam, že v oficiálnej výskumnej práci Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied - metaforou: 'Potrebujeme nadkritické množstvo systémových zmien jediným úderom najneskôr zajtra.' "
 V prelomových dňoch od 16. novembra do 29. decembra 1989 hlavne námestia československých miest denne zapĺňali desaťtisíce ľudí. Traduje sa, že ľudia boli vtedy voči sebe slušní, ústretoví, milí... - 'vždy ochotne utvorili koridor.' Skutočne bolo všetko také bez chýb, euforické a spontánne - alebo už vtedy sa dali zachytiť jemné signály budúcich problémov a rozbrojov v spoločnosti, ktoré napokon vrcholili napríklad v separatistických snahách o samostatné Slovensko, ale aj v snahách kriesiť vojnovú Slovenskú republiku, jej režim a jej prezidenta Jozefa Tisa?  
"Prvé námestia, aspoň taká bola moja osobná skúsenosť, boli naozaj také, ako vravíš. Ale dlho to netrvalo. Už začiatkom roku 1990 sa začali objavovať veľmi hlučné a agresívne skupinky 'bojovníkov za národnú vec.' Tí si ale na slušnosť a na ústretovosť nepotrpeli. Odvtedy sa datujú aj verejné prejavy agresivity voči Čechom, Maďarom, Židom, Rómom… ...a neskôr aj čechoslovakistom. Svoju emóciu mali vpísanú do tvárí. Myslím, že u Jana Lorinca alebo Mária Homolku by sa určite dalo nájsť niekoľko, nemálo veľmi expresívnych dokumentárnych fotografií z toho obdobia."
 Bolo vôbec možné nejakým spôsobom udržať atmosféru Nežnej revolúcie čo najdlhšie a zabrániť tak tomu, aby sa vynorili nové problémy, rámcované zlobou, dokonca nevraživosťou až nenávisťou medzi ľuďmi?  
"Nie, a všetci, ktorí čosi vedeli o sociológii sociálnych problémov a sociálnych hnutí, to vedeli. Spoločenské vzopätia tohoto typu majú svoj životný cyklus: vznik - vzopätie - vyvrcholenie - zánik, a súčasne je známe, že riešenie konkrétnych spoločenských problémov nevedie k raju na zemi, ale k vzniku ďalších a nových problémov a konfliktov. Konflikty jednoducho patria k spoločenskému životu. Dôležité je, aby sa odohrávali v hraniciach demokratických pravidiel a bez násilia. Spoločnosť bez konfliktov síce môže existovať - ale iba dočasne, a aj to len pod tvrdým represívnym tlakom."
 Dalo sa nejako zabrániť týmto prejavom neslušnosti, agresivity? Protižidovským, protimaďarským, protičechoslovakistickým, neskôr aj protirómskym náladám na Slovensku, aspoň ich stlmiť, oddialiť? Alebo išlo o nevyhnutnú daň za Nežnú revolúciu?  
"Ide o nevyhnutnú daň temnej stránke ľudskej prirodzenosti. Nepoznám iný spsôsob ako si to s ňou rozdať, než ju vystaviť tvárou v tvár svetlej stránke ľudskosti - slušnosti, láskavosti, súcitu... A aj humoru."
 Generálny celoštátny úspešný štrajk, ktorý bol 27. novembra 1989, predznamenal zrušenie ústavnej vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa. Stalo sa tak v stredu 29. novembra 1989, keď bol na 16. mimoriadnej schôdzi Federálneho zhromaždenia zrušený článok 4 v Ústave o vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte a v spoločnosti. Zjednodušene povedané - strana a štát sa prestali miešať ľuďom do životov - nastala sloboda a demokracia.
Václav Havel, už ako prezident ešte spoločného Československa, neraz, aj v novoročných príhovoroch, zdôrazňoval, že ľuďom už nevládnu komunisti a že žiadna štátna moc nerozhoduje o tom, čo smú a čo nesmú. Súčasne opakovane zdôrazňoval, že ľudia si musia uvedomiť, že už zodpovedajú sami za seba a o svojich životoch rozhodujú sami.
S odstupom až tridsiatich rokov mám dojem, že väčšina obyvateľov sa stále spolieha na štát, na politikov, na politické strany - a obviňujú ich z toho, ako osobne žijú životy svoje, životy svojich rodín. Tí ľudia sa neraz aj verejne tak prejavujú. Prečo veľa ľudí stále nevie pochopiť, že ich životy už neriadi žiadna ústredná politická strana, žiadna nanútená ideológia, žiadny odkiaľsi z Moskvy implantovaný režim? Prečo sa nestali “havlovsky samostatnými a slobodnými” v intenciách slobody a demokracie, ktoré si vybojovali?  

"A poznáš jednoduchší recept na vlastné zlyhania, ako preniesť vinu a zodpovednosť kamsi mimo seba a na niekoho iného? A ako sa zbaviť neistoty? Nevedomosti? Možno je to úplne archetypálny sklon, ktorý stojí za bigotnou náboženskou vierou, primitívnym nacionalizmom, hľadaním obetného baránka a tak podobne."
 Roky mečiarizmu boli, bez pochýb, pre Slovensko rokmi najhoršími, alebo mimoriadne zlými. Verejnosti proti násiliu sa vytýka, že Vladimíra Mečiara na začiatku roku 1990 'inštalovala' ako ministra vnútra do vtedajšej Vlády národného porozumenia. Z Mečiara sa veľmi skoro stal predseda vlády za Verejnosť proti násiliu v rokoch 1990 až 1991 a neskôr dlho najpopulárnejší politik na Slovensku. Tisíckrát položená otázka: Prečo ste vo Verejnosti proti násiliu Mečiara neodhalili 'čo bol zač,' prečo ste ho akceptovali?  
"Uf, Martin, takže ešte raz, a naposledy: Mečiar sa stal ministrom vnútra Slovenskej republiky po narýchlo 'upytlíkovanom' - zbúchanom konkurze, ktorý vyhlásil Milan Čič, premiér ponovembrovej vlády, ktorá vznikla pred slobodnými voľbami takzvanými kooptáciami. Účastní boli pri tom podpredsedovia vlády - za Verejnosť proti násiliu iba Vlado Ondruš. Ja som Mečiara videl prvý raz až potom - a on spravil skutočne mohutný dojem. Až po dlhom čase sme sa dozvedeli, kto Mečiara na konkurz pripravoval. No a po voľbách sa Vladimír Mečiar stal premiérom vlády Slovenskej republiky zo spoločnej vôle Verejnosti proti násiliu. O jeho kontaktoch na vtedajšiu KGB, teda na sovietsky Výbor štátnej bezpečnosti, hlavnú sovietsku tajnú službu, a aj o jeho charaktere sme sa dozvedali postupne. Napríklad ja až nedávno, v roku 2017, keď som sa rozprával s človekom, ktorý vtedy pracoval vo FBIS - teda vo Federálnej bezpečnostnej informačnej službe - a dostal som do rúk svedectvo Andreja Sámela, ktorý bol po novembri 1989 námestníkom federálneho ministra vnútra. Isto, už v počiatkoch Mečiarovej kariéry nás kontaktovali zakladajúci členovia trenčianskej 'vépéen-ky,' a aj neskôr prichádzali informácie o Mečiarových prešľapoch. Ale takých v tom čase prichádzali stohy, každú hodinu."
 Vladimír Mečiar, dokonca aj Štefan Harabin, Mečiarov minister vnútra, sa dnes vracajú do politiky. Čo s tým a čo s nimi? Dá sa spoliehať na pamäť ľudí, na to, že ľudia i po rokoch vedia, kto bol a je Mečiar, kto bol a je Harabin, čo všetko nedobré majú na svedomí, koľko zla?  
"Uvidíme. V tomto konkrétnom prípade som skôr optimista."

  Myslím si, že vo voľbách 2020 jednoducho Vladimíra Mečiara ani Štefana Harabina netreba, nemáme voliť. Podobne ako Mariana Kotlebu. Ale - poďme ďalej. Čo sme v roku 1989 netušili - to je, že príde doba internetu. Internet núka široké priestory pre anonymitu, a tá prináša aj vlny až tsunami nenávisti, arogancie, zla. Dá sa proti tomu bojovať? Ak áno, ako?  
