pavúk, mucha, chlapec

Autor: Martin Droppa | 23.9.2019 o 15:16 | (upravené 24.9.2019 o 13:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  86x

  Pilot stratosferického bombardéra sa usmial, usmial sa aj navigátor, usmial sa i bombometčík v čiernom stratosferickom bombardéri.  

pavúk, mucha, chlapec
Chlapec v krátkych nohaviciach sedel za stolom a na hárok linajkového papiera, ktorý vytrhol zo školského zošita, písal atramentovým perom, pomalým, sústredeným a úhľadným písmom určite na veľkú jednotku s hviezdičkou:
chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha
a tak stále dookola, dokým nezapísal takmer celý papier.
Prešli dlhé roky a Chlapec za stolom vyrástol v Muža, sediaceho za stolom. Muž mal pred sebou list papiera, v ruke zaostrenú grafitovú ceruzu, a na ten čistý papier písal, rozochveným písmom neskorej, stále rýchlejšie šedivejúcej dospelosti:
mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk, mucha, chlapec, pavúk
a tak stále dookola, dokým nezapísal takmer celý papier.
Raná teplá Jeseň privrela do horného rohu drevenej zárubne drevených dverí, ktoré viedli k sekerám a k drevu a k prachu, obrovského Pavúka. Vlažný Vánok mu pomohol roztiahnuť sieť odtiaľ až potiaľ. Sieť sa striebristo leskla v popoludňajšom svetle šikmého Slnka, zliezajúceho do Údolia - tam, kadiaľ už státisíce rokov tečie Rieka. Slnečný Kôň, celú večnosť za sebou unavene ťahajúci starú, tučnú Oblohu, sa vždy v tejto chvíli musí napiť vôd z Rieky.
Pavučina sa leskla ako krásny a vydarený Deň, ako nepremárnený Čas.
Miestnosťou zaznel prenikavý bzukot. Medzi zaprášenou okennou tabuľkou z liateho skla a záclonou s farebnými kvetinovými vzormi Leta sem a tam narážala veľká čierna Mucha. Chlapec v krátkych nohaviciach prestal sústredene písať, otočil sa k oknu a po chvíľke vstal od stola. Pristúpil k záclone so vzormi z kvetín Leta a oboma rukami ju pritlačil na sklenenú tabuľu okna - tak, aby Muchu bezpečne uväznil medzi sklom a krehkou látkou. Mucha bzučala stále intenzívnejšie a hlasnejšie, bolo ju počuť v miestnosti, v dome, potom na dvore, v Záhradách okolo domu i za plotom vôkol Záhrad, v Lese nad Záhradami, pod Oblakmi a zakrátko aj nad Oblakmi a napokon i v kokpite stratosferického bombardéra s obrovskou, čiernou nukleárnou bombou v útrobách. Pilot stratosferického bombardéra sa usmial, usmial sa aj navigátor, usmial sa aj bombometčík v obrovskom, ťažkom, tmavosivom, neviditeľnom stratosferickom bombardéri. A potom sa bombometčík sústredene zahľadel na fotografiu, ktorú vytiahol z náprsného vrecka kombinézy. Na fotografii bola rodinka pri záhradnej hojdačke. Krásna plavovlasá žena, vysoký štíhly muž a dve deti, jedno o hlavu vyššie od druhého, druhé o hlavu nižšie od prvého. Všetci na fotografii sa usmievali. Šťastní. V kokpite stratosferického bombardéra bolo počuť stále naliehavejší bzukot Muchy, uväznenej medzi sklom a záclonou, pod dlaňou Chlapca. Bombometčík, štíhly a vysoký muž, sa ešte viac usmial a rodina na fotografii sa neviazane, bezstarostne rozosmiala.
Chlapcovu hlavu skrz-naskrz vyplnilo bzučanie Muchy. Ten hluk, vriaci, trieštivý hluk.  
Stratosferický bombardér doslova podskočil, nadniesol sa o desiatky, ak nie o zopár stoviek metrov vyššie, ľahší o tmavočerň, ktorá vypadla z útrob jeho ťažkého trupu.
Chlapec opatrne vsunul ruku pod záclonu a medzi ukazovák a palec chytil Muchu - tak, aby jej neublížil, nerozpučil ju. Mucha bzučala veľmi intenzívne a naliehavo, ažaž. Stratosferický bombardér sa chvel v najvrchnejšej vrstve stratosféry. Mucha sa chvela medzi palcom a ukazovákom Chlapca a zúfalo bzučala. Stále len bzučala, a ten žalostný bzukot vyplnil priestor celého stratosferického bombardéra, ale najskôr dôkladne vyplnil priestor po tmavočiernej, obrovskej, moletnej, bachratej nukleárnej bombe.
Hlavu pilota, hlavu navigátora, hlavu bombometčíka v obrovskom, čiernom stratosferickom bombardéri skrz-naskrz vyplnilo neznesiteľné bzučanie Muchy.
Chlapec v krátkych nohaviciach prišiel k pavučine v rohu zárubne drevených dverí. Muchu veľmi jemne, s citom pre Lásku, vložil do siete, lesklej ako hladina Rieky pod Mesiacom. Pavúk ihneď vyrazil k žalostne, naliehavo, smutno bzučiacej Muche. Bleskovo ju ovil pavučinou a odtiahol do kúta drevenej zárubne drevených dvier k prachu, ku sekerám, k drevu.
Čierny stratosferický bombardér sa neviditeľne vznášal v najvrchnejšej vrstve stratosféry a vzďaľoval sa do nenávratna, do nedozierna, do priestorov, kde sa zemská, atmosferická parížska tmavomodrá mení na vesmírnu, medziplanetárnu kostnú čerň.
Tmavočierna bomba stále, stále padala.
Mucha stíchla.
Na palube stratosferického bombardéra zavládlo ticho.
Nik z rodiny na fotografii sa už nesmial. Bombometčík skryl fotografiu do náprsného vrecka na mieru šitej kombinézy - opatrne, aby ju nepokrčil, nepoohýbal na nej rožky.
Chlapec pocítil vzrušenie, premiešané so zvedavosťou. Mucha sa stratila, omotaná pavučinou, v pevnom zovretí pavúčích nôh. Chlapec pocítil veľkú úľavu, zarámovanú v nadradenosti nad všetkým a nad všetkými. Chlapec bol spokojný. Bol aj šťastný. 
Mucha už nebzučala.
Pilot, navigátor a bombometčík v stratosferickom bombardéri pocítili vzrušenie, premiešané s veľkou úľavou a s ešte väčšou spokojnosťou. Mali pocit, že sú nadradení nad všetkými a nad všetkým. Obklopovala ich spokojnosť, tma a chvíľa, malá chvíľka Času.
Čiernotmavá bomba stále padala.
Muž písal:
chlapec, pavúk, mucha, mucha, chlapec, pavúk, pavúk, mucha, chlapec
dokým náhodou prudšie nepritlačil ceruzou na papier. Hrot ceruzky sa s prasknutím zlomil - presne v okamihu, keď vybuchla bomba z útrob stratosferického bombardéra.
Mužovi sa na chvíľku zazdalo, že mu v celej hlave, skrz-naskrz, bzučí Mucha.
Muž sa kamsi, nevedno kam, stratil, vyparil sa - odišiel po spomienky, zachytené na fotografii šťastnej, pestrofarebnej rodiny pri tmavoružovej hojdačke v Záhrade.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.

Cynická obluda

Z Božej vôle otrava

Fanatický sektár presvedčený, že biblické názory sú objektívnou realitou. Čo môže byť vtipnejšie?


Už ste čítali?