Pre priateľov i hľadačov tradícií

Autor: Martin Droppa | 17.10.2019 o 20:20 | (upravené 17.10.2019 o 21:12) Karma článku: 1,47 | Prečítané:  215x

  Nielen konzervatívni milovníci slovenských tradícií si určite prídu na svoje, ak na dva večery utečú, odpútajú sa od Gorily i Threemy.  

 Zo všetkých strán - nemyslím (len) od tých politických - počúvame ohnivozápalné hlasy, nástojčivé výzvy, plamenné reči i uslzené náreky o slovenských, kresťanských, národných, pôvodných, našich a tak ďalej tradíciách. Máme ich mať v úcte, máme si ich vážiť a udržiavať, dokonca brániť a napokon i odovzdávať z pokolenia na pokolenie, ako sa vraví. A nemáme ich znevažovať, ba priam robiť si z nich posmech. Nejdem analyzovať, kto z našich politikov, političiek má v sebe s blížiacimi sa voľbami viac (promile) "slovenských tradícií," ani ako je tá-ktorá naša politická strana "tradičná" či "naklonená tradíciám." V (tomto) čase, keď sú vari všetci naši politici pod obraz spití kolou mocou a peniazmi, to nemá zmysel.  
 Možno som nedával dobrý pozor, ale nevšimol som si, že by sa na webstránkach našich popredných, mienkotvorných médií podrobnejšie, dokonca "vo veľkom" písalo o najnovšom filme, ktorý vytvoril dokumentarista Pavol Barabáš (13. september 1959, Trenčín, ČSR). Ten film sa volá veľmi jednoducho:

Svetozár Stračina

a netradičnú predpremiéru mal 13. júla 2019 v príjemne malebnej obci Šumiac, usadenej pod Kráľovou hoľou. Premiéra dokumentu, ktorý vstúpil do kinodistribúcie 5. septembra 2019, sa uskutočnila deň predtým v bratislavskom  Kine Lumière.  

 Pavol Barabáš je verejnosti známy predovšetkým ako 'dobrodružný' dokumentarista: režisér, kameraman, scenárista i autor mnohých filmových námetov. Nakrútil alebo sa podieľal na nakrútení mnohých desiatok dokumentov vari zo všetkých končín sveta. Za viaceré z nich bol ocenený na domácej i celosvetovej úrovni. Film Svetozár Stračina na jednej strane prekvapujúco opúšťa 'koľaje dobrodružnosti' Pavla Barabáša - na druhej strane sa viac či menej pevne drží jeho profesionálnej filmárskej praxe, výpovede, na akú sme u tohto čerstvého šesťdesiatnika zvyknutí. Je dôležité vedieť, že Barabáš pristupuje ku svojim filmovým námetom, témam nanajvýš zodpovedne - a to už v procese príprav. V dvojrozhovore s Pavlom Barabášom a s hudobným skladateľom Michalom Novinskim pre denník Pravda, ktorý viedla Katarína Sedláková,* Barabáš pripomína, že s hudbou Svetozára Stračinu žil takmer šesť rokov, a že v jeho hudbe cíti genius loci Slovenska. "Téma tradície je moja," vraví Pavol Barabáš a vysvetľuje: "Každý potrebujeme cítiť odkiaľ sme, kde sú naše korene a podstata, bez ktorej nemáme pevný bod na planéte. A Svetozár Stračina to vedel pomenovať v hudbe. Žiaľ, osobne som sa s ním nikdy nestretol. Bol to veľmi múdry, vzdelaný človek. Urobil som predpremiéru tohto filmu v Šumiaci, kde je folklór ešte naozaj konzervatívny. Aj som sa troška bál, či nedostanem od tých hôrnych chlapov, čo spievajú svojimi krásnymi hlasmi 'Na Kráľovej holi.' Kultúrny dom bol celkom plný - a po potlesku som mal hrču v hrdle. Obyčajní ľudia prijali Stračinove myšlienky za svoje."  