"Napríklad myslením a overovaním si faktov. Viem, dá to zabrať podstatne viac času, ako uveriť jednoduchým konšpiráciám."
  Máme osobné skúsenosti s anonymnou i s neanonymnou nenávisťou. Zdá sa, že pokojné, až stoické reagovanie na tú nenávisť nepomáha. Čo s tým, keď sa človek nechce nechať bez dôvodov a pre čokoľvek urážať?  
"Na najväčšie nehoráznosti treba reagovať vecne. Útokom na osobnú bezpečnosť a rodinu sa treba brániť trestnými oznámeniami. Na zamindrákovaných anonymných hajzlov nielenže netreba reagovať, ale netreba si ich ani všímať."
  Neraz si mi povedal a zopakoval, že od Nežnej revolúcie sa máme tak dobre, ako sme sa nikdy nemali. Dodal si, že to ‘mať sa dobre’ nie je len o tom, že nehladujeme, že žijeme v konzumnej spoločnosti, že si kúpime čo len chceme, cestujeme kam chceme… - ak na to máme peniaze. A ak nie, zoberieme si pôžičku… Pod tým ‘mať sa dobre’ si myslel hlavne to, že môžeme slobodne, ale čestne a zodpovedne žiť v demokracii. Stále trváš na tom, že už tridsať rokov sa máme tak dobre, ako sme sa nikdy nemali?  
"Skúsme to najprv cez tvrdé fakty: Máme väčšiu šancu na dožitie ako kedykoľvek v dejinách, vyšší hmotný životný štandard, lepšiu zdravotnú starostlivosť, zanedbateľnú detskú úmrtnosť, vyššie a lepšie vzdelanie a tak ďalej. Jasne - kvalita života je veľmi osobný pocit. Ničmenej, sociologické prieskumy hovoria o spokojnosti evidentne nadpolovičnej väčšiny ľudí. Naši rodičia sa rodili pred vojnovou kataklizmou a prežili život v komunistickom papiňáku. Ja som sa narodil v koncentračnom tábore Terezín a prežil som celé detstvo a riadny kus dospelosti v komunizme. A to celkom najdôležitejšie: Máme demokraciu a slobody, ktoré sa na ňu viažu. Vieš si napríklad predstaviť, že sa takto rozprávame do verejného priestoru, napríklad do novín, pred rokom 1989? Myslím bez následkov, samozrejme."
  V poriadku. Súhlasím s tebou. Lenže veľa ľudí na Slovensku i v Česku slobodne nadáva na demokratický režim a tvrdia, že za socializmu bolo lepšie. Prečo?  
"Povedal si: 'slobodne nadáva.' Za komunizmu mohli iba ak 'slobodne chváliť.' To po prvé. Po druhé: Nikdy nebolo tak, aby nebolo na čo nadávať. Veď život nebýva prechádzkou ružovou záhradou. Nehovoriac o tom, že nadávanie na režim a na politiku je istý typ terapie, zbavovania sa aj osobnej frustrácie z kadečoho. A napokon: Politika vie byť občas riadne svinstvo a niektorí politici riadne svine."
 Ďalšia vec je, že na Slovensku i v Česku stále častejšie ľudia chodia na námestia, do ulíc, zapĺňajú bratislavské Námestie Slovenského národného povstania, pražské Václavské náměstí i Letenskou pláň… Protestujú proti vládam, ministrom, prezidentovi… Spreneverili sa súčasní politici povestnému ‘odkazu Novembra 1989’ - ak áno, prečo?  
"Čiastočne som ti už odpovedal. Dodávam, že politika nemá a nesmie byť iba (!) vecou politikov. To by sa oni veľmi rýchlo utrhli z reťaze. Musia byť pod kontrolou médií a verejnej mienky. A občianskej spoločnosti, samozrejme. Výbuchy občianskej nespokojnosti signalizujú, že kritická hranica tolerancie bola prekročená. Na Slovensku bola rozbuškou hnusná vražda investigatívneho novinára a jeho snúbenice, v Česku najmä eskapády prezidenta a preméra. Mohli by sme, samozrejme, zájsť aj za hranice. Dokonca aj za veľmi vzdialené hranice. Možno sme svedkami toho, že sa už rodí objednávka na iný typ politiky - politiky nezaťaženej najmä korupciou, a to v globálnej aréne."
