Náš milý ne-priateľ medveď

Autor: Martin Droppa | 13.8.2019 o 18:18 | Karma článku: 9,16 | Prečítané:  3700x

  Máme zvláštny vzťah k Prírode. Na jednej strane ju obdivujeme, kocháme sa ňou - a na strane druhej mnohí nenávidia to, čo v nej je.  

 Tento článok venujem pamiatke nášho starého otca Miloša - celoživotného lesníka a horára - a pamiatke jeho manželky Františky, ktorá mňa a moju sestru naučila mnohému o Prírode. Okrem nich je článok venovaný mojej sestre Monike, synovi Davidovi Milošovi, dcérke Františke Michaele, sesternici - botaničke Zuzke, pamiatke môjho krstného otca Michala - lesníka a pedagóga, a čitateľkám a čitateľom, ktoré a ktorí zvládnu aj dlhší text - a hlavne vedia, neboja sa, kriticky, rozumne i empaticky a citlivo premýšľať.    
 Máme zvláštny vzťah k  Prírode  - na jednej strane ju obdivujeme, kocháme sa ňou, hľadáme v nej oddych aj potechu pre oko, ucho, dušu, zmysly, obrázky z nej v kalendároch si vešiame na steny, fotky z nej zdieľame v pavučinách sociálnych sietí a veľmi sa tešíme z 'lajkov.' Na druhej strane mnohí nenávidia to, čo v Prírode  je, čo nám ponúka, čo ju tvorí: drancujú to, ničia to, čo je v Prírode, to by najradšej nadobro zlikvidovali, pozabíjali, vyhubili: od medveďov a vlkov cez líšky a dravé vtáctvo až po hady a iné obojživelníky, pavúkov i hmyz... Všetko, jednoducho všetko živé, o čom si spupne myslíme, že tu, medzi nami ľuďmi, s nami ľuďmi - vraj pánmi tvorstva a všetkého - nemá žiadne miesto.  

 Toto nie je žiadny odborný článok, pretože nie som odborník. Píšem článok, v ktorom chcem 'len' vyjadriť svoj názor na to, čo sa v súčasnosti deje v našej Prírode, ako do nej človek nevhodne až drasticky zasahuje, ako ju ničí - ako benevolentne a ignorantsky prekračuje, nerešpektuje nielen zákony Prírody, ale aj jeho vlastné, "paragrafové" zákony i nariadenia či predpisy. Ako koná proti sebe, vo svoj dlhodobý neprospech a hlavne v neprospech budúcich ľudských generácií. Začnem dajme tomu tým, aký mám názor na dnes tak často diskutovanú a verejne "prepieranú" problematiku medveďa hnedého (Ursus arctos) na Slovensku.   

 Keď pôjdete do liptovskej obce Važec, navštívte Važeckú jaskyňu na jej okraji. Vo Važeckej jaskyni uvidíte aj kosterné pozostatky medveďa jaskynného (Ursus spelaeus). Aby sme sa zorientovali v čase, treba vedieť, že medveď jaskynný na území dnešného Slovenska, ale aj dnešnej Európy, žil v pleistocéne, teda od obdobia pred približne 2 588 000 - 2 600 000 rokmi do obdobia asi 10 000 rokov pred naším letopočtom. Medveď jaskynný sa postupne stratil z území dnešného Slovenska či Európy (vtedy Eurázie) v období 30 000 až 20 000 rokov pred naším letopočtom a celkom vyhynul pred približne 10 000 rokmi pred naším letopočtom. Ostali nám po ňom, aj u nás, už len kosti, kostry, lebky - aj to len zakonzervované v jaskynných a iných podzemných priestoroch. A jeho priamy "potomok" - medveď hnedý.  

 Ostaňme ešte na území dnešného Slovenska, na Spiši. V katastri kúpeľnej obce Gánovce neďaleko Popradu v roku 1926 Koloman Koky, strelmajster v miestnom kameňolome, našiel odliatok skamenenej výplne lebky neandertálca (gánovský neandertálec alebo gánovský človek - Homo ganovcensis). Odliatok mozgovej dutiny pravdepodobne patrí žene, ktorá zomrela približne v zrelom veku. Je starý najmenej 105 000 rokov, pravdepodobne až 130 000 rokov. Ide o najstarší paleoantropologický nález na území Československa i Slovenska, uložený je v Národním muzeu v Praze. To znamená, zjednodušene napísané, že neandertálci na území dnešného Slovenska žili v pleistocéne - a to aj v období, keď na našom terajšom území žil medveď jaskynný. Teraz sa môžeme pýtať, aké bolo ich spolužitie s jaskynným medveďom? (Ktorý, mimochodom, veľmi zle videl - pretože prežíval v útrobách jaskýň, ale o to lepšie mal vyvinutý napríklad čuch.) Lovili ho - alebo sa ho báli? Alebo ho uctievali ako božstvo, ako zhmotnenie nadprirodzeného, nepochopiteľného? Na tieto otázky odpoveď neviem. A už vôbec neviem odpovedať na otázky, týkajúce sa vzťahu medveďa jaskynného k neandertálcom: Bál sa ich? Vyhýbal sa im? Rešpektoval ich prítomnosť, alebo ich napádal keď boli v jeho blízkosti, v jeho teritóriu, keď sa cítil ohrozený, keď cítil ohrozenie svojho potomstva? Alebo to bolo tak, že medveď jaskynný rešpektoval prítomnosť neandertálcov a neandertálci rešpektovali prítomnosť medveďa jaskynného? Neviem.  

 V jednom sa ale pravdepodobne nebudem mýliť: Ten 'pra-pra-pra-pra-pra-pradávny medveď,' ktorý žil neďaleko alebo o čosi ďalej od toho 'pra-pra-pra-pra-pra-pračloveka' si predlhými vekmi v sebe, vo svojom mozgu, zakódoval prítomnosť toho nášho neandertálca, toho 'pra-pra-pra-pra-pra-pračloveka.' A naopak. Rešpekt, ktorý má dnešný divo žijúci medveď hnedý - a naopak - rešpekt, ktorý má dnešný človek pred medveďom hnedým (ale aj pred inými divo žijúcimi zvieratami) sa musel "niekde nabrať," niekde získať, nadobudnúť. Myslím si, že je to ako so strachom človeka napríklad z hadov, z myší, zo škorpiónov či dokonca z rakov, žiab, z medúz, z pavúkov, zo psov, z neškodných nočných motýľov, lietajúcich okolo rozsvietenej lampy, narážajúcich do žiarovky. Ten strach nie je opodstatnený, nemá racionálny základ - ale je v mnohých ľuďoch pevne zakotvený, ako i rôzne iné fóbie. Všetci vieme, že užovka nie je jedovatý plaz - ale mnohí sa jej boja. Boja sa žaby, boja sa pavúka v sieti, boja sa "nočnej múry" - nočnej mory, motýľa, ktorý je krásne sfarbený. Podobne sa boja medveďa, majú pred ním panický strach (aj tí, ktorí nikdy medveďa nevideli, ani v zoologickej záhrade). (Zaujímavé je, že tí istí ľudia sa akosi neboja napríklad kliešťov - pritom borelióza alebo kliešťová encefalitída môžu mať pre človeka aj fatálne, smrteľné následky, alebo ho môžu na zdraví poznačiť na celý život. Ale to je iná téma.)   

