Dvadsaťtri zastavení Novembra '89

Autor: Martin Droppa | 7.11.2019 o 17:11 | (upravené 9.11.2019 o 21:31) Karma článku: 3,16 | Prečítané:  1199x

  Čo vám dala a čo vám vzala Nežná revolúcia 1989? 23 reflexií, 23 názorov, 23 zamýšľaní, 23 príbehov, 23 odkazov... ...23 odpovedí.  

Oslovil som mojich priateľov, známych, spolupracovníkov...  ...ľudí, ktorých si pre mnohé vážim a ktorých pozná aj široká verejnosť - nielen na Slovensku a v Českej republike. Pri príležitosti očakávaného jubilea, ktoré bude o desať dní - 30. výročia Nežnej revolúcie - som im položil obyčajnú, na prvé prečítanie jednoduchú 'anketovú' otázku:

Čo vám priniesla, dala - a čo vám odniesla, vzala Nežná revolúcia 1989? 

 O Nežnej revolúcii sa začína hovoriť i písať čoraz intenzívnejšie - veď onedlho si pripomenieme, oslávime jej 30. výročie. Ponúkam vám určite pestré, obsažné a zaujímavé - dúfam, že aj inšpirujúce - slová dvadsiatich troch respondentiek a respondentov, ktorých som v súvislosti s výročím Novembra 1989 oslovil. V ich slovách sa dá nájsť všetko - od až (či už) zapadnutých“ spomienok, cez jasné osobné minipríbehy, staré aj viac než tridsať rokov, cez zreteľnú a priamu, pravdivú obžalobu šialeného komunistického režimu, cez osobné reflexie a úvahy - až po hodnotenia našej súčasnej spoločenskej, politickej i kultúrnej situácie s presahom do vízií, do budúcnosti. Želám vám príjemné a zmysluplné čítanie, ale i rozpomínanie na to, ako a aké to bolo pred tridsiatimi rokmi i oveľa skôr aj neskôr.   
       Oznam pre čitateľky, čitateľov:  
 V pondelok 11. novembra 2019 zverejním autorský rozhovor s Fedorom Gálom, spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu, (nielen) o Nežnej revolúcii 1989.  

   

      „ ... “
   Roman Baláž
manažér, prozaik, štvornásobný víťaz Literárnej súťaže KongenScript 
Vďaka Nežnej revolúcii som získal rodinu. Rodinu, ktorá žila na Západe a nemohli sme sa stretnúť - my s nimi, oni s nami. Vlastne som ju do revolúcie ani nepoznal a bol som o ňu ochudobnený. Novembrom 1989 som získal aj zodpovednosť. Dovtedy som sa nemusel priveľmi snažiť, a ako mladý Róm som dostal takmer všetko len tak. Obedy v škole zadarmo, školské pomôcky, aj dobré študijné výsledky. Stačilo riadne chodiť do školy a nerobiť problémy. Učiť som sa nemusel. Po Novembri 1989 sa to postupne zmenilo - a ja, ak som niečo chcel, musel som si na to zarobiť. Lenže prácu som si musel nielen nájsť, ale si ju aj udržať. Ako človeku mi to pomohlo. Ale to, čo si vďaka Nežnej revolúcii cením najviac, to je náboženská sloboda, ktorá - nielen pre mňa - dostala nový rozmer a veľký význam.
      „ ... “
   Andrej Bán
dokumentárny fotograf, reportér, novinár, publicista, nositeľ ocenení Krištáľové krídlo (2005), Osobnosť slovenskej fotografie (2006), Biela vrana (2005), za svoje reportáže viacnásobne ocenený Novinárskou cenou 
Nežná revolúcia mi dala slobodu. A zodpovednosť. Nevzala mi nič.

      „ ... “
   Ján Benčík
spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu v Ružomberku, občiansky aktivista, bloger, nositeľ ocenenia Biela vrana (2016), Novinárskej ceny (2016), Ceny európskeho občana (2017), Ceny Jána Langoša (2018)
S odstupom troch desaťročí možno konštatovať, že v mnohom sme boli v roku 1989 veľmi naivní a až príliš veľa vecí dopadlo inak ako sme chceli. Mnohí čakali zázraky a blahobyt na počkanie. Kdekto je dnes z výsledku revolúcie znechutený, s odstupom času si idealizuje starý režim a na súčasnosti nevidí nič pozitívne. Za všetko sú, „pochopiteľne,“ vinní ostatní - a hlavne tí vtedy na tribúnach. Zabúda sa na to, že November 1989 iba otvoril dovtedy uzatvorený prázdny priestor, a bolo iba na nás, čím ho naplníme. Nuž, naplnili sme ho tým, čo je v nás - a teraz sa nám to ani trochu nepáči. Je také príslovie „Nehnevaj sa na zrkadlo, keď máš krivú hubu.“ Lenže hnevať sa na zrkadlo je určite pohodlnejšie, než hnevať sa sám na seba. Takže na vine je, samozrejme, ono. Až príliš mnohí zabúdajú, že sloboda má svoje hranice - a moja sa končí tam, kde sa začína obmedzovať sloboda iných. A zabúdajú, že sloboda vyžaduje aj osobnú iniciatívu a zodpovednosť za svoje činy.
Napriek všetkému som na November 1989 ani náhodou nezanevrel a považujem ho za to najlepšie, čo sa mojej generácii mohlo prihodiť. Som rád, že moji synovia a vnuci žijú v slobodnej krajine. Nezbohatol som z pochybných kšeftov ani z mečiarovských „danajských“ darov z cudzieho pre jeho verných. Pocit slobody by som naozaj nevymenil za žvanec či „istoty“ ako mnohí iní. Ani čisté svedomie za podiel z lupu.
Odkaz Novembra 1989 sa snažím napĺňať aj tým, čomu sa už pár rokov intenzívne venujem - upozorňovaniu na veľké nebezpečenstvo pravicového aj ľavicového extrémizmu a mapovaniu ich zhubných buniek a metastáz v našej spoločnosti. Monitorujem extrémistickú scénu na sociálnych sieťach a píšem o tom články na blog. Slobodu, ktorú nám priniesol November 1989, dnes zneužívajú jej nepriatelia, ktorí by radi nastolili režim nie nepodobný tomu pred rokom 1989 - či už v červenom alebo v hnedom. Považujem za svoju povinnosť urobiť všetko, čo je v mojich silách, pre to, aby moji synovia a vnuci, aby nikto nikdy nemusel žiť v smutnej krajine, ovládanej protagonistami niektorej z totalitných ideológií.