  Aký vlastne bol a je pre dnešok ‘odkaz Novembra 1989’ ?  
"Predovšetkým trojaký: 1. sloboda sa dá vybojovať aj bez násilia; 2. étos revolúcie je dôležitejší, než všetko ostatné; 3. samotný étos dlho nevydrží a demokraciu treba priebežne obhajovať, kultivovať, brániť pred jej nepriateľmi."
  Jeden mladý muž, vysokoškolák, narodil sa po roku 1990, sa v súvislosti s Novembrom 1989 verejne vyjadril takto: "Áno, dnes máme demokraciu. Tá je však v mnohých oblastiach horšia ako predchádzajúci režim.” Na otázku, o ktoré oblasti ide, neodpovedal. Čo by si mu na to povedal? Takto premýšľa nemálo mladých ľudí.  
"Keby sme sedeli v krčme, tak mu poviem, že vie hovno o komunistickom režime. Keby sme diskutovali napríklad v škole, tak by som mu odporúčal nejakú litaratúru faktu. V zásade sme ale o tejto téme už hovorili, pred chvíľou."
 V spoločnosti rastie sila extrémistov - kotlebovci, okamurovci, pohrobkovia neonacizmu, rasisti, xenofóbni ľudia, nenávidiaci všetkých a všetko… Človeku je z toho veľmi smutno. Čo s tým? Môžu oni napokon na základe demokraticky získanej moci definitívne u nás ohroziť až ‘zrušiť' slobodu aj demokraciu?  
"Vždy tu boli, Martin. To, že ich je teraz viac vidieť, to je síce nemilé, ale má to aj jednu výhodu: vidíme ich tváre, počúvame ich slová, preciťujeme ich správanie a máme s nimi historickú skúsenosť. Ohrozia našu slobodu a demokraciu jedine v takom prípade, že im to dovolíme."
  Na čo z Novembra 1989 si najradšej spomínaš - a nezabudneš si na to spomenúť aj teraz, pri 30. výročí Nežnej revolúcie?  
"Bol to frmol a bol som pritom, keď sa menil svet. Mal som šťastie, dáva to životu zmysel. Konkrétnych zážitkov - dobrých aj zlých - bolo veľa. Ako verejný intelektuál o nich hovorím už tridsať rokov. Celkom sa už teším na koniec novembra, keď sa pustím opäť do niečoho, čo nesúvisí s minulosťou."
 Budeš 30. výročie Nežnej revolúcie oslavovať, alebo si ju iba pripomenieš, spomenieš si na tie časy? Mnohí totiž tvrdia, že niet čo oslavovať.  
"Máme kopec dôvodov oslavovať. Hlavne by sme sa však mali trošku obzrieť,  čo ostáva za každým z nás - po tých rokoch. Z toho sa pri štátnom sviatku nevykecáme. Pokiaľ ide o mňa, už som sa rozhodol. Budem počas novembrových dní medzi dobrými kamarátmi a priateľmi na východnom Slovensku."
  Fedor, čo ti dala a čo ti vzala Nežná revolúcia 1989?  
"Dala mi obrovský priestor pre rozhodovanie sa o tom, čo so životom. Vzala mi pocit, že aj tak na mne nezáleží - tak načo sa namáhať. Bremeno zodpovednosti, ktoré prináša sloboda, vie byť občas riadne ťažké."
 ___
     Fedor Gál - oficiálna webstránka (nielen blog) --- link. 
     Fedor Gál - texty, články pre Denník N --- link. 
 ___
     Súvisiace články:  
     Dvadsaťtri zastavení Novembra '89  --- link. 
     Kde a ako sláviť Nežnú revolúciu?  --- link. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešov bude po výbuchu plynu hľadať odpovede, panelák prezrie statik

Výbuch neprežilo najmenej päť ľudí, ich počet sa pravdepodobne zvýši.


Už ste čítali?