Maestro a Spalovač

Autor: Martin Droppa | 4.9.2019 o 18:58 | Karma článku: 1,17 | Prečítané:  358x

  Spojením literárnej predlohy od maestra pera s majstrovstvom filmového umenia maestra režiséra vzniklo nadčasové, výborné dielo.    

 Významný slovenský režisér, ale i príležitostný herec Juraj Herz (4. september 1934, Kežmarok, ČSR - 8. apríl 2018, Praha, ČR) by v stredu 4. septembra 2019 oslavoval osemdesiate piate narodeniny. Juraj Herz pochádzal zo židovskej rodiny, ktorá počas II. svetovej vojny formálne konvertovala a dala sa pokrstiť evanjelickým farárom, aby tak predišla deportáciám. Chlapec Juraj bol pokrstený v roku 1943, ale napriek tomu bol, spolu s rodičmi, asi pol roka pred koncom vojny deportovaný do nacistického koncentračného tábora Ravensbrück a po násilnom rozdelení rodiny bol do konca vojny väznený v ďalšom nacistickom koncentračnom tábore - v Sachsenhausene.  

 Po vojne J. Herz najskôr študoval fotografiu v Bratislave, neskôr réžiu a bábkoherectvo v Prahe. V rokoch 1960 a 1961 pôsobil ako herec a režisér v pražskom divadle Semafor. Od roku 1961 bol asistentom réžie a neskôr režisérom na pražskom Barrandove. V roku 1987 emigroval do Nemecka, kde režíroval filmy najmä pre televíziu.  
 Od roku 1961 do roku 1966 sa J. Herz objavil v takmer desiatich väčších či menších hereckých úlohách - okrem iného vo filmoch Transport z ráje (1962, réžia Zdeněk Brynych), Kdyby tisíc klarinetů (1964, r. Ján Roháč, Vladimír Svitáček), Limonádový Joe aneb Koňská opera (1964, r. Oldřich Lipský), Obchod na korze (1965, r. Ján Kadár, Elmar Klos), Dýmky (1966, r. Vojtěch Jasný). Od roku 1965 J. Herz už samostatne režíroval - psychologickú kriminálnu drámu Znamení Raka (1966), vzápätí hudobnú komédiu Kulhavý ďábel (1968).  

 V roku 1968 Juraj Herz režijne pracoval na nakrúcaní svojho pravdepodobne najlepšieho a určite najslávnejšieho filmu - Spalovač mrtvol. Scenár k filmu napísal český spisovateľ Ladislav Fuks (24. september 1923, Praha, ČSR - 19. august 1994, Praha, ČR) podľa predlohy vlastného románu s názvom Spalovač mrtvol z roku 1967. Už v čase nakrúcania bol scenár filmu cenzúrovaný a samotný film bol ihneď po premiére, ktorá bola 14. marca 1969, zakázaný a zavretý do trezoru komunistickej ideológie. A to napriek tomu, že film ako i jeho predloha veľmi výstižne i emocionálne vypovedajú o psychológii fašizmu, nacizmu, o "prerode a zrode" človeka, ktorý im rýchlo podľahne. Dejová línia filmu je jednoduchá:
Je konec třicátých let XX. století. Pan Karel Kopfrkingl (Rudolf Hrušínský) je obětavý zaměstnanec krematoria a vzorný otec rodiny, důsledně dbá o řádný chod domácnosti a o všestrannou výchovu svých dětí. Rád předčítá ze své oblíbené Tibetské knihy mrtvých. Tíživá atmosféra napjaté doby násobí všeobecný strach. V měšťáckém stereotypu žijící Kopfrkingl spolupracuje s nacistickými okupanty a s obludnou samozřejmostí se zbavuje všeho nebezpečného ve svém okolí - a to včetně členů vlastní rodiny. Filmová adaptace psychologického hororu kongeniálně vystihuje morbidní atmosféru a jakoby neskutečný svět panoptikálních postav vynikající předlohy L. Fukse. Role pana Kopfrkingla se stala životní rolí R. Hrušínského a tragikomedie Spalovač mrtvol je jedním z nejvýznamnějších filmů J. Herze, jenž tu plně uplatnil svůj smysl pro bizarnost, perverzi a fantaskní vidění. I když byl snímek normalizátory příkladně zatracován a nemohl se po dlouhá léta objevit ani v kinech, ani v televizi, sotva lze tento titul pominout ve výčtu nejhodnotnějších československých filmů. Na scénáři spolupracoval s J. Herzem autor původní novely L. Fuks, kameramanem byl Stanislav Milota, vedlejší role ztělesnili Vlasta Chramostová, Jana Stehnová, Ilja Prachař, Jiří Lír, Míla Myslíková, Vladimír Menšík. Autorem hudby k filmu je Zdeněk Liška .  
* 

  Uputávka na film  Spalovač mrtvol  (03:54 min.).  

 Film Spalovač mrtvol je veľmi silnou, aj keď do veľkej miery metaforickou, narážkou a ponáškou na holokaust - priemyselné vyvražďovanie ľudí v plynových komorách a následné spaľovanie neraz aj živých ľudí v kremačných peciach vyhladzovacích nacistických koncentračných táborov počas II. svetovej vojny. Súčasne sa film zaoberá zásadnou charakterovou premenou hlavnej postavy - zamestnanca krematória - na človeka, do ktorého presakujú zvrátené myšlienky nacizmu, fašizmu, antisemitizmu. A to až tak, že v mene ich myšlienok postupne vyvraždí svoju rodinu - aj preto, lebo v krvi svojich detí nachádza podiel krvi židovskej.  Zaujímavé je, že vo filme nenachádzame žiadnu nacistickú symboliku ani jej vizuálne znaky a prejavy, zato ako dej filmu, tak aj jeho nosné myšlienky zreteľne vypovedajú o akej dobe film všetkými filmovými jazykmi hovorí. Ďalšou zaujímavosťou je, že pán Kopfrkingl sa navonok nikdy neprejavuje ako agresívny, násilný, hlučný - a aj keď sa krstným menom v skutočnosti volá Karel, necháva sa oslovovať menom Roman, pretože - ako o sebe tvrdí: je romantický, má rád krásu, je romantik. V tomto znaku, a v ďalších podobných, ktoré vo filme nájdeme, môžeme vycítiť napríklad veľmi známu skutočnosť, že mnohí poprední nemeckí nacisti, aj esesáci, i velitelia trestných a popravčích kománd, mali neraz vysoké humanitné a klasické vzdelanie, obdivovali umenie - neraz hrali na nejaký hudobný nástroj, radi o umení a o duchovných vedách diskutovali. 'Romantik' pán Kopfrkingl je dôkazom toho, že aj tie najväčšie zločiny, zvrátenosti proti človeku, môže mať na svedomí človek distingvovaný, vzdelaný, rozhľadený, navonok veľmi príjemný, uhladený, 'mierumilovný.'  
 Príbehová a myšlienková podstata postavy pána Kopfrkingla je v tom, že ako zriadenec v krematóriu 'sníva svoj veľký sen' o vybudovaní obrovských krematórií, kde sa budú naraz spaľovať stovky, tisícky tiel a duše skremovaných ľudí budú oslobodené:
"Je to v podstatě zařízení na urychlené spalování co největšího počtu lidí, aby se co nejvíce duší vymanilo z okovu tohto bití, vzlétlo do vesmíru, rozplynulo se v éter. Myslím že je to veliká příležitost. Protože v mém krematóriu trvá dokonalá proměna nebožtíka v prach sedmdesát pět minut a každý má vlastnou pec. Víte, kdyby byly takové obrovské společné pece, kam by se jich vešlo najednou sto, pětset, tisíc. Dalo by se to dělat třeba za deset minut. Takové celé haly, které by byly ve stálém provozu. To by se moc ušetřilo. Z jedné strany by se dávala těla - nejlépe po sto kusech - z druhé by se sypal popel. On by se smísil , ale to by nebyla vada, protože v popele není rozdíl. A hoře by se valili osvobozené duše. Takhle by šlo velmi rychle osvobodit celé lidstvo, celý svět..."  
** 
  Zdroje:  
*   Česko-Slovenská filmová databáze  --- link.
** kinema.sk  --- link.

 V roku 1969 J. Herz dokončil televízny film Sladké hry minulého leta, ktorý mal premiéru v roku 1970, ale do distribúcie bol zaradený až v roku 1988. Impresionistický film, v ktorom hrá Július Satinský, Milan Lasica, Peter Debnár, Jana Plichtová... vznikol podľa autobiografického námetu - poviedky Muška od Guy de Maupassanta. V roku 1971 J. Herz uviedol v premiére ďalší svoj vynikajúci film: Petrolejové lampy - podľa rovnomennej knižnej predlohy od Jaroslava Havlíčka; v dramatickom filme hereckými výkonmi excelujú Iva Janžurová a Petr Čepek. Známy je aj J. Herza film Holky z porcelánu z roku 1974 - komediálny príbeh o partii dievčat, pracujúcich v sklade porcelánovne. Ako herec sa J. Herz objavil aj vo filme Pacho, hybský zbojník (1975, réžia Martin Ťapák) - a to v úlohe majora Kuntza, alebo v komédii Což takhle dát si špenát (1977, r. Václav Vorlíček) - v úlohe Netušila.  
 Z ďalších významných i známych filmov J. Herza treba spomenúť aspoň diela Den pro mou lásku (1976), Panna a netvor (1978), Buldoci a třešně (1981), Upír z Feratu (1981), Sladké starosti (1984), Zastihla mě noc (1985), rozprávku Galoše šťastia (1986). V roku 1987 J. Herz emigroval do západného Nemecka, kde režíroval hlavne pre televíziu. Do vlasti sa vracia až v roku 1990, pokračuje vo filmovej réžii, nakrúca filmy Wolfgang A. Mozart (1991), v nemeckej koprodukcii rozprávku Cisárove nové šaty (1994), televízny seriál Černí baroni (2004) a ďalšie hlavne televízne filmy. V roku 2009 má premiéru jeho hororový film T. M. A. a o rok neskôr vojnová dráma podľa skutočnej udalosti - Habermannův mlýn. Filmárske dielo Juraja Herza sa uzavrelo televíznou poviedkou Čestný občan vo filme Slovensko 2.0.  

 Juraj Herz získal za svoje filmy a kinematografické umenie viacero aj prestížnych cien a ocenení. Napríklad film Spalovač mrtvol bol navrhnutý na cenu Americkej filmovej akadémie Oscar, za film Sladké hry minulého leta získal Zlatú nymfu na Medzinárodnom filmovom festivale v Monte Carle, v roku 2013 bol na Medzinárodnom filmovom festivale v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne ocenený cenou Zlatá kamera. J. Herz bol členom Európskej filmovej akadémie a v roku 2009 mu bolo udelené čestné občianstvo mesta Kežmarok. V tom istom roku mu bol udelený Český lev za celoživotné dielo a v roku 2010 Kryštálový glóbus v Karlových Varoch za dlhoročný umelecký prínos vo svetovej kinematografii. Jeho filmy boli uvedené na všetkých významných svetových festivaloch kinematografie, nevynímajúc Medzinárodný filmový festival v Cannes.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?