      „ ... “
   Igor Faško
architekt, dizajnér, výtvarník, maliar
Nežná revolúcia ma zastihla na vysokej škole architektúry v Bratislave - a bolo to jedno z najkrajších období mojich mladých liet. Otvorili sa nám oči, začali sme sa učiť čo je to sloboda. Škola sa nám stala druhým domovom. Myslím, že sme tam aj spali v čase, keď sa blížil generálny štrajk, ktorý zrušil vedúcu úlohu komunistickej strany. Na škole sme maľovali agitačné plagáty, ktoré sme potom chodili vyliepať do podchodu na bratislavskom Mierovom námestí, večermi sme chodili na manifestácie na Námestie Slovenského národného povstania - s vyrobenými transparentmi. Kdesi mám aj záznamy, ktoré sme vtedy točili v uliciach na pásky, VHS kazety - boli to ankety s bežnými ľuďmi, dokumenty doby. K 35. výročiu Nežnej revolúcie, tejto zásadnej spoločenskej zmeny, ich určite vyhrabem :-)
Ako prvý bonus slobody bolo to, že som mohol začať navštevovať otvorené ateliéry na vtedajšej Hochschule für angewandte Kunst Wien. Otvorili sa nám nové obzory a možnosti, priama konfrontácia s kultúrou za hranicami, voľný pohyb. Revolúcia si so sebou vzala strach a nemohúcnosť vidieť svet komplexne - aj za to by sme jej mali byť vďační. Z tohto pohľadu si túto veľkú zmenu spred tridsiatich rokov veľmi cením - a viem, že bez nej by som dnes nebol tým, čím som - teda v prvom rade slobodným človekom. Lebo sloboda je to najcennejšie, čo ľudia môžu mať. A tá je zaručená jedine v demokracii. Napriek nedokonalosti tohto systému, ktorý treba stále obrusovať a vylepšovať, je to jediný spravodlivý systém na svete. Vedeli to už nielen starovekí Gréci. Ale - pozor na dnešných extrémistov, nacionalistov a podobných skrytých ideológov, ktorí sa znovu vyťahujú na svetlo božie! Lebo sloboda sa dá rýchlejšie stratiť, než získať! Pozor na celoplošnú digitalizáciu, na sledovanie kamerami a podobne, na vymoženosti doby, pozor na všetky skryté nástroje totality modernej doby. Človek je totiž analógový - a pre život potrebuje v prvom rade analógovú Slobodu.

      „ ... “
   Eva Filová
filmová historička, vysokoškolská pedagogička, výtvarníčka
Nežná revolúcia mi zmenila život. Bez zmeny režimu by som nemohla ďalej študovať, pretože sme mali v rodine emigranta. Konečne - na štvrtýkrát! - ma prijali na výšku, mohla som cestovať, môj život nadobudol dynamiku, akú dovtedy nemal. Keďže som vyrastala v socíku a revolúciu som prežívala na námestí ako dvadsaťročná, v pamäti mi ostal silný obraz a pocit života predtým,“ ku ktorému by som sa nechcela vrátiť. Možno aj preto je mojou najvyššou osobnou hodnotou Sloboda, bez ktorej by neexistovalo to, čo mám a máme - a ja by som nebola tým, kým som: slobodným človekom. Takže každý pokus o oklieštenie tejto Slobody - a treba doplniť, že osobnú Slobodu vnímam aj ako formu osobnej zodpovednosti - cez rôzne záujmové skupiny považujem za veľmi ohrozujúce a nebezpečné.
      „ ... “
   Fedor Gál
spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu, sociológ, prognostik, spisovateľ
Nežná revolúcia mi dala obrovský priestor pre rozhodovanie sa o tom, čo so životom. Vzala mi pocit, že aj tak na mne nezáleží - tak načo sa namáhať. Bremeno zodpovednosti, ktoré prináša sloboda, vie byť občas riadne ťažké.
      „ ... “
   Eduard Grečner
filmový režisér a scenárista, básnik, publicista, držiteť Ceny Slnko v sieti za celoživotný prínos slovenskej kinematografie (2012) a Ceny Igric za celoživotný prínos pre slovenskú kinematografiu (2019).
Priniesla mi slobodu a odniesla mi akékoľvek ilúzie o tom, že to bolo z vôle ľudu.
      „ ... “
   Dušan Hanák
filmový režisér, držiteľ ceny Strieborný medveď (MFF Berlinale, 1989) za najlepšiu réžiu (film Ja milujem, ty miluješ), Ceny za najlepší dokumentárny film (Los Angeles Film Critics Association, 1990, film Obrazy starého sveta), ocenenia Za mimořádný umělecký přínos světové kinematografii (MFF Karlovy Vary, 2008), držiteť Ceny Slnko v sieti za celoživotný prínos slovenskej kinematografie (2014).
Keď sme zvonili kľúčmi, po dlhom čase sme prežívali pocit spolupatričnosti a nádej, že nás čaká lepšia a spravodlivejšia budúcnosť - to mne i nám istotne dal November 1989. Keby bola zmena spoločenských pomerov menej nežná a viac uvážlivá...
Po krátkom čase, keď sa začali obohacovať spolu s kriminálnikmi i normalizačné kádre -  na úkor ostatných, a množili sa ľudia i vo vedení štátu, ktorí konali a mysleli viac na svoje konto ako na zveľadenie krajiny a na potreby obyčajných ľudí -  to sa týka i dneška a druhej časti Vašej otázky. Zúfalo nám chýbali a chýbajú ľudia, ktorí by ako dobrý a múdry gazda mysleli a konali aj pre dobro krajiny a lepší život i pre obyčajných, nekvalifikovaných ľudí. Veľmi dlho bola a často stále je morálka a kultúra len okrajovou záležitosťou, mnoho ľudí žije s pocitom, že víťazmi sú pragmatickí podvodníci a zlodeji.