 Na premiére filmu Svetozár Stračina v Kine Lumière Pavol Barabáš pre TASR povedal i toto: "Ľudia ma vnímajú viac ako toho, ktorý pochodil kus sveta, spoznal mnoho kultúr a zachytil ich tradície. Áno, zažil som stret kultúr i etniká s vyhasnutými očami, ktoré prevalcoval globalizačný valec. Čím viac človek spoznáva planétu, tým viac získava nadhľad, ktorý mu pomáha odhaľovať to vzácne, čo je, čo má doma. Inak sa potom začne dívať na hodnoty krajiny a národa, ktoré sú pre svoju blízkosť často neviditeľné. Práve preto sú mi vzácni ľudia, ktorí podnecujú svoje okolie k tvorivosti a odkrývajú aj nové pohľady na seba samých. Pri hudbe Svetozára Stračinu som si uvedomil, že on hľadal a zachytával esenciu, ktorá dáva ľuďom pocit spolupatričnosti a to krehké, čo utvára spoločenstvo."  
     Uputávka na film  Svetozár Stračina  (02:30 minúty).  

 Šesťdesiatosemminútový dokument Svetozár Stračina vteká do filmového diváka ako sladký, hustý, životodarný med. Napriek tomu, že Svetozár Stračina bol predovšetkým hudobným skladateľom - do veľkej miery v tvorbe zakotveným v odkaze na ľudovú hudbu, na tradície našej ľudovaj hudby - a bol aj zberateľom slovenských ľudových piesní a hudobných motívov - Barabášov dokument určite nadchne, poteší i ľudí, ktorí cielene nevyhľadávajú autentický hudobný folklór, dokonca možno ani k ľudovej hudbe neinklinujú, vyhýbajú sa jej. Režisér totiž dokument nakrútil tak, že sa úspešne vyhol v podstate akémukoľvek 'priečinkovému zaradeniu' tohto diela. Súčasne sa ale držal istej 'klasickej' stavby tradičného filmového dokumentu - ktorú ale ako živou vodou doslova napojil vlastným, autorským pohľadom na objekt svojho filmárskeho záujmu. Spravil to tak, ako sme u Barabáša zvyknutí: Vo filme nechýbajú prvky dramatična až istého napätia, úchvatné prírodné, exteriérové scenérie, a - ako to tomuto filmovému žánru prislúcha - ani výpovede ľudí, ktorí so Stračinom spolupracovali, priatelili sa s ním, poznali ho zblízka i zvnútra. Pavol Barabáš tak precízne, podrobne, doslova 'husto' filmovými notami zapísal notový papier života a diela Svetozára Stračinu. Vytvoril síce nedlhý film - ale veľmi zaujímavý, inšpirujúci, možno až podnetný k úvahám (nielen) o tom, čo sú a aké sú naše naozajstné tradície a kto je či bol ich skutočným nositeľom, reprezentantom, hodným nášho záujmu, našej pocty - hlavne aj úcty - a našej pretrvávajúcej pozornosti k jeho umeleckému a napokon i celoživotnému, zo srdca úprimnému odkazu. Pavol Barabáš vytvoril ďalší film, ktorý sa oplatí vidieť.  
 Ak by som mal odpovedať na otázku, pre koho je určený film Svetozár Stračina, nemohol by som sa v odpovedi vyhnúť takémuto odporúčaniu: Film Svetozár Stračina by si nemali nechať ujsť žiadni priaznivci, žiadne priaznivkyne nielen nášho tradičného hudobného folklóru. Mali by ho vidieť aj tí, ktorí sa zaujímajú o originálny, autorský tvorivý presah tradičnej ľudovej hudby do rôznych iných hudobných žánrov - či už do scénickej alebo filmovej hudby. Mali by ho vidieť tí, ktorí vedia oceniť a doceniť to, ako Maestro Svetozár Stračina vnímal aj iné hudobné žánre - napríklad jazz, dokonca i swing, big beat či priam rock - a vedel sa v nich aj autorsky orientovať. Mali by ho vidieť ľudia, ktorí hľadajú skutočný zmysel, význam a obsah slova "tradícia." A, samozrejme, film Svetozár Stračina by si nemali nechať ujsť priaznivci, milovníci tvorby Pavla Barabáša - pretože, i keď sa to nemusí zdať, film Svetozár Stračina je naozajstnou, "klasickou barabášovkou," ktorá určite nesklame.  
 Film Svetozár Stračina (réžia, scenár, kamera Pavol Barabáš, 2019) v najbližších dňoch premietajú aj v týchto vybraných kinách:  
     Kino Lumière v Bratislave - 20. X. 2019  
     KinoTatra v Starej Ľubovni - 24. X. 2019  
     Kino Lumière v Bratislave - 26. X. 2019  
     Filmový klub v Múzeu SNP v Banskej Bystrici - 19. XI. 2019  
 * Zdroj: 
  Dvojrozhovor s Pavlom Barabášom a Michalom Novinskim --- link.  