 Podobne je to aj so zvieratami. Majú v sebe "zakódovanú" prirodzenú plachosť, zmysel pre vycítenie akéhokoľvek nebezpečenstva už na veľkú diaľku - a keď ho cítia, tak ujdú do bezpečia. Pred náhlym, prekvapujúcim nebezpečenstvom alebo cudzím vyrušením utekajú, odlietajú, odplávajú. Vtákov z koruny stromov odplaší akýkoľvek náhly cudzí pohyb, podobne srny, jelene, poľné zajace... Ryby v tôni rieky sa v mihu stratia len čo na ne dopadne nejaký neprirodzený tieň. Žaba odskočí, motýľ vzlietne - stačí do neho fúknuť, mucha odletí skôr než sa k nej priblížime rukou, pavúk sa pri neprirodzenom záchveve v pavučine skryje do kúta. Plaché sú aj vari všetky domáce, domestikované zviertá, keď ich niečo "zaskočí," prekvapí. Aj pes sa vie zľaknúť a ujsť do bezpečia. Podobne je to i s medveďom hnedým.  
 Prečo teda inak plaché a zväčša samotársky žijúce medvede zaútočia na človeka, napadnú ho? "Medvěd hnědý útočí na člověka jen velice zřídkakdy a nejčastěji se tak stává, pokud ho vyrušíme při konzumaci potravy, když je raněný, nemá možnost úniku nebo pokud narazíme na samici s mláďaty či na samce v období páření. Tento problém existuje například v Yellowstonském národním parku, v Rusku nebo na Slovensku, kde se v posledních letech počet medvědů hnědých výrazně zvýšil." * Ale - buďme úprimní: Nezachová sa tak isto dajme tomu aj dobre vycvičený a na rozkaz počúvajúci pes? Kto si trúfne vyrušiť napríklad dobermana, vlčiaka, boxera, kdeže pitbulteriéra, ale ani jazvečíka či čivavu alebo setra v okamihu, keď obhrýza kosť, keď sa kŕmi? No asi nikto. Kto si trúfne niektorého z týchto alebo iných psov hladkať, keď sú zranené či choré? No asi nikto. A kto si trúfne rušiť sučku niektorého z týchto alebo iných psov, keď sa venuje mláďatám, dajme tomu ich kŕmi materským mliekom? No asi nikto. Tak prečo to nevieme pochopiť a rešpektovať v prípade medveďa hnedého? Preto, lebo sa domnievame, že sme "niečo viac" než nejaký medveď, ktorý je ako druh na planéte Zem, v Prírode, veľanásobne dlhšie než človek?   

 Je zaujímavé vedieť, akú úlohu zastával či dodnes zastáva medveď v kultúre rôznych národov. Aspoň pár viet na túto tému. "Pro svou sílu, velikost a schopnost „zázračně obživnout“ ze zimního spánku byl medvěd hnědý uctíván přírodními národy téměř v celé Eurasii a v Severní Americe. Nálezy ozdobených medvědích lebek, pohřbených společně s lidskými ostatky, pocházejí již z období paleolitu před více než 30 000 lety. Pro Sámy, staré Finy, Balty a sibiřské domorodce byl medvěd uctívaným tvorem. Věřilo se, že je pánem a hospodářem lesa, příbuzným člověka, který rozumí lidské řeči. (...) Původní indoevropské jméno medvěda (*h₂ŕ̥tḱos) se dochovalo například u Italiků (latinsky ursus) či Indů (v sanskrtu ṛ́kṣa). U lesních národů jsou jeho tabu pojmenování obdivnější a vznešenější: např. sibiřští Mansové mu říkají torel („vznešený“), Eveni akbaka („stařec“), Oročové amaha („strýček“) a Jakuti ehe („dědeček“). Také na Zakarpatské Ukrajině či v Bělorusku mu vesničané dříve lichotivě říkali ďadko. (...) Staří Izraelité pokládali medvěda za zlé a nebezpečné zvíře, podle starozákonní legendy přivolal prorok Elíša, uražený posměšky dětí, dvě medvědice, které posměváčky napadly. Medvěd měl své místo i v řecké mytologii, kde byl spojován s bohyní Artemis. Známý je příběh o lovkyni Kallistó, která byla následkem kletby proměněna v medvědici a posléze se stala souhvězdím Velké medvědice. (...) Medvěda si vážili i staří Keltové, kteří ho pokládali za symbol síly a statečnosti. Jména keltských králů Artuše a Cormaca Mac Arta jsou odvozena z keltského názvu medvěda (art). Medvěda si vážili rovněž Germáni. Jméno hrdiny Beowulfa znamená doslova „Vlk včel,“ což je opět opisné označení (tzv. kenning) pro medvěda. Vikinští berserkové byli elitní bojovníci, nadaní medvědí silou a zuřivostí, také jejich název je odvozen od medvěda. Tento motiv později využil J. R. R. Tolkien pro postavu Medděda ve svém románu Hobit. (...) Existuje mnoho pohádek o medvědech, v Evropě je to např. původně anglická pohádka o třech medvědech, známá je i skotská pohádka o hnědém medvědu ze Zeleného údolí (či Hnědém medvědu norském), kde je medvěd zakletým princem. Velmi častý je motiv únosu nebo "manželství" medvěda a dívky. Např. v ruské pohádce unesl medvěd dívku Mášenku, ta ho však přelstila a vrátila se k rodičům. V jiné ruské pohádce se vypráví o bohatýru Ivanu Medvídkovi, který byl synem ženy a medvěda a měl medvědí sílu. Podobného původu byl i lotyšský bohatýr Láčplésis, který měl navíc medvědí uši. Sibiřští Evenkové si vyprávějí o ženě, která zabloudila v tajze a přezimovala v medvědím brlohu spolu s medvědem. Na jaře pak medvědovi porodila děti, z nichž vyrostli siláci a šamani. Motiv ženy unesené medvědem je častý i v pohádkách amerických indiánů, např. Haidů nebo Kríů, ale také u indiánů jihoamerických v oblasti And, tam je však únoscem místní druh - medvěd brýlatý. Indiáni medvědy zobrazovali na totemových sloupech a uctívali je jako své předky. ** Pokračovať by sme mohli ďalej a ďalej - napríklad aj v tom, koľko slovenských rozprávok (či už ľudových, zozbieraných Pavlom Dobšinským, alebo umelých, napísaných spisovateľkami a spisovateľmi) má "v hlavnej postave" medveďa. Alebo koľko detských pesničiek a riekaniek je "medvedích" - známa je pesničkaMedveďku, daj labku... Skončiť môžeme dajme tomu pri recepte na medvedie labky. Treba ale spomenúť aj to, že mnohé mestá (napríklad Berlín), ale aj  premnohé slovenské obce (napríklad Borov (miestna časť Medzilaboriec), Prečín, Záborské, Žalobín, Hrochoť...) majú v heraldickom znaku medveďa. Napokon - medveď je symbolom aj Ruska. To všetko, a je toho viac, svedčí o tom, že človek oddávna v súlade s Prírodou spolunažíval i s medveďmi - rešpektoval ich i uctieval. Myslím si, že medvede si toho boli vedomé, a to im ostalo dodnes.  

 Pra-pra-pra-pradávne časy, aj staré časy, sa pominuli. Žijeme dnes - v dobe technológií, nastupujúcej masívnej robotizácie, premnohí si bez kadejakých (zbytočných) aplikácií v smartfónoch nedokážu ani len uvariť zeleninovú polievku, dokonca - stojac pri okne - nevedia bez aplikácií určiť ani to, aké je za tým oknom počasie. Z bodu 'A' do bodu 'B' bez navigácie netrafia - ani po rovnej ceste, po diaľnici. Už nevedia čítať v mapách, v atlasoch. Problémy sveta, problémy planéty Zem, masovo zľahčujeme, vysmievame sa z nich. A Príroda? Stratili sme, alebo strácame, kontakt s ňou. Správame sa k nej ako dobyvatelia, agresori, znásilňujeme ju. Myslíme si, že ju ovládneme, pokoríme. Nie, nie je to tak a ani tomu tak nebude. Príroda je silnejšia než človek - navyše Príroda je oproti ľudskému jedincovi nesmrteľná. Príroda má čas - ona je tým Časom. Zbytočné sú nám bojové rakety s nukleárnymi hlavicami, stratosferické bombardéry, výcviky mužov na boj zblízka, ponorky s atómovými torpédami... To všetko zničí alebo môže zničiť len človeka, jeho chvíľkovú civilizáciu. Prírodu to neporazí, tá nikdy na "našej" planéte nezanikne.  

 A čo s tým má spoločné náš milý ne-priateľ medveď? Podľa mňa veľa. Je to živočích - šelma, nemajúca v Prírode nepriateľa, ktorý by bol silnejší. Nie - ani človek nie je silnejší než medveď. Nemá zďaleka tak dobre vyvinuté zmysly ako medveď a, napokon, sila človeka je len v jeho luku so šípom, v jeho oštepe, v jeho puške, v jeho zákerne nakladených pasciach. Sám osebe si človek neporadí v podstate s ničím, čo je v Prírode. Nedobehne ani zajaca, nevzlietne za bažantom, ryba sa mu vykĺzne z rúk, vlk ho uštve v behu... Tak čo vlastne chceme, čo žiadame od tých medveďov a napokon i od všemohúcej Prírody?  
 V ostatných nemálo rokoch sa nám, na Slovensku, "veľmi úspešne" podarilo zdevastovať obrovské hektárové plochy lesov, "v mene cestovného ruchu" intenzívne so svojou činnosťou preniknúť do oblastí s najvyšším stupňom ochrany Prírody, "podarilo" sa nám horské rieky s prudkým tokom "premeniť" na takmer stojace vody bez (pôvodného) života. Intenzívna, neutíchajúca ľudská činnosť - hlavne ťažba dreva - sprevádzaná skoro neprestajným hlukom, vyhnala medvede z ich teritórií. A kde ich vyhnala? Nuž - medveď nie je prasa, veruže nevie lietať *** - nemôže vzlietnuť nad lesy, hory, preto sa sťahuje do dolín a z dolín na okraje obcí či miest a napokon aj do nich. Prečo? Pretože tam nachádza potravu. Medveď totiž nepotrebuje nič iné, len potravu - a pocit bezpečia pre seba alebo pre svoje mláďatá. No a predstavme si to - tú potravu nachádza hneď blízko pod lesom, pretože "múdry človek" tam má každým rokom rozľahlé polia kukurice, ktorá medveďom tak chutí. Alebo medveď prenikne blízko k dedinám, či priamo do nich, aj do okrajových častí miest - a čo tam nájde? Preplnené kontajnery s jemu voňavou, vhodnou potravou. A má o sýty žalúdok postarané. Ale - kto je tomu na vine? Medveď, ktorý ide doslova za nosom, podľa čuchu, k potrave - alebo "premúdrelý človek," ktorý si nakúpi toľko potravín, že ich nedokáže skonzumovať a napokon ich, rúhajúc sa Bohu, vyhodí do odpadu? A potom nastane panika: "Chodí sem medveď, je na sídlisku, hrabe sa v kontajneroch, bojíme sa, treba ho zastreliť!" Úradník teda požiada "o výnimku" a medveďa, ktorý nikomu nič nespravil, len podojedal zvyšky z tanierov "premúdrych ľudí," nejaký poľovník, ktorý sa už "na to nesmierne trasie," zastrelí. Nie - medvede nechodia do blízkosti ľudí alebo medzi ich obydlia preto, aby zisťovali kto má aké nové auto, kto si postavil na záhrade altánok s nafukovacím bazénom, komu pribudol a komu odbudol zo strechy tanier satelitu. Medvede idú za potravou - lebo tak to majú od pra-pra-pra-pra-pra-pradávna  zakódované v génoch, v mozgu. To len človek si myslí, že je najmúdrejší na svete - pritom je čoraz viac odkázaný na to, aby "lovil potravu" v akýchsi supermarketoch a na tržniciach, pretože v Prírode si bez zbrane alebo inej pomôcky nedokáže uloviť ani hraboša či myš, ani rybku, ani jarabicu, kdeže srnca, divé prasa...    

 Dlho som sa snažil zistiť, koľko ľudí bolo na Slovensku od roku 1990 alebo od roku 2000 po napadnutí medveďom priamo usmrtených, alebo koľko ich zomrelo neskôr na následky zranení, ktoré im medveď spôsobil. Nedostal som sa k žiadnemu číslu ani k žiadnemu relevantnému zdroju, ktorý by takéto prípady spomínal. Čiže - dostal som sa k číslu 0. Na moju otázku mi odpovedal  Ing. Peter Mikloš  z  Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk Poľana:  "Smrteľné zranenie medveďom my za dobu, počas ktorej zbierame štatistiky, ani za predchádzajúce obdobie, na území Slovenska neevidujeme. Každoročne sa vyskytne niekoľko - rádovo v jednotkách - napadnutí ľudí medveďmi s menej či viac závažnými zraneniami človeka. Napriek tomu, že medveď môže človeku spôsobiť smrť, nič také sa u nás nedeje. Aj to je dôkaz, že medveď vôbec nie je krvilačná šelma a neohrozuje ľudí. Útoky medveďa na človeka vychádzajú najmä z bezprostredného pocitu ohrozenia, ktoré medveď zažíva, a keď útokom bráni seba alebo svoje mláďatá. Taktiež môžeme nájsť, najmä v minulosti, koreláciu medzi regulačným odstrelom medveďov a s tým súvisiacim stresovaním zvierat a s následnými útokmi na človeka či so stretmi človeka s medveďmi."  
 Inžinier Mikloš mi okrem toho poslal niekoľko odkazov na veľmi zaujímavé štatistické údaje. Odkazy - linky na presné štatistiky - uvádzam na konci článku.  

 Čo dopísať na záver? Neviem. Myslím si, že záver je otvorený, že sa skrýva v Budúcnosti, v jej diaľke, ktorú nevidíme a ktorú ani nemôžeme tušiť, kdeže vidieť, (s)pozorovať. Tvárime sa, že sme ovládli planétu Zem  - ale v skutočnosti sme si dôsledne to "ovládnutie" zamenili za ničenie a šírenie skazy. Mariánska priekopa v Tichom oceáne je nám plytká, naše sondy pristávajú na Marse a ďalšie pomaly opúšťajú galaxiu, v ktorej je naša planéta menšia než nepríjemné zrniečko prachu v oku. Vzývame rôznych bohov - podľa toho, akého sme vierovyznania - alebo sa spoliehame na žiadneho boha, ale neuvedomujeme si, že tu, blízko, na dosah ruky a zmyslov máme Prírodu - toho fantastického boha, o ktorého ale nestojíme. Nevšímame si, ako obyčajná púpava pomaly a isto vyrastá z maličkej štrbiny v tri metre hrubom betóne, ako postupne ten betón narúša, rozkladá, ako v ňom vytvára priestor pre iné rastliny, ktoré napokon ten opustený ľudský betónový moloch porazia. Nevidíme ani len za roh svojho vedomia. Len konzumujeme a súčasne kážeme o tom, aký je konzum nebezpečný a zbytočný. Len bojujeme a súčasne rozprávame o tom, ako bojovať nechceme...  
 Už nežijeme v súlade s Prírodou - a ani o to nestojíme.  

 Možno sa 'to všetko' napokon skončí tak, že medveď sa celkom zžije s človekom, že sa z neho stane domestikované zviera, ktoré nebude vzbudzovať taký strach a obavy, aké medveď vzbudzuje 'dnes.' Že sa 'to' dostane do takého štádia, v akom bol kedysi pra-pra-pra-pra-pradávny vlk, ktorý si zvykol na predchodcu dnešného človeka (a on na neho) a napokon sa z neho stal pes. 'Obyčajný pes,' bez ktorého si náš život už asi ani nevieme predstaviť.  
 Platí príslovie:  "Kto sa bojí, nech nejde do lesa."  
   ______  
 odkazy 
 Prípady konfliktov človeka s divo žijúcimi zvieratami  ---  link. 
 Prípady zranení človeka poľovníkmi  ---  link. 
 Analýza lovu medveďov v rokoch 2003 až 2012  ---  link. 
 Ľudia medveďa démonizujú  - sto rokov u nás človeka nezabil  ---  rozhovor. 
 Nebezpečenstvo číha v lese  - článok Petra Mikloša  ---  link. 
   ______
 zdroje 
* a  ** -  Wikipedie  ---  link.
***      -  YouTube  ---  link.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

NAKA zadržala youtuberov Daňa a Vaského

Podozriví sú z násilnej trestnej činnosti.


Už ste čítali?