      „ ... “
   Michael Hanke
dokumentárny fotograf, dvakrát ocenený v súťaži World Press Photo (2017, 2019), šesťkrát ocenený v súťaži Czech Press Photo (2013, 2014, 2015 (ocenený dvoma cenami), 2016, 2017), člen Fanklubu Pink Floyd.CZ
V době Sametové revoluce jsem studoval poslední ročník na kladenském gymnáziu a i po tolika letech si ještě poměrně dobře na tuto dobu pamatuji. Následujících třicet let demokracie mi přineslo především příjemný pocit z toho, že žiji ve státě, který nejenom, že patří mezi vůbec nejbezpečnější země světa, ale navíc zde mohu bez obav vyjadřovat své vlastní názory a prezentovat svoji tvorbu. Vážím si toho, že se nám daří již tři desítky let ochraňovat tento křehký politický režim, neboť demokracie není samozřejmostí, což si - zejména mladší generace - již nemusí zřetelně uvědomovat. Přestože se naše země samozřejmě potýká s celou řadou problémů, tak v kontextu se zbytkem světa nevyznívají nijak dramaticky a já jsem opravdu hrdý na to, že mohu žít i se svojí rodinou právě v této naší nádherné, krásné zemi.
Nemohu říci, že by mi Sametová revoluce a nadcházející vývoj v zemi něco konkrétního odnesly či vzaly. Co mě osobně nicméně mrzí úplně ze všeho nejvíc je to, že mám takový pocit, že stále více lidí si demokracii vysvětluje tak, že mohou říkat a dělat cokoli je napadne. Stále citelněji nám chybí opravdové morální vzory, kterým byl například prezident Václav Havel. Slovo ztrácí svoji váhu a učiněné sliby se dají vždy nějak obejít. Před časem jsem kdesi zaslechl jednu větu, která, myslím si, krásně vystihuje aktuální atmosféru ve společnosti: „Prožitky se stále více nahrazují zážitky a diskuze žvanivostí.“ Přiznám se, že jsem očekával, že po třiceti letech budeme v této oblasti demokracie o něco dále. Opravdu bych si moc přál, abychom k sobě začali být více ohleduplnější, abychom se opět naučili poslouchat druhé a abychom se chovali čestně, slušně. 

      „ ... “
   Martin Hanzlíček
režisér filmových dokumentov, televíznych dokumentárnych programov, scenárista
Vzhledem k tom, že jsem se snažil si vždy uchovat vnitřní svobodu, tak mi Něžná revoluce dala především pocit, že jsme opravdovou a rovnoprávnou součástí celého kulatého světa - tedy naší krásné planety Země.
Pak mi dala dobu prezidentování Václava Havla, kdy mělo smysl naslouchat politikům, protože jejich řeči a debaty měly obsah, byly v nich vize, byla tam budoucnost. To dnes opravdu není. Zdá se sice, že to je světový problém, nicméně je podivuhodné, že různé podivné a zjevně buranské existence Babišova nebo Zemanova typu (na Slovensku si dosaďte svoje figury, jsou tam) mohou, tak brzy po Něžné revoluci, vůbec dosáhnout na nějakou funkci - a to dokonce demokratickým způsobem. To mne udivuje. A tento můj údiv, který patří obyvatelům bývalého Československa, mne vede k odpovědi, co mi revoluce vzala:
1. Iluze o vzdělané společnosti našich národů!
2. Iluzi o tom, že jsme nějak výrazně kulturními národy (opak mi připadá pravdou).
3. Iluzi o některých, dříve pro mne důležitých lidech, především z oblasti umění, kteří hovořili o morálce a vnitřní svobodě, a kteří si dnes nechají dávat řády a vyznamenání od hloupého a amorálního starce, jehož politickým programem za posledních třicet let je jenom pouhé:
   „Mít moc, abych jim ukázal!“
Ale i ty ztráty mají svůj půvab - hezky se to vyčistilo, a já poznávám skvělé lidi.

