reklama

Pomaľované vtáča (II. - recenzia)

• Chlapec, bezprízorný Chlapec uteká krajinou: mátoživou, nebezpečnou, drastickou, neľudskou, surovou krajinou menom Vojna. •

Písmo: A- | A+
Diskusia  (25)

 Na konci každej recenzie filmu alebo iného umeleckého diela zvykne recenzent či recenzentka udeliť istý počet hviezdičiek. Čím viac hviezdičiek - tým je dielo podľa recenzie lepšie. Predstavme si, že film Pomaľované vtáča môžeme najlepšie ohodnotiť najvyšším počtom - piatimi hviezdičkami. Začnem tým, že filmu Pomaľované vtáča od režiséra Václava Marhoula udeľujem 5,5 hviezdičky. Film by od mňa dostal plných šesť hviezdičiek, ale pol hviezdičky mu strhávam za to, že všetky monológy i dialógy, ktoré sú v závere filmu v češtine, sú z pre mňa nepochopiteľných dôvodov uvedené slovenskými titulkami. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
• Petr Kotlár v hlavnej úlohe filmu Pomaľované vtáča. •
• Petr Kotlár v hlavnej úlohe filmu Pomaľované vtáča. • (zdroj: • Foto: Anton Faraonov. Zdroj: spol. PubRes •)

 Príbeh  Ľudí vždy predovšetkým zaujíma, o čom je film - nie to, aký film je. Film Pomaľované vtáča (169 minút) nakrútil český režisér Václav Marhoul (1960) podľa rovnomennej knihy, ktorú v americkom exile napísal poľský spisovateľ Jerzy Kosiński (1933 - 1991) (The Painted Bird, 1965, v češtine Nabarvené ptáče (1995)). Film Václava Marhoula je prvým sfilmovaním knihy, ide o koprodukčnú česko - slovensko - ukrajinskú vojnovú drámu, nakrúcanú v Česku, na Slovensku, na Ukrajine a v Poľsku. Film rozpráva príbeh Chlapca, akoby bezprízorného dieťaťa, utekajúceho krajinou, ktorú nazvime Vojna. Chlapec je "iný" - jeho fyziognómia je iná, jeho správanie sa je iné, jeho pôvod je iný, jeho city sú iné, než sú fyziognómie, správania sa, city, pôvody tých, ktorých na úteku Vojnou stretáva. Chlapec sa preto všade potýka s odmietaním až s nenávisťou, s výsmechom až s fyzickým i sexuálnym násilím, ktorým "musí" vzdorovať na vlastnej koži, musí ich zažiť a prežiť. Okrem toho je svedkom mnohých tých najhorších udalostí, ktoré sa dejú v jeho blízkosti, v okolí. To všetko na a v Chlapcovi zanecháva stopy, Chlapec sa stáva nie bezcitným, ale rezistentným voči surovosti, násiliu. Je bez citu aj bez viery v dobro.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• Pomaľované vtáča. •
• Pomaľované vtáča. • (zdroj: • Foto: Anton Faraonov. Zdroj: spol. PubRes •)