 Svetozár Stračina (3. december 1940, Martin, Slovenská republika - 26. február 1996, Bratislava, Slovenská republika) bol hudobný skladateľ, zberateľ ľudových piesní a editor ich nahrávok, spoluorganizátor folklórnych festivalov a podujatí, autor piesní a úprav hudobného folklóru, orchestrálnych diel, filmovej aj scénickej hudby. V Banskej Bystrici vyštudoval hru na klavíri a na akordeóne, v rokoch 1960 až 1965 študoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po štúdiách komponoval scénickú hudbu pre viacero hlavne bratislavských divadiel, neskôr sa už naplno začal venovať slovenskému folklóru a slovenským hudobným folklórnym tradíciám. Od konca šesťdesiatych rokov do druhejj polovice osemdesiatych rokov XX. storočia Svetozár Stračina výrazne ako hudobný skladateľ spolupracoval aj s Lúčnicou a so Slovenským ľudovým umeleckým kolektívom. V rámci rozhlasovej, televíznej a filmovej tvorby spolupracoval s poprednými slovenskými režisérmi a vytvoril scénickú hudbu pre takmer 160 filmov, pre veľa televíznych i rozhlasových inscenácií. Hudba Svetozára Stračinu znie napríklad vo filmoch Pacho, hybský zbojník, Rysavá jalovica, Nevesta hôľ, Deň, ktorý neumrie, v seriáli Sváko Ragan, vo filmoch Ako sa Vinco zaťal a Krutá ľúbosť, v drámach Smrť chodí po horách a Kým kohút nezaspieva, v seriáloch Na baňu klopajú a Alžbetin dvor, v rozprávkach Plavčík a Vratko a Popolvár najväčší na svete etc...  
 Svetozár Stračina v roku 1996 získal Poctu Eugena Suchoňa - ocenenie ministra kultúry Slovenskej republiky, a v roku 2011 in memoriam Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.   
 Pripomeňme si dielo Svetozára Stračinu aspoň kratučkou ukážkou - ponorom do jeho hudby pre filmovú drámu Noční jazdci (réžia Martin Hollý ml., 1981) so skutočne vynikajúcimi hereckými výkonmi Radoslava Brzobohatého a Michala Dočolomanského.  
     Svetozár Stračina -  Noční jazdci  (05:09 minút)  

 Na záver ešte jedno pozvanie do kina na hľadanie skutočných slovenských tradícií. V bratislavskom Kine Lumière bude v utorok 22. októbra 2019 o 18:20 hodine v rámci programu Filmotéky uvedený film Zem spieva (réžia, scenár, kamera Karel Plicka, 1933). Tento poetický etnografický dokumentárny film zaznamenáva výber z reality dedinského života na Slovensku v 30. rokoch XX. storočia - jeho prirodzený cyklus a každoročný kolobeh: obdobie od vítania jari cez letnú žatvu až po jesenné vinobranie. Film bude uvádený pri príležitosti 125. výročia narodenia fotografa, kameramana, režiséra a etnografa, výtvarníka, hudobného vedca aj spoluzakladateľa Akademie múzických umění v Praze Karla Plicku (14. október 1894, Viedeň, Rakúsko-Uhorsko - 6. máj 1987, Praha, ČSSR).  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.


Už ste čítali?