      „ ... “
   Michal Hvorecký
spisovateľ, publicista, prekladateľ, vedie knižnicu Goetheho inštitútu v Bratislave 
Prežil som v reálnom socializme skoro trinásť rokov a pamätám si prekvapivo veľa. Môj bratranec ušiel do Rakúska v marci 1989 a ja som si myslel, že ho už nikdy neuvidím. Môjho strýka v tom období iba pre podpis petície Niekoľko viet - Několik vět vyhodili z práce pedagóga hudby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Žili sme v klamstve, v hroznom pokrytectve a vo všadeprítomnej falošnosti. Nebol to nijaký socializmus, ale diktatúra neschopných a mocných, ktorí násilím držali masy pod kontrolou. Novembrom 1989 sa začalo končiť dlhé obdobie diktatúr u nás. Odvtedy sa učíme žiť slobodne a zodpovedne. Napriek všetkým problémom sa máme oveľa lepšie ako vtedy a žijeme priemerne o šesť rokov dlhšie. Ale mnohé negatíva, ktoré vidíme okolo seba teraz, majú korene práve vtedy. Demokraciu nechceli všetci a dnes ju odmieta stále viac občanov. Ale prečo? Keď demokracia zomiera, je dobré si pripomínať, ako a prečo sa zrodila. Preto sme chceli komiksom
Čierna oslava pripomenúť, že sa to začalo už v Bratislave 16. novembra 1989. Vtedy sa na Hodžovom námestí zhromaždilo asi tristo študentov a protestovali proti plánovanej výstavbe jadrového reaktora v Mlynskej doline, a aj za akademické slobody a za lepšie školstvo. Videl som to na vlastné oči - a zmenilo ma to.
* Podrobnosti o komikse Čierna oslava  ---  link. 
      „ ... “
   Richard Krivda
kameraman, člen Slovenskej filmovej a televíznej akadémie
Nežná revolúcia mi dala slobodu a vrátila mi nádej, že sa dožijeme toho, aby sme žili v slušnom štáte, kde bude vymožiteľné právo pre každého a morálne hodnoty budú stáť na prvom mieste. Vrátila mi šancu dúfať, že krajina - totálne zdevastovaná morálne aj ekonomicky totalitným komunistickým režimom - sa postaví na nohy, a ja sa už nikdy nebudem v cudzine hanbiť za to, odkiaľ pochádzam. Bol to veľký dar, za ktorý veľmi ďakujem.
Je paradoxom, že porevolučný vývoj v našej krajine mi postupne berie to, čo mi Nežná revolúcia dala. Mečiar a jeho ľudia začali s devastáciou našej spoločnosti. On, Mečiar, ktorý sa pýši založením slovenskej štátnosti. Ale na akých princípoch bola založená? Na princípoch rozdania nášho spoločného majetku jeho ľuďom, aby mu museli byť zaviazaní. Skartovaním materiálov ľudí zo Štátnej bezpečnosti, ktorí prenasledovali slušných ľudí - vrátane tých spisov a zväzkov, ktoré Mečiara samého usvedčovali, že on bol jeden z nich. To, čo urobil Mečiar s Lexom prezidentovi Kováčovi, to bol vrchol ich arogancie a zároveň začiatok ich konca. S týmto doteraz nevyšetreným zločinom mám svoje vlastné skúsenosti. V tej dobe ma oslovil český investigatívny novinár Josef Klíma, aby som s ním natočil jednu časť jeho cyklickej relácie Viděno na vlastní oči, ktorá sa mala venovať práve tejto absurdnej a hlúpo vykonanej akcie Slovenskej informečnej služby. Súhlasil som. Počas nakrúcania sme mali v priestoroch Slovenskej informačnej služby dohovorený rozhovor s Lexom. Vrátnikovi sme sa predstavili a poprosili ho, aby ohlásil náš príchod, čo on urobil a oznámil nám, že máme čakať na vrátnici. Namiesto Lexu sa za desať minút objavilo päť po zuby ozbrojených kukláčov a pažbami zbraní nás vytlačili z priestorov vrátnice. Pritom sa im podarilo rozbiť veľké vchodové sklo. Moja kamera počas celej akcie bežala. Po zostrihaní relácie ma Josef Klíma varoval, že asi budem mať na Slovensku po jej odvysielaní veľké problémy. Navrhol mi, že nemusí dať moje meno do titulkov. Ja som jeho dobrú radu neprijal. Následky sa prejavili okamžite. Na príkaz Mečiara a jeho pokorného sluhu, ministra kultúry Hudeca, ma vyhodili zo Slovenskej televízie so zdôvodnením, že režiséri už nemajú záujem so mnou spolupracovať.
Zobrali mi zamestnanie, ale nie profesiu. Počas celej mečiarovskej nadvlády som nesmel na Slovensku točiť a ani vstúpiť do budovy Slovenskej televízie. Nebyť mojich kolegov v Prahe, ktorí mi ihneď ponúkli prácu, neviem si predstaviť, ako by som živil naše dve maloleté deti. Očitého svedka tejto ohavnosti zavraždili, ale ani to nepomohlo.
Mečiar napokon zostal na smetisku dejín. Zdalo sa, že sme sa spamätali - ale len dočasne. Slováci si po čase zvolili Fica - Mečiara v mladšom vydaní. Fica, ktorý vstúpil do komunistickej strany v dobe, keď sa jej duté hlinené nohy začali nebezpečne podlamovať. On, ktorý si ani len nevšimol Nežnú revolúciu, po prevzatí moci pokračoval v rozklade štátu - ale sofistikovanejším spôsobom. Fico a jeho strana Smer - SD postupne ovládli políciu, súdnictvo, prokuratúru a nakoniec aj Rozhlas a televíziu Slovenska. Pokojne s mafiánmi rozkrádali a stále rozkrádajú náš majetok - pôdu, lesy, aj eurofondy... Ich „nadľudia“ ako Kováčik, Gašpar, Kaliňák, Jankovská, Trnka, Harabin, Glváč a mnohí iní dovolili, aby „zrůdy,“ monštrá, ako Kočner a jemu podobní doviedli náš štát, našu krajinu, do tohoto dnešného tragického stavu. Slovensko sa zobudilo až po ďalšej krutej poprave inteligentného, statočného novinára a jeho snúbenice. To sme naozaj tak zaspatí, že nás preberie až takáto tragédia? To sa máme naozaj tak dobre, že sme už zabudli na odkaz Václava Havla, že: „Ľudia sa majú neustále zaujímať o veci verejné!a sme takí pasívni? 
Naša krajina je brutálne rozdelená - rozdelili ju politici. Oni dobre vedia, že rozdelenej spoločnosti sa ľahko vládne. To dokázali Cortéz aj Pizzaro, ktorí takto ovládli ríše Aztékov a Inkov. A čo my? Necháme sa opiť ohlodanými kosťami, ktoré nám predhadzuje ten, ktorý sám nevie ani len napísať svoju rigoróznu prácu - takzvaný kapitán Danko? Budeme sa nečinne prizerať, ako ministerka Saková rozpustila vyšetrovací tým dvojnásobnej vraždy - Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej; tím, ktorý už prstom ukazuje na navyššie poschodia našej politiky? Nevydáme ani hlások, keď nám terajší koaliční poslanci zobrali právo na iformácie päťdesiat dní pred voľbami? Na čo teda ešte čakáme? Na to, že nám obmedzia internet - tak, ako v Rusku a v Číne? Nevidíme, že arogancia celej vládnej koalície stúpa úmerne tomu, ako klesá náš počet pri demonštráciách? Vy, mlčiaca väčšina, to všetko necháte na pár tisíc vytrvalých občanoch, na zopár desiatok statočných novinárov, statočných policajtov, vyšetrovateľov a sudcov a napokon na jednej statočnej slovenskej prezidentke? Chcete, aby zostala v tom sama, keď bude musieť vymenovať za predsedu vlády človeka zo strany Smer - SD, ktorá vyhrá voľby 2020? Naozaj si neuvedomujete, že oni budú ochotní spojiť sa aj s fašistami, neonacistami - len aby ďalej zostali pri moci a zahladili stopy po svojej hanebnej a arogantnej politike? Je to ich hanba, ale bude to i naša hanba - ak im to dovolíme. Toto všetko nám zobrali postupne, aj k tridsiatemu výročiu Nežnej revolúcie - a zoberú nám toho ešte viac, pretože takíto ľudia nikdy nemajú, nebudú a nechcú mať dosť!