 Násilie  Kniha Jerzy Kosińského je možno až preplnená detailnými opismi toho najhoršieho, najkrutejšieho, najdrastickejšieho násila, aké len "človek" dokáže napáchať na človeku. Je zaujímavé a napokon aj veľmi dobré a chvályhodné, že sa režisér Václav Marhoul dôkladne vyhol tomu, aby vo filme tieto násilné činy, mučenie, zabíjanie, trýznenie zobrazil naturalisticky. Napíšem to zjednodušene: Vo filme Pomaľované vtáča netečie krv potokmi, nevystreľujú sa v ňom mozgy, nepárajú bruchá tehotným ženám, ľudí v obrovských bolestiach a s agonickým krikom neupaľujú zaživa... V celom filme nájdeme len jednu dlhšiu klasickú bojovú scénu, nafilmovanú v podstate tak, ako sme už dávno zvyknutí na nafilmované vojnové scény z rôznych filmov. Václav Marhoul režijne i prostredníctvom pohľadu kamery pristupuje k násiliu z knihy vo filme Pomaľované vtáča veľmi citlivo a decentne. Okrem toho je film čiernobiely - to znamená, že čiernobiela stiera len náznakový, ostro realistický naturalizmus scén, v ktorých je veľmi citlivo - opäť len v náznakoch - zobrazené až exemplárne násilie z knihy. Voľba čiernobieleho filmu bola vynikajúca, farba by film určite roztrieštila a dielo by vďaka nej bolo viac len opisné a nevynikla by v ňom psychológia hlavnej postavy, ani postáv v rovnocenných vedľaších (mimochodom vynikajúco zvládnutých) úlohách. Čo je vo filme oveľa horšie, než násilie filmovým jazykom prerozprávané z knihy, to je divákovo poznanie, že najväčšia krutosť "ľudí" nie je v tom, koho a ako mučia, trýznia, mlátia do bezvedomia... - ale v tom, ako dokážu spomedzi seba vypudiť, vyhnať kohokoľvek, kto je "iný." A je jedno, či tak konajú negramotní dedinčania a dedinčanky, veriaci na povery, na diablov a na zaklínania, zdegenerovaní alkoholom a incestom, alebo či tak konajú "cnostní veriaci a vážené veriace" - rímski katolíci s ich žumpou za kostolom. A to nespomeniem, ako sa vo filme k sebe správajú deti - vojnové siroty.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• Pomaľované vtáča •
• Pomaľované vtáča • (zdroj: • Foto: Jan Dobrovský. Zdroj: spol. PubRes •)

 Kamera, strih, hudba  Hlavný kameraman filmu Pomaľované vtáča, Vladimír Smutný (1942), ktorý nakrúcal napríklad i filmy Po strništi bos (2017, réžia Jan Svěrák), Kuky se vrací (2010, r. J. Svěrák), Tobruk (2008, r. V. Marhoul), Vratné lahve (2007, r. J. Svěrák), Tmavomodrý svět (2001, r. J. Svěrák), Něžný barbar (1989, r. Petr Koliha), Smrt krásných srnců (1986, r. Karel Kachyňa)... kamerou veľmi citlivo nasnímal nielen to, čo sa deje v samotnom príbehu Chlapca v krajine Vojna. Jeho kamera je hlavne pokojná, obraz plynulo preteká filmovým plátnom. Vladimír Smutný vo filme Pomaľované vtáča kladie dôraz na tichý obraz, komponovaný v širokých záberoch hlavne na krajinu, na jej panorámu. Pokojný filmový obraz je v kontraste s tým, čo sa deje v príbehu filmu. Obrazové celky (lúky, močariny, príroda okolo rieky, lesy a ich interiéry, polia plné pšenice...) sa nenásilne striedajú s polodetailami a s detailami (oko koňa...). Atmosféra filmu je neraz znázornená pohľadmi na temné nebo, na ktorom sa v diaľke blýska búrkou, na prudký vietor v polodetailoch rozhýbaného šáchoria, na rozmazaný les, ktorým beží Chlapec... To všetko a ešte oveľa viac prispieva k celej atmosfére smutného príbehu. Režisérova voľba - výber kameramana, bola veľmi dobrá. Vladimír Smutný už získal za svoju kameru v rôznych filmoch sedem hlavných cien Český lev, päťkrát bol na túto cenu nominovaný, v roku 2019 bol na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary ocenený za mimoriadny umelecký prínos v českej kinematografii.
Alfred Hitchcock, majster nielen filmového hororu, raz vystúpil pred širokým publikom pri príležitosti uvedenia už neviem ktorého svjho svetoznámeho filmu a z vrecka obleku vytiahol nožnice. Scénku komentoval slovami, že pre úspech filmu sú veľmi dôležité nožnice. Dvojzmyslom mal na mysli vraždu nožnicami vo filme a súčasne filmový strih, prácu strihačov. Film Pomaľované vtáča strihal Luděk Hudec (1961), ktorý strihal aj film Nejasná správa o konci sveta (1997, r. Juraj Jakubisko). Za strih tohto filmu Luděk Hudec získal cenu Český lev v kategórii Nejlepší střih. Za strih filmu Tobruk bol na túto cenu nominovaný a na Medzinárodnom filmovom festivale v Los Angeles za strih filmu Tobruk získal Hlavnú cenu. Film Pomaľované vtáča je zostrihaný hlavne s dôrazom na pomalú plynulosť obrazu, kamery. S výnimkou naozaj len dvoch či troch náhlych prestrihov (napríklad na detail besne, zúrivo štekajúceho psa) strih filmu nie je založený na čírom efekte, cieliacom na to, aby sa divák, diváčka v kinosále zľakli, trhlo ich z preľaknutia, zažili šok. Kamera a strih filmu sú v dokonalom súlade. Ich cieľom nie je divákov prvoplánovo či inak len desiť.
Hudba - tá vo filme Pomaľované vtáča absentuje. Nie je v ňom potrebná. Dostatočne a v súlade s obrazom kamery (ktorá dej neraz sníma z vysokého nadhľadu, akoby zo zorných uhlov, z pohľadov letiaceho vtáka) a v súlade s pokojným strihom scén postačuje to, že zvukovú stránku filmu tvoria ruchy, šumy, prirodzené zvuky (z) toho, čo sa deje na plátne. „Jednoznačne som sa pokúšal vyhnúť sa pátosu a obohraným klišé, vydierajúcej melodráme aj hudbe, ktorá má za cieľ vyvolávať umelé emócie. Absolútne ticho dokáže byť rovnako ostré a citovo nabité ako akákoľvek hudba,“ povedal k tejto téme režisér Václav Marhoul. Výnimkou je len úplný záver filmu, v ktorom znie krásna a precítená pieseň Eukalyptový háj od izraelskej speváčky a skladateľky Naomi Shemer (1930 - 2004), ktorú v hebrejčine naspievala herečka Jitka Čvančarová (1978) (mimochodom - veľmi dobre stvárňujúca jednu z vedľajších rolí v jednej z epizód vo filme). 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• Pomaľované vtáča •
• Pomaľované vtáča • (zdroj: • Foto: Jan Dobrovský. Zdroj: spol. PubRes •)

 Záver  Film Pomaľované vtáča nie je filmom prvoplánovo násilným, perverzným, úchylným. Kto v ňom hľadá priame a naturalistické, detailné znázornenie toho, čo je v jeho knižnej predlohe - vo filme to nenájde. Pomaľované vtáča je filmom o vylúčení bezbranného, malého jednotlivca z akejkoľvek komunity, z akejkoľvek spoločnosti. To, že je dej filmu rámcovaný krajinou, ktorú som nazval Vojna - to je len prirodzené, pretože v každej vojne sa deje hlavne bezprávie, násilie, teror, v každej vojne sa zabíja, mučí, popravuje, týra, strieľa, upaľuje, znásilňuje, rabuje, vraždí bez rozmyslu a bez dôvodu. Všetky udalosti, znázornené vo filme Pomaľované vtáča, sú len výrazným, nápadným zaneseným rámom okolo špinavého zrkadla, v ktorom sa pri správnom uhle pohľadu môžeme vidieť vari všetci či mnohí. Vari všetci - pretože ľudia sa neraz k sebe nesprávali ľudsky, ani sa nesprávajú a správať sa nebudú. Či niekto pôjde alebo nepôjde na Pomaľované vtáča - to je iba na jeho slobodnom rozhodnutí. Ak ale do kina na toto dielo pôjde, mal by byť naň pripravený. Nie je to totiž ľahký film - otvára a kladie veľa otázok aj o nás, o súčasníkoch, aj o dnešku nielen u nás doma.
Zlo, bezcitnosť, bezprávie, sadizmus, násilie, krutosť, zabíjanie... nie sú v knihách, vo filmoch. Sú v ľuďoch. Hlavne o tom je film (aj kniha) Pomaľované vtáča.
Filmu Pomaľované vtáča som udelil päť a pol hviezdičky z najviac piatich možných. Bez rozpakov môžem tento film odporúčať každému, kto má záujem o sfilmovanie jednaj zo zásadných tematických knižných predlôh - aj keď film nie je sfilmovaním celej knihy Jerzy Kosińského, všetkých jej kapitol. Ale to ani nebolo potrebné.

• Pomaľované vtáča •
• Pomaľované vtáča • (zdroj: • Foto: Jan Dobrovský. Zdroj: spol. PubRes •)

• Z rôznych textov, článkov, recenzií, poznámok či postrehov, ktoré som o filme Pomaľované vtáča čítal, najviac na mňa zapôsobil text, ktorý pre Denník N napísal Fedor Gál. S jeho láskavým súhlasom ho zverejňujem ako súčasť mojej recenzie. •
• Na záver pripájam odkaz na recenziu filmu Pomaľované vtáča, ktorú napísal Miloš Ščepka, a s ktorou sa veľmi stotožňujem, a odkaz na môj predchádzajúci článok o tomto filme. • 

Pomaľovať vtáča je predsa také ľahké

Bol som na premiére filmu Pomaľované vtáča a myslel som na svojich blízkych a všetkých, ktorí majú smolu, že sú iba iní.
Po dlhom čase som šiel do kina. Na Pomaľované vtáča. V deň pražskej premiéry, skoro ráno, sedím pred počítačom a myslím na generácie ľudí, ktorí sa dotkli absolútneho zla. Na ľudí, ktorí vedia, že aj takzvaní „slušní“ ľudia sú za „priaznivých“ okolností schopní príšerných vecí – vraždenia, mučenia, znásilňovania, pretože za „priaznivých“ okolností je to bez trestu.
 Vidím ich
Hlavou mi behajú obrazy blízkych na osvienčimskej rampe. Otcova sestra Katinka tam odovzdala svoje dieťa svokre, pretože starí a deti to predsa budú mať ľahšie. Išli rovno do plynu. Vidím maminu sestru Ruženku, ktorú upálili zaživa aj s deťmi v pogrome na Podkarpatskej Rusi. Vidím štreku pochodu smrti zo Sachsenhausenu do Schwerinu, na ktorej koncom apríla 1945, na úplnom konci vojny, zastrelili otca, keď si sadol na krajnicu. Vidím krabicu, do ktorej ma v marci 1945 uložila mama, keď ma porodila v Terezíne. Vidím tetu Ilonku, ktorá sa vrátila bez vlasov a mäsa na kostiach z Birkenau…
Ale počujem aj pokrikovanie detí: „židák“, keď som sa ako žiak základnej školy túlal ulicami Ružomberka, kam som chodil na prázdniny za tetou Ilonkou, alebo v bratislavskom podhradí, kde sme žili. Mám pred očami spolužiaka Petra T., ako mi na strednej škole vmietol do očí môj rasový pôvod, keď sme sa hádali o nejakej obyčajnej blbosti.
Spomínam si, ako mi prvý ponovembrový minister kultúry Ladislav Snopko tlmočil slová arcibiskupa Jána Sokola, že Žid by sa nemal uchádzať o významnú spoločenskú pozíciu.
Mám pred očami tie haldy antisemitských listov, príspevkov pod mojimi textami na diskusných fórach a emailov, ktoré mi chodili celé roky od novembra 1989. A je jedno, kde bývam. Súčasne presne viem, že som len jeden z mnohých, ktorí so mnou zdieľajú tento údel. A nemusia to byť iba Židia. Stačí byť „iný“.
 Ak to dovolíme
Neviem, čo s tým, okrem toho, že ráno vstanem, sadnem si a začnem písať, robiť svoju robotu. V priebehu dňa sa snažím žiť to, čomu sa hovorí normálny život. Ja, tu v Česku, kde žijem, jazykom ľudí, ako sú Zeman, Klausovci, Okamura a podobní (na Slovensku napríklad Fico, Kotleba, Harabin), ktorí mávajú heslami o národnom, štátnom alebo inom honosnom záujme či hodnotách, pravdoláskar, lepšočlovek a slniečkar. Pre niektorých z nich aj Sorosov či bohviekým platený škodca.
Ten Marhoulov film je vraj drsný a krutý. Čítal som recenzie z prvých projekcií aj rozhovory s tvorcami. Publikum sa skladá v drvivej väčšine z ľudí, ktorým absolútne zlo pripadá ako umne namiešaný horor. Žijú v šťastných časoch.
Možno by však stačilo zájsť o kúsok ďalej a mať otvorené oči, duše a myseľ. Alebo aspoň vziať na vedomie, že „pomaľovať vtáča“ možno kdekoľvek a kedykoľvek. Ak to dovolíme.
 Vlna za vlnou
Dnes je pár dní po pražskej premiére a chystá sa slovenská. Nedá mi nedopísať pocit, s ktorým som bezprostredne odchádzal z kina.
Takmer dve hodiny (film trvá dve a trištvrte) som v nabitej kinosále pražského Kongresového centra premýšľal, čo to ten Marhoul vlastne tým filmom chcel povedať. Zdá sa mi, že jediné: krutosť a násilie nepotrebujú dôvod ani nejaké špeciálne typy ľudí. Jediné, čo potrebujú, aby sa prejavili naplno, sú naozaj „priaznivé“ okolnosti.
Potom už to ide ako vlna za vlnou. Človek si zvykne na črevá, krv, vresk… A nie len zvykne. Pomaly ho to vťahuje a stáva sa súčasťou toho všetkého. Aj veľmi umiernený happy end vyzerá napokon ako gýč.
Za tie skoro tri hodiny som ani raz, okrem cikania, necítil potrebu odísť zo sály. Ani raz som necítil potrebu zavrieť oči. A necítil som potrebu ani tlieskať po skončení filmu. Čomu tlieskať? Tomu, že sme takí, akí sme?
Vlastne je to dobrý film, pretože… Prečo vlastne? Nuž asi práve pre ten naliehavý pocit, že aj sused cez ulicu by dokázal bez zvláštneho pohnutia mysle zakrútiť krkom blížnemu svojmu. Stačia tie zmienené okolnosti.
Povedal som vyššie, že „zafarbiť vtáčika“ a nechať ho vzápätí uklovať tými nezafarbenými je také ľahké. Mimovoľne mi napadli slová kamaráta, ktorý mi napísal po onom Ficovom výrone. Fico po súdnom rozhodnutí na konto certifikovaného nacistu Mazureka vyslovil, že „celý národ si myslí to isté“, a ešte pridal „subjekt“ rovnako vďačný, ako boli za vojny židia – Rómov (nabudúce môže pokojne imigrantov).
„Dnes som sa veľmi nahneval: fašista Mazurek ponižuje a uráža cigáňov. Keď ho za to právoplatne odsúdia, zastane sa ho Fico so slovami, že to, čo Mazurek povedal, je pravda („ak niekoho popravíte za pravdu, urobíte z neho národného hrdinu“) a že si to vraj myslí takmer celý národ. Mám syna cigoša, ktorého sme si adoptovali. Fico naznačuje obyvateľom, že urážať a ponižovať cigošov je v poriadku a súd rozhodol pod tlakom hlupákov z enka, SME a slniečkarského tretieho sektora. Začínam to brať osobne. Nie toho hlupáka, ale to o cigošoch. Všivák, čo legitimizuje mafiánov a nakradol a ublížil viac ľuďom, než by dokázali všetci cigoši sveta dokopy, nebude v spoločnosti legitimizovať kopanie do môjho syna.“
 Fedor Gál, Denník N, 12. september 2019
   
 Recenzia filmu Pomaľované vtáča (autor Miloš Ščepka) --- link. 
 Súvisiaci článok Pomaľované vtáča (I. - fotografie) --- link. 

 

Martin Droppa

Martin Droppa

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  816
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Novinár, reportér, fotoreportér s viac než 35-ročnou praxou: Liptov, SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň; prevažne "na voľnej nohe." Mám rád literatúru, film, umenie, hudbu, prírodu, históriu II. svetovej vojny, objavovanie, Francúzsko, Poľsko a Sever. Som veľmi veľkým fanúšikom skupinyPink Floyd --- link.Na SMEblog blogujem od 2. 9. 2016.Žijem v Liptove.Kontakt: droppa.martin zavináč gmail.comMôj blog na webe Denníka N:Martin Droppa - Blog N --- link.Nájdete ma i v sieti Facebook:Martin Droppa --- link.Autor mojej profilovej fotografie:© Foto: Matúš Mydliar. Zoznam autorových rubrík:  fotografie ~ reportáž, žánrovéfilmy a kinematografiahudbafotografienezaradenévýtvarné umenieliteratúrasúkromnémoja poézianovinárske žánremoja próza

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu