• V týchto dňoch si pripomíname 55. výročie úmrtia významnej slovenskej spisovateľky, autorky poézie a prózy, ale i divadelných hier a zbierok ľudovej slovesnosti predovšetkým pre detského čitateľa. Okrem tvorby pre detičky napísala aj štyri zbierky poézie a lyrizovaných básní pre dospelých a bola autorkou viacerých prekladov z francúzštiny a z ruštiny. •
• Mária Rázusová - Martáková sa narodila 28. júna 1905 vo Vrbici, ktorá je od roku 1923 súčasťou Liptovského (Svätého) Mikuláša. Zomrela 5. augusta 1964 v Bratislave. Verejnosti známy je i jej brat Martin Rázus (1888 - 1937), rešpektovaný evanjelický kňaz, významný politik, ale aj básnik, prozaik, dramatik, esejista i žurnalista - publicista. •
• Každé dieťatko, keď sa narodí, je duša čistá, 'nepopísaná' - tabula rasa, ako sa vraví. Spočiatku, samozrejme, nevie čítať ani písať, dokonca ani zrozumiteľne rozprávať, ale to sa rýchlo mení, rodičia sa ani nenazdajú a majú doma malého človiečika, ktorý sa zaujíma o všetko čo je okolo neho. Napokon - my, rodičia i starí rodičia, to dobre poznáme. Vieme aj to, že pre budúcnosť dieťaťa, pre celý jeho život i s presahom do dospelosti, je najdôležitejších jeho prvých päť či šesť rokov života. Čo sa vtedy dieťa naučí, čo získa od rodičov, z výchovy - to nezabudne a to mu bude slúžiť ako silný pilier v celom živote, aj v dospelosti. Preto je veľmi dôležité, aby sme sa nášmu potomkovi alebo vnúčikovi, vnučke naplno, čo najviac venovali práve v období jeho prvých piatich - šiestich rokov života. Pretože čo vtedy dieťa do seba "ako špongia nasaje" - to s ním pôjde jeho životom ďalej. A čo dieťa vtedy pochytí - to záleží od nás - hlavne od jeho rodičov, ktorí by mali chcieť pre svoje deti len to najlepšie. •
• Akú úlohu v tomto zohráva Mária Rázusