Človek zomrie - túha po Slobode nie

Autor: Martin Droppa | 20.8.2019 o 2:34 | Karma článku: 1,02 | Prečítané:  249x

  Vytrvalo, zdatne, dôsledne sa vieme nenávidieť. Pre čokoľvek. Dokonca i pre to, aký máme názor na Slobodu. Je to veľmi smutné.  

   Zomrel herec Peter Fonda. Zomrel herec i režisér Dennis Hopper. Zomrel aj Will Sampson. Ich postavy, posolstvo ich rolí, nezomrelo. Zomrel i režisér Miloš Forman. Jeho filmy nie.  
 Keď zomrel Will Sampson, správa o jeho smrti sa k nám doniesla, "vďaka" boľševickým informačným filtrom, akosi oneskorene. Vtedy som si začal uvedomovať, že prichádza čas, keď tento pozemský svet budú postupne opúšťať skutočne veľkí ľudia, ktorí k nám - tentoraz z filmového plátna - priniesli nezameniteľné a nenahraditeľné posolstvo o Slobode. O Slobode jednotlivca, ktorú každý človek, žijúci v spoločnosti, potrebuje. O plnohodnotnej Slobode nielen jednotlivca, ale aj celej spoločnosti. O Slobode ako takej - aj o Slobode konkrétnej. Will Sampson (27. septembra 1933, Okmulgee, Oklahoma, USA - 3. júna 1987, Houston, Texas, USA) bol pre mňa jedným z istých 'prototypov' hercov, ktorí dokonale stvárnili ľudskú túžbu po Slobode - a dokázali to na malom, takmer minimalistickom priestore, navyše doslova bez slov, mlčky. Will Sampson, ako si určite spomínate, stvárnil úlohu náčelníka Bromdena v päťkrát Oscarom a mnohými inými prestížnymi cenami ocenenom filme
Prelet nad kukučím hniezdom (One Flew Over the Cuckoo's Nest, réžia Miloš Forman, 1975).  

 Film Prelet nad kukučím hniezdom (nakrútený podľa literárnej predlohy One Flew Over the Cuckoo´s Nest z roku 1962 - u nás vydanej v prekladoch pod názvom Bol som dlho preč - autor americký spisovateľ Ken Kesey (1935 - 2001)) považujem - pre mňa - za jeden z troch zásadných a dôležitých filmov o Slobode. Myslím si, že nie je potrebné opisovať dej tohto filmu, predpokladám, že v podstate notoricky známe dielo, či už v podobe filmu, alebo v podobe knihy, väčšina z vás pozná. Prečo film, ale i knihu, považujem za diela o Slobode? Ostaňme pri filme. Obe hlavné postavy filmu - náčelník Bromden (Will Sampson) a Randle McMurphy (Jack Nicholson), uzavretí v psychiatrickej liečebni - svoje onemocnenia a psychické stavy len predstierajú. Náčelník Bromden v skutočnosti nie je hluchonemý a Randle McMurphy je celkom zdravý ako povestná slovenská repa - na pomäteného sa len hrá, aby sa vyhol väzeniu za sexuálne a fyzické násilie. Už v týchto konštatovaniach nachádzame silné prvky Slobody jednotlivca, ktorý sa chce vzoprieť autoritárskemu systému. V knihe i vo filme tento systém, režim, reprezentuje vrchná sestra Ratchedová (hrá ju Estelle Louise Fletcherová), ktorá nekompromisne a za cenu akejkoľvek neústupčivosti udržiava na oddelení psychiatrie prísny, až despotický režim. Darí sa jej to dovtedy, dokým nenarazí na Randla McMurphyho, ktorý sa jej dokáže neraz vzoprieť a postupne si na svoju stranu nakloní väčšinu z pacientov oddelenia, dovtedy pasívnych, ľahko ovládateľných, poddajných, tvárnych. Randle McMurphy je jediný, kto sa dokáže postaviť: sestre Ratchedovej, jej asistentom, ošetrovateľom, jej systému v liečebni, jej metódam a zabehaným zvyklostiam. Náčelník Bromden je ten, ktorý rýchlo pochopí McMurphyho rozmýšľanie o systéme na psychiatrii, aj jeho snahu o 'oslobodenie' pacientov, o prinavrátenie im ľudskej dôstojnosti. McMurphy a náčelník Bromden predstavujú Slobodu v širokom kontexte nielen dobových amerických reálií. Sestra Ratchedová a jej personál naopak - predstavujú autoritárstvo, despotizmus až tyraniu. Plán McMurphyho a náčelníka Bromdena na útek z liečebne je len logickým vyústením zo situácie, charakterizovanej ne-Slobodou. Tragický aj otvorený záver príbehu symbolizuje na jednej strane bezvýchodiskovosť z celej situácie, ale na druhej strane je silným posolstvom o tom, že bojovať za Slobodu, kdekoľvek, kedykoľvek a v akejkoľvek situácii, je potrebné, dokonca hlavne z morálneho hľadiska nevyhnutné.  

 Kedysi som čítal, že Prelet nad kukučím hniezdom je preto taký silný film, lebo ho nakrútil emigrant Miloš Forman. Forman v roku 1967 odišiel legálne do USA (aj preto mohol neskôr, počas komunistického režimu u nás, natáčať v ČSSR). Miloš Forman (18. február 1932, Čáslav, ČSR - 13. apríl 2018, Danbury, Connecticut, USA) z rodinných aj z osobných skúseností veľmi dobre poznal komunistický zločinecký režim - a to hlavne ten z päťdesiatych rokov XX. storočia. Vedel "o čom a aký" je socializmus v rodnej vlasti, navyše dirigovaný autoritatívnou Moskvou hlavne v období vlády J. V. Stalina a neskôr N. S. Chruščova, u nás K. Gottwalda, A. Zápotockého a A. Novotného. Všetky tieto skúsenosti - ako osobné a rodinné, tak aj národné - Forman preniesol prostredníctvom svojho režijného vedenia hercov do filmu Prelet nad kukučím hniezdom. Žiadnemu inému režisérovi, tobôž nie americkému, by sa to nepodarilo - chýbala by mu práve tá skúsenosť so socializmom ako s režimom ne-Slobody.  

  ~~  

 Ďalší film o Slobode, na ktorý chcem upozorniť a upriamiť vašu pozornosť, vznikol podľa rovnomenného broadwayského muzikálu z roku 1968. Je to muzikálový film, volá sa
Vlasy  (Hair, réžia Miloš Forman, 1979)
a je u nás známy aspoň tak dobre ako Prelet nad kukučím hniezdom - a známych je aj veľa výborných, melodických, spevavých piesní z neho.  

 Dejová zápletka filmového muzikálu Vlasy je jednoduchá. Vidiecky mládenec Claude Hooper Bukowski (hrá ho John Savage) dostane povolávací rozkaz a má nastúpiť do armády a ísť bojovať do Vietnamu. Prichádza do New Yorku, kde sa stretne s partiou hippies, ktorú prirodzenou autoritou vedie George Berger (stvárnil ho Treat Williams), ale aj s krásnou jazdkyňou na koni Sheilou Franklinovou (ktorú hrá Beverly Heather D'Angelo). Claude sa do Sheily zamiluje, ona jeho cit opätuje, ale prichádza čas, keď musí Claude odísť na vojenskú základňu. Sheila a partia hippies sa chce s Claudom rozlúčiť, vďaka ľsti sa George Berger dostane do vojenského výcvikového priestoru a oblečie si Claudovu uniformu. Lenže - stane sa niečo nepredvídateľné. Zatiaľ čo je Claude so Sheilou a s partiou hippies mimo vojenského tábora, je v tábore vyhlásená pohotovosť a všetci vojaci, vrátane George Bergera, sú navelení na paluby lietadiel a odlietajú do Vietnamu, v ústrety vojne...  

 Zatiaľ čo vo filme Prelet nad kukučím hniezdom ide priamo o boj za Slobodu z pohľadu jednotlivca, ktorý sa vzoprie autoritárskemu správaniu sa predstaviteľky moci - vrchnej sestry Ratchedovej, ktorú možno považovať za istý symbol štátu, štátneho režimu, tak v muzikálovom filme Vlasy viac než o Slobodu ide o Lásku a o s ňou spojenú Voľnosť, ktoré môžeme považovať za synonymické k Slobode. Dej filmu Vlasy je do veľkej miery zatlačený do úzadia nielen piesňami, ale aj tanečnými choreografiami, ktoré mnohé piesne a ich príbehy dopĺňajú, dávajú ich do silného vizuálneho rámu. Tu je jedna z mnohých mojich obľúbených scénok s piesňou z filmu Vlasy  -  s 'tancujúcimi' koňmi:   

Ak vynecháme dobový silný politický rozmer filmu Vlasy a aj jeho vtedajší kritický celospoločenský apel, ktoré upozorňujú na nesúhlas americkej verejnosti, a hlavne mladých ľudí, s vojnou vo Vietname, je film Vlasy o vzbure mladých ľudí, reprezentovaných hnutím hippies, proti konzervativizmu staršej generácie a inštitucionalizmu skostnateného štátneho systému. V samom jadre sa film Vlasy sústreďuje na tému tak blízku Milošovi Formanovi aj v iných jeho dielach - na tému revoltujúcej mladosti, túžiacej po Slobode. Okrem osobných činov a aktivít jednotlivcov, túžiacich po Slobode, je vo filme Vlasy ako symbol Slobody znázornené hnutie hippies. Z tohto pohľadu môžeme Miloša Formana film Vlasy bez rozpakov považovať - napríklad aj v kontexte post-hippies doby jeho vzniku - za istý 'pamätník' hnutiu hippies, jeho myšlienkam, snahám, jeho poslaniu i posolstvu.  

 Filmy Prelet nad kukučím hniezdom a Vlasy nespája len meno ich režiséra. Jednotí ich myšlienka o Slobode či už jednotlivca alebo skupiny ľudí, dokonca aj celej generácie. Jednotí ich motív Slobody, tak dôležitej a prepotrebnej pre každého - pretože bez Slobody sa nedá dýchať a bez vízie Slobody sa dokonca ani nedá zadržiavať dych na to, aby sme sa 'raz' konečne slobodne nadýchli. Miloš Forman už nie je medzi nami, ale jeho filmy a filmové príbehy o Slobode (a nie sú to iba tie dva mnou opísané) nám navždy ostávajú.  

  ~~  

  Za tretí zásadný film o Slobode považujem film
Bezstarostná jazda  (Easy Rider, réžia Dennis Hopper, 1969).
Ide o minimalistický príbeh dvoch hippies motorkárov a jedného ich spolujazdca. Dvojica motocyklistov: Billy (hrá ho režisér filmu Dennis Hopper) a Wyatt, prezývaný 'Kapitán Amerika' (stvárňuje ho Peter Fonda) za letiskom v Los Angeles predajú kokaín, peniaze zaň ukryjú do nádrží svojich motoriek a vyrazia na cestu do New Orleans - na festival Mardi Gras. Cestou sa dvojica dostala do 'cely predbežného zadržania,' kde sa zoznamuje s právnikom George Hansonom (hrá ho Jack Nicholson) - aj on trčí za mrežami. Keď sa všetci dostanú z väzenia, v trojici pokračujú v ceste do New Orleans, kam ale nedôjdu, pretože na púti ich postupne stretne násilná Smrť. Jednoduchý príbeh - jednoduchý dej - jednoduchá dejová zápletka + výborné herecké výkony = jedinečný film, ktorý nedlho po premiére získal obrovské divácke sympatie, mnohé ceny a napokon aj prívlastok "kultový."  
 

 Film Bezstarostná jazda osobne, z môjho osobného a subjektívneho pohľadu, považujem za najvýraznejšie dielo americkej kinematografie o Slobode. Dvaja z jeho tvorcov už, bohužiaľ, nie sú medzi nami: Dennis Lee Hopper (17. máj 1936, Dodge City, Kansas, USA - 29. máj 2010, Venice, Los Angeles, Kalifornia, USA) a Peter Henry Fonda (23. február 1940, New York, New York, USA - 16. august 2019, Los Angeles, Kalifornia, USA). Myslím si, že nič nevypovedá viac o Slobode, než to, čo zaznie v rôznych rozhovoroch práve vo filme Bezstarostná jazda. Dvojica navonok neupravených a zaprášených jazdcov s dlhými vlasmi, ku ktorej sa ako výkričník spoločenského výsmechu pridá pochabý právnik a alkoholik: zarastený George Hanson vo svetlom obleku a so zlatistou prilbou z amerického futbalu na hlave, nám na ploche, vyhradenej deväťdesiatimi piatimi minútami, povie o Slobode všetko. Trojica bezstarostných jazdcov nechce nič - len pokojne dôjsť do cieľa, na karneval, a tam sa zabaviť, užiť si. Ich cestovanie naprieč juhom Štátov ale nie je slobodné, až na zopár výnimiek. Narážajú na bezdôvodný výsmech, posmech a nevraživosť tam, kde sa zastavia - najvýraznejšie je to v jednom bare, kde ich miestni na čele so šerifom verbálne napadnú aby sa nocou vydali po ich stopách, čo napokon pre celú trojicu dopadne fatálne. Odporci a prenasledovatelia sú typickí miestni zaostalci, ktorí sa asi nikdy nikam nedostali od dobytka na svojich farmách, ich tváre aj myšlienky a prejavy sú tupé, hlúpe a v prvom rade nebezpečné. Podobne ako je tomu aj v prípade šerifa - predstaviteľa zákonnej moci = zneužitej moci.   

   Nazvú ich primitívnymi opicami a vyženú ich z baru. Jedného v spánku ubijú na smrť, ďalších dvoch zastrelia na ceste. Všetko bezdôvodne - iba z vlastného, nenávistného dôvodu. Medzitým sa ale dozvieme, z rozhovorov bezstarostných jazdcov, aj toto:
"Nikomu nevravte, že nie je slobodný - pretože oni sú schopní vraždiť a mrzačiť, len aby dokázali, že sú slobodní."
"Neboja sa vás. Oni sa boja toho, čo pre nich znamenáte. Toho, čo reprezentujete. To, čo reprezentujete - to je Sloboda. O to tu ide. Rozprávať o Slobode a mať ju - to sú dve rozdielne veci. Je ťažké byť slobodný."
"Oni budú len tárať a kecať a drístať o individuálnej Slobode, ale keď sa s takou Slobodou stretnú, tak sú z nej zdesení."

Ach, aké je to známe, povedomé - i dnes, po päťdesiatich rokoch! Akej nenávisti, nevraživosti, posmechu a pohŕdania - vedúcich aj k násilným činom, najhorším zločinom - je aj dnes schopný jednotlivec alebo skupina ľudí voči inému jednotlivcovi či skupine ľudí. Aj u nás, na Slovensku. Tí, ktorí sú vystrihaní dohola - nenávidia tých s dlhými vlasmi. Tí, ktorí majú takú farbu pokožky - nenávidia tých s inou farbou pokožky. Tí, ktorí sú z takej väčšiny - nenávidia iných z menšiny, a naopak. Jedni dokážu nenávidieť druhých pre čokoľvek: od toho, ako sa kto oblieka (aj vzhľadom na jeho náboženské tradície) cez to, ako sa kto stavia k rodine, na aké festivaly chodí a akú hudbu počúva, aké má politické názory na spoločnosť, čo si myslí o klimatických zmenách, čo o utečencoch, migrantoch, cudzincoch, čo o ekológoch a ochranároch, čo o USA a o Rusku... a tak ďalej - až po to, kto ako vyzerá, či je alebo nie je 'krásny / krásna' alebo či je alebo nie je 'úspešný / úspešná' v čomkoľvek, 'bohatý / chudobný,' 'chudobná / bohatá,' či je alebo nie je vydatá / ženatý... Vytrvalo, zdatne a dôsledne sa dokážeme nenávidieť pre čokoľvek. Smutné je to, presmutné, neraz až zničujúce.  
  

 Smrťou človeka sa nič nekončí - a už vôbec nie (nielen ľudská) túha po Slobode. Tá túžba nepozná hranice, je viac, vyššie než nadčasová. Myslím si, že je dokonca i jedným z motívov pre naše bytie, jeho zmyslom. Je i predmetom boja za Slobodu - nech už je ten boj v akejkoľvek podobe či forme. Kto stratí zmysel pre Slobodu, kto sa Slobody zriekne - nemôže byť šťastný. Bez Slobody je to ako bez vzduchu a bez vody: ne-Sloboda je vlastne ne-Čas.  
 Kto chce, má záujem, môže so mnou v otvorenej diskusii pod týmto článkom o Slobode polemizovať - a napokon aj o mojich troch najobľúbenejších filmoch o Slobode, ktoré som zoradil bez určenia ich priorít, poradia. Tie tri filmy: Bezstarostná jazda (1969), Prelet nad kukučím hniezdom (1975) a Vlasy (1979) sú pre mňa ako poštové známky z jednej série: každá je iná, majú jednotný motív a sú citlivo a krehko spojené perforáciou. Určite by som mohol do tejto série zaradiť aj iné 'známky,' napríklad filmy Divoch (The Wild One, réžia László Benedek, 1953), film Zabriskie Point (Zabriskie Point, réžia Michelangelo Antonioni, 1970), film Jahodová proklamácia (The Strawberry Statement, réžia Stuart Hagmann, 1970) a mnohé iné.  
  Ďakujem diskutujúcemu s nickom 'chic' za informácie o filme Bezstarostná jazda.  

  ~~  


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?