      „ ... “
   Peter Laučík
novinár, publicista
Nerád by som sa pri tejto otázke uchýlil k nejakým všeobecným frázam, ale začnem frázou. Faktom je, že Nežná revolúcia oslobodila našu spoločnosť spod totality a autoritárstva, uvoľnila rozmanité spoločenské sily a tiež vytvorila iný, vonkajší rámec pre vnútornú slobodu jednotlivcov, teda i moju. Žiť slobodne v neslobodnej spoločnosti je ťažké a takýto život zvyčajne vyznieva ako veľmi tragické a osudové nedorozumenie. Nežná revolúcia mi osobne nič nevzala, pretože som nič nemal, čo by sa mi vziať či odniesť dalo. Predovšetkým - demokracia je pre mňa skutočným, prirodzeným a pravdivým obrazom spoločnosti, v ktorej žijeme, a to si na nej cením najviac. Dôraz kladiem na slovo 'pravdivý.' Možno je to už trochu inak so spomenutým obrazom spoločnosti, s ktorým nemusíme byť spokojní, nemusí sa nám páčiť, ale na druhej strane - ani sa s ním nemusíme stotožňovať. Avšak tá možnosť opravovať obraz našej spoločnosti tu je - a opäť je to veľmi cenná vlastnosť demokracie. Aby som ale neostal nič dlžný ani sám sebe, tak poviem, že demokracia je iba taká, akí sme my sami.
Netreba zabúdať, že od Nežnej revolúcie uplynulo tridsať rokov a počas nich sme absolvovali ďalšie historické medzníky, ako napríklad rozpad Československa, náš vstup do Európskej únie... K tomu musíme pripočítať informačnú i technologickú revolúciu, hospodársku, migračnú, ekologickú krízu a ďalšie fenomény, akými je zmena hodnôt a podobne. Takže naša prítomnosť už nie je celkovým priamym dôsledkom Nežnej revolúcie, ale je niečím mnohonásobne transformovaným. To je tiež dôvod, prečo je odpovedať na anketovú otázku s odstupom troch desaťročí aj pomerne komplikované.

      „ ... “
   Stanislav Mičev
historik, riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici
November 1989 považujem za jeden z kľúčových dátumov modernej slovenskej histórie. Znamenal zásadný obrat od režimu vlády jednej politickej strany k demokracii a k slobodnej možnosti vyjadriť sa ku spôsobu riadenia štátu demokratickými voľbami. Prešli sme štádiami za ostatných tridsať rokov, ktoré sa podľa všetkého nedali obísť. Ani jeden štát bývalého východného bloku to nemal pri tomto politickom prechode jednoduché. Radikálna zmena politického systému v mnohých krajinách neprebehla hladko a často bola nezmyselne vykúpená krvou. Naozaj oceňujem nekonfliktné prevzatie moci v Československu. A napokon tak isto i česko-slovenský rozchod na prelome rokov 1992 a 1993. Prešli sme si turbuletným politickým tridsaťročím. Demokracia sa ale nerodí ľahko a jednoducho. November 1989 nám dal slobodu a demokraciu - dva postuláty, ktoré sú pre mňa v politike nadradené nad všetko ostatné. Umožnil mladým ľuďom realizovať sa, mať možnosť študovať a rozvíjať svoj potenciál. Vajatali sme - a myslím si, že to ešte pokračuje v ekonomike a v hospodárstve. Mrzí ma, že sa na okraj spoločnosti dostalo často nezaslúžene veľké množstvo ľudí. Mrzí ma, že mnohí podľahli mamonu a zabudli na ľudskosť. Mrzí ma, že demokracia znova potvrdzuje svoju slabosť voči extrémistom, ktorí ju zneužívajú. Mrzí ma zneužívanie politickej moci na vlastný prospech. Zdá sa však, že ničomu z toho sa nedalo a nedá sa vyhnúť. Spoločnosť potrebuje čas aby dozrela - a tridsať rokov je len drobná epizóda v dejinách národa, a napokon aj Európy.

      „ ... “
   Alexander Mušinka
kultúrny antropológ, vysokoškolský pedagóg
Čo mi priniesla Nežná revolúcia 1989? Jednoznačne neskutočne veľa možností a slobody. Skutočne dnes mám reálnu možnosť získať akékoľvek informácie, cestovať kdekoľvek chcem a hlavne stretávať sa s ľuďmi s akými chcem a spoznávať koho len chcem. Ono sa to možno javí ako fráza alebo nepodstatnosť, ale z môjho uhla pohľadu je to niečo, čo ma veľmi obohacuje a posúva dopredu. A čo mi odniesla? Asi strach. Strach z toho systému, strach z represií - myslím v tom najširšom význame toho slova. A pritom nešlo ani tak o represie ako také, ale o to, že tieto represie boli spojené s tým, že neexistovala reálna alternatíva - alebo že tých alternatív bolo nesmierne málo. Niežeby dnes neexistovali rôzne formy represií, ale človek má ďaleko viacej možností ako im čeliť, ako ich odstrániť alebo ako sa im celkom vyhnúť.
      „ ... “
   Anna Ondrejková
poetka, umelkyňa, celý produktívny život pracovala ako knihovníčka
Martin, tvoje otázky - tak to je na dizertáciu  :-) !
Čo mi dal November 1989? Zrazu som nešla do práce s vedomím, že ma môžu každú hodinu prepustiť, lebo „nie som vysporiadaná s náboženskou otázkou, s náboženstvom.“ Hoci som bola v rámci nepísanej hierarchie v knižnici na poslednom mieste, pri výpožičnom pulte, bola to reálna hrozba. A vždy sa bolo treba nadýchnuť, aby som to dokázala ustáť, ak to príde.
Dal mi slobodu. November 1989 mi priniesol vonkajšiu slobodu. Sloboda ducha - to je niečo iné, tá môže jestvovať aj v pevnosti If.
Čo mi November 1989 vzal? Odpoveď nemôže byť jednoznačná, lebo v živote ustavične niečo strácame a niečo dostávame.
Stratila som vlasť - Československo, ale dostala som vlasť - Európu. Zjednodušujem, ale aj takto by sa to dalo povedať.
Sme vo svete, ktorý sa zdá byť čoraz vulgárnejší, surovejší, neľútostnejší, a slobodu si mnohí zamieňajú so svojvôľou a stratou zodpovednosti. Ale svet, v ktorom sme žili, nebol lepší! Nostalgické „akí si boli vtedy ľudia blízki“ a „rožok stál tridsať halierov“ je pocitovou lžou: boli si blízki a udávali sa, rožok stál tridsať halierov, ale pracovná jednotka na roľníckom družstve v šesťdesiatych rokoch bola dve koruny, a za deň ťažkej práce mal človek jednu, výnimočne dve jednotky - teda zarobil dve až štyri koruny.
Som katolíčka a desí ma, ako väčšina katolíkov vytesnila z pamäti vtedajší náboženský útlak, rozbitie reholí, výsmech a spoločenskú degradáciu každého, čo sa odhodlal prihlásiť svoje deti na vyučovanie náboženstva, prenasledovania a vraždy kňazov, náboženských aktivistov i „jednoduchých“ veriacich, minimálnu možnosť dostať sa k náboženskej literatúre, vrátane Biblie, alebo postaviť na novom sídlisku kostol... Obávam sa, že vo všetkých oblastiach života by sme našli podobnú nepamäť. Som poetka a desí ma, že sa nájdu literáti, ktorí banujú za výhodnými lacnými obedmi v bratislavskom Klube slovenských spisovateľov a za tvorivými pobytmi v kaštieli v Budmericiach...
Ale (dobrovoľná!) strata pamäti nás odsúdi stať sa mankurtmi.

      „ ... “
   Rudolf Pado
predseda a projektový manažér Občianskeho združenia Tatry, ekológ, ekologický ochranár, občiansky ekoaktivista, bloger
Nežná revolúcia mi dala slobodu pohybu a znásobila slobodu vyjadrovania sa, vyhľadávania a zdieľania informácií, slobodu združovania sa.
Vzala mi ilúzie. Tridsať rokov po Nežnej revolúcii registrujeme, ako dopadne štát, ktorý sa programovo rozhodol nevysporiadať sa - tvrdo a nekompromisne - s komunistickou a eštebáckou zberbou. Štát bez dlhodobých vízií, ktorý už dosiahol všetko po čom túžil (vstup do Európskej únie, do NATO, OECD...) a nemá ďalšie sny, krútiaci sa na mieste ako pes za vlastným chvostom, s neustále naskakujúcimi vredmi korupcie, klientelizmu, rodinkárstva - od ústredných orgánov štátu až po poslednú dedinu. V opare slov o  sociálne a environmentálne orientovanej krajine tu kolabuje zdravotníctvo, sociálne služby, úroveň školstva preráža stále nové dná, koristnícka kultúra devastuje rieky, údolia i hrebene hôr...  Žiť tu a teraz, hrabať a zhromažďovať - na úkor kohokoľvek a za akúkoľvek cenu, stalo sa mottom mnohých spoluobčanov. A odvaha? Opäť sa šušká za stolom s nedeľným obedom o pomeroch v práci, v obci, na úrade... Len splynúť s davom - a nič neriešiť. A vyzývať iných k statočnosti a k novým revolúciám.  Slovensko má státisíce daňových poplatníkov - ustráchaných, zhrbených, poddajných entít, nechávajúcich si od rôznych úradov či inštitúcií donekonečna skákať po hlavách, tolerujúcich nezákonnosť v akejkoľvek forme, ale má minimum hrdých, pýtajúcich sa občanov, schopných konštruktívneho odporu. 

      „ ... “
   Miroslav Pollák
bývalý splnomocnenec vlády Slovenskej republiky pre rómske komunity, v rokoch 1990 až 1994 poslanec Národnej rady Slovenskej republiky
Nežná revolúcia mi dala hlavne možnosť slobodne konať, to znamená snívať, plánovať, vymýšľať - a to všetko aj sám realizovať. Vzala mi mocensky garantované osobné ponižovanie Komunistickou stranou Československa a jej posluhovačmi.
      „ ... “
   Ondrej Prostredník
evanjelický teológ, vysokoškolský pedagóg, publicista
Nežná revolúcia 1989 pre mňa predovšetkým znamenala naliehavú výzvu ako urobiť cirkev relevantnou inštitúciou pre spoločnosť. Táto výzva bola dôsledkom náboženskej slobody, ktorú zmeny tej doby priniesli. Mal som vtedy dvadsaťšesť rokov a za sebou detstvo a mladosť v podmienkach totalitného režimu. Vyrastal som ako dieťa evanjelického farára a sám som v tom čase stál na začiatku svojej služby ako farár v evanjelickej cirkvi. Spomínam si, ako ma nesmierne ponižovalo, že na každú aktivitu v cirkvi som musel žiadať súhlas okresného cirkevného tajomníka, ktorý vykonával dozor štátu nad cirkvou. Bol som kritický voči pomerom vo vnútri cirkvi. Pripadala mi nemoderná, ťažkopádna, bez budúcnosti, jej predstaviteľov som vnímal ako kolaborantov s totalitným režimom. Ten nás všemožne presviedčal, že našou úlohou, ako mladých farárov, je postarať sa s úctou o dožívajúcu generáciu starších veriacich. Určite sme nemali rozvíjať nejaké plány a projekty ako urobiť cirkev relevantnou pre prítomnosť a budúcnosť spoločnosti. Pre našu generáciu, aj vďaka perestrojke a glasnosti, to však už bola neudržateľná predstava. Na mnohých neoficiálnych a často ilegálnych podujatiach sme hovorili o tom, ako robiť veci v cirkvi lepšie. Zrušenie štátneho dozoru nad cirkvou a nastolenie náboženskej slobody znamenalo, že sme odrazu mali voľné ruky a všetky možnosti robiť to, o čom sme pred rokom 1989 iba snívali, alebo sme to robili s veľkým rizikom.
Dnes si s odstupom času uvedomujem, že moja generácia v cirkvi zostala príliš poznačená mentalitou cirkvi ako geta. Spoločnosť mimo cirkevnej domény sme neprestali vnímať ako odcudzenú, ako hrozbu. Aj v podmienkach demokratickej spoločnosti, na ktorej tvorbe a rozhodovaní sa veriaci ľudia úplne slobodne podieľajú, zostáva cirkev inštitúciou, ktorá je akoby zo svojej definície uzavretá a podozrievavá voči slobode. Po roku 1989 sme sa nedokázali rozísť s fundamentalistickou teológiou, ktorá sa pred rokom 1989 dokázala lepšie presadiť ako myšlienková platforma odporu proti totalitnému režimu. Liberálna a progresívna teológia, ktorá v 70. a 80. rokoch argumentačne pripravila cirkvi na Západe na ich novú úlohu v pluralitnej a sekularizovanej spoločnosti, bola síce tiež prítomná v našich pololegálnych a ilegálnych cirkevných kruhoch do Novembra 1989, ale nikdy sa nedokázala presadiť ako program cirkvi pre jej novú úlohu v spoločnosti.
Paradoxne teda dar náboženskej slobody, odvodený od ostatných individuálnych ľudských práv, zaskočil ľudí v cirkvi a z mnohých jej dnešných predstaviteľov urobil veľkých kritikov a často odporcov individuálnych občianskych slobôd a práv. Pripisujem to práve tomu, že konzervatívna a fundamentalistická teológia sa pre našu generáciu javila ako prieraznejšia pri formovaní odporu voči totalitnému režimu. Problém je, že cirkvi akoby ustrnuli v predstave, že otvorená a demokratická spoločnosť je ich nepriateľom a naďalej sa pred ňou musia brániť.
Toto je zároveň to, čo by som chcel pomenovať ako odpoveď na druhú časť otázky. Čo mi November 1989 vzal? S odstupom času by som asi povedal, že mi vzal ideály o možnosti urobiť z cirkvi spoločenstvo, ktoré je v modernej, stále viac sa sekularizujúcej európskej krajine a v dobe výrazných globalizačných pohybov pre ľudí užitočné, zmysluplné, dáva im perspektívu budúcnosti a pomáha im pochopiť dianie, orientovať ich a dáva im duchovné zručnosti na to, aby sa mohli stať tvorivou súčasťou toho zložitého organizmu, ktorý nazývame liberálna demokracia. Ale nevzdávam to!

      „ ... “
   Alexander Slafkovský
spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu v Liptovskom Mikuláši, štvornásobný primátor Liptovského Mikuláša, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za SDKÚ-DS (2006 - 2012),  * štvornásobný poslanec Zastupiteľstva Žilinského samosprávneho kraja (2001 - 2017)
Jednou vetou - November 1989 mi dal slobodu a vzal mi čas na rodinu. Ale aby som nebol taký suchár, tak to pár slovami rozšírim.
Keďže som bol jedným z mála, ktorým bolo vďaka československo-francúzskej dohode umožnené v rokoch 1967 až 1970 vyštudovať tri ročníky  lýcea a zmaturovať vo Francúzsku, mal som, ako sa povie „zaděláno“ na chuť po slobode a po spravodlivosti. Po návrate do Československa som vyštudoval medicínu, pretože som sa rozhodol robiť niečo, čo mi umožní byť aspoň čiastočne slobodným a kde o mne nebude rozhodovať komunistická strana. Byť dobrým doktorom, hoci i na vidieku, dávalo človeku určitý druh slobody a aj možnosti realizovať sa nielen pracovne.
Rok 1968 som zažil na vlastnej koži - či už to boli študentské nepokoje vo Francúzsku, alebo nádej a následný pád „socializmu s ľudskou tvárou“ u nás. Zažil som aj následky okupácie hlavne sovietskymi vojskami počas nekonečných dvadsaťjedna rokov. Obdobie od roku 1970 do novembra 1989 bolo obdobím, keď som musel vlastný názor na veci často schovávať vo svojom vnútri, von sa dostali len útržky a zlomky z toho, čo som si myslel - a aj to len v kruhu priateľov, kde sme si dôverovali. Pretože som mal osobnú trojročnú skúsenosť so životom v kapitalistickej, ale slobodnej krajine, bolo s čím porovnávať.
November 1989 prišiel pre mňa ako blesk z čistého neba. V Liptovskom Mikuláši som nemal predstavu o tom, čo sa deje v disente v Prahe a v Bratislave. Informácie z rádií Slobodná Európa a Hlas Ameriky neboli dostatočné na to, aby som tušil, čo sa môže stať - a čo sa napokon aj stalo. Zhodou okolností som mal nemocnicou schválenú účasť na lekárskom seminári v Beroune pri Prahe v dňoch 21. až 23. novembra 1989. Z rádia som vedel, že sa v Prahe na Václavskom námestí začali manisfestácie ako reakcie na brutalitu a násilie štátnej moci, nasmerované proti študentom. Samozrejme, bol som zvedavý, čo sa deje. Po troch večeroch účasti na  manifestáciách mi bolo jasné, že vyhlásený generálny štrajk na 27. novembra nepresedím za pecou v Liptovskom Mikuláši. A tak som priviedol celý mikulášsky špitál na námestie a tam som aj vystúpil, a z balkóna župného domu, vtedajšieho sídla okresného národného výboru, som predniesol krátku reč, za ktorú som zožal potlesk už na nádvorí nemocnice. Ako lekárovi mi nebolo zložité nájsť prirovnanie medzi vtedajšou spoločnosťou a pokrivenou chrbticou, ktorú by sme si chceli narovnať. Tak sa odštartoval môj vstup do verejného života a do politiky.
Hlavným motívom môjho konania bol vtedy pocit, že teraz a tu je šanca urobiť niečo, čo by nás mohlo priblížiť k životu vo Francúzsku, aký som tam spoznal koncom šesťdesiatych rokov. Nad možnými následkami som vtedy nerozmýšľal - a tak som už tridsať rokov súčasťou verejného života v našom meste a čiastočne aj na Slovensku.
Neľutujem, že je tomu tak. Veľa vecí, o ktorých som si pred Novembrom 1989 myslel, že sú pre nás nedosiahnuteľné, sú už súčasťou nášho života a mojim synom vôbec neprichodia zvláštne, nenormálne. To len mne tak stále, aj dnes, prichodí sloboda slova a pohybu ako niečo mimoriadne a hlavne veľmi cenné.
Na druhej strane - život ukázal, ako málo som poznal ľudí, ich náturu. Aj keď som neraz použil porovnanie s knihou Detvianska nátura od Ľuda Zelienku, kde ukradnúť a mať frajeku bolo normálne. Prišiel som o ilúziu, že všetci ľudia majú v sebe prirodzenú morálku a spravodlivosť. Tým ale nechcem povedať, že im celkom chýba, ale to, že ak morálka a spravodlivosť nie sú posilňované príkladmi a dobrým spravovaním štátu, tak sa otvorí cesta pre takých ľudí, ako Mečiar, Fico, Kočner... Budeme potrebovať ešte veľa času, aby u nás morálka a spravodlivosť boli súčasťou bežného života. Aj keď som trochu skeptický, keď vidím, ako sami drancujeme planétu Zem, na ktorej žijeme, a ani tie najrozvinutejšie krajiny zatiaľ neprijali žiadne zásadné oparenia pre trvalo udržateľný život - ani dobrovoľne, ani zákonom; česť výnimkám.

*Alexander Slafkovský bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky len do februára 2011 - potom sa vzdal poslaneckého mandátu v prospech práce pre Liptovský Mikuláš.
      „ ... “
   Ivan Štípala
novinár, básnik. V rokoch 1968 až 1998 pracoval v slovenskej redakcii vysielania BBC do zahraničia ako redaktor a autor programov.
Od roku 1968 žijem vo Veľkej Británii. Väčšinu svojho pracovného života som ako redaktor BBC venoval analýze informácií a šíreniu spoľahlivých informácií prostredníctvom rozhlasu a televízie. Robil som to v nádeji, že poznávanie kladov i záporov spoločností v západných krajinách prispeje k udržaniu a napokon k presadeniu ideí slobody a demokracie a efektívnej trhovej ekonomiky v strednej Európe, ovládanej totalitou.
Ľudia v Československu v novembri pred tridsiatimi rokmi potvrdili, že táto nádej bola odôvodnená, že občania chcú určovať, ako má vyzerať spoločnosť, v ktorej žijú - a sú aj ochotní to presadiť.
Pocit sklamania vo mne vyvolali niektoré negatívne javy, sprevádzajúce premenu spoločnosti, akými boli zmätená privatizácia, vyznačujúca sa rozkrádaním, nedostatočne prepracovaný a nedôsledne uplatňovaný právny systém - zvlášť v hospodárskej oblasti - a výsledná korupcia, nestabilnosť politických strán, či narastanie rozdielov medzi najchudobnejšími a najbohatšími vrstvami obyvateľstva.
V osobnom živote mi zmeny v dôsledku Nežnej revolúcie umožnili po dvadsaťjeden-ročnom prerušení neobmedzený styk s mojimi rodičmi, s príbuznými aj s priateľmi na Slovensku - a to všetko bez toho, aby nás na každom kroku sledovala Štátna bezpečnosť a aby nás naše styky dokonca aj existenčne veľmi ohrozovali.

      „ ... “
   Branislav Tréger
štvornásobný primátor Liptovského Hrádku (od roku 2006), predseda Združenia miest a obcí Slovenska (od roku 2019), poslanec Zastupiteľstva Žilinského samosprávneho kraja
Čo je to vlastne revolúcia? Definujú ju ako hlbokú kvalitatívnu zmenu v spoločensko-politických vzťahoch, prechod od starého politického usporiadania k novému, často násilnými prostriedkami. Z tohto pohľadu je veľmi dôležité, že u nás, na rozdiel napríklad od Rumunska, bola Nežná revolúcia bez násilia, bola naozaj nežná. Pojem revolúcia sa používa aj vo význameoch zvrat, obrat, základná, podstatná zmena, vznik novej kvality v určitom bode vývojového procesu. Takto to možno vnímať aj v spoločnosti.
Nežnú revolúciu som prežil ako mladý človek, ktorý práve vyštudoval, absolvoval povinnú vojenskú službu a bol dva roky v zamestnaní.
 Nežná revolúcia mi dala veľa. V prvom rade slobodu, najmä slobodu pohybu. Precestoval som množstvo krajín, poznal som iné kultúry - vďaka nej. Zabezpečila mi prístup k informáciám, preto sa dnes rozhodujem kvalifikovanejšie, na základe ich dostupnosti. Z profesijného hľadiska sa samospráva stala skutočne samosprávou. Má množstvo kompetencií. Kvalita ich plnenia je priamo sledovaná a kontrolovaná občanmi. Verejný život sa naozaj stal vecou verejnou.
A čo mi vzala? Svet sa stal rýchlejší. Vzala mi teda čas. Najmä čas na rodinu. Vzala mi aj súkromie, vzhľadom na vykonávané funkcie. Z pohľadu profesie so znepokojením pozorujem zhoršujúci sa vplyv človeka na životné prostredie, neustále sa zvyšujúcou spotrebou, konzumom a silnejúcim vplyvom peňazí. Dnes žijeme v dobe digitalizácie a nových technológií. Ale aj v tejto dobe máme mestá a obce, ktoré nemajú prístup k základnej technickej infraštruktúre - napríklad k vode, nie sú napojené na kanalizácie a podobne. Trápi ma to, i to, že sa na Slovensku zvyšujú, dokonca aj prehlbujú regionálne rozdiely, ktoré by sa - naopak - mali v tejto dobe už dávno vytratiť.

      „ ... “
   Jaroslav Vojtek
filmový režisér a dokumentarista, laureát ocenenia Krištáľové krídlo (2012) v oblasti divadlo a audiovizuálne umenie, držiteľ mnohých filmových cien a ocenení.
Musím napísať, že Nežná revolúcia 1989 mi nič nevzala - len mi veľa dala. Moji rodičia boli šikanovaní pre ich kresťanskú vieru, takže po roku 1989 si vydýchli. Detstvo malo síce za čias socializmu svoje čaro, ktoré bolo bez mobilov a počítačov a prežívali sme ho v lesoch, na ruských bicykloch, na výletoch - ale to bolo o vzťahoch, ktoré boli celkom iné, a myslím si, že to bolo podmienené aj vývojom technológií. Žili sme v nevedomosti o reálnom svete, ako rybičky v akváriu. Keď si spomeniem na socializmus - bolo to intelektuálne hlúpe obdobie, a to je asi doteraz jeho najväčšia bolesť, ktorá dodnes pretrváva v hlavách mnohých ľudí. Viem, že tridsať rokov po Novembri 1989 si veľa ľudí mnohé predstavovalo inak a naša krajína je morálne a hodnotovo rozbitá, ale stále si myslím, že je dobre tam, kde sme. Je to pôrod spoločnosti, ktorý nie je urobený cisárskym rezom. Je to autentický pôrod so všetkými príznakmi bolestí, kontrakciami nášho zápasu o lepší život. Ale hlavička je už vonku, dieťa začína dýchať, rozmýšľať, pomaly sa oddeľuje od svojej „matky“ - minulosti. Preto verím, že keď mentálne a morálne „zabijeme“ svoju minulosť a egoistické návyky bývalej „matky,“ tak táto krajina bude veľmi dobrá pre normálny život.
 
       
   Ďakujem všetkým osloveným za odpovede, spoluprácu, i za čas, ktorý venovali ankete.   
      Súvisiaci článok:  Kde a ako sláviť Nežnú revolúciu?  ---  link.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.

Cynická obluda

Z Božej vôle otrava

Fanatický sektár presvedčený, že biblické názory sú objektívnou realitou. Čo môže byť vtipnejšie?


Už ste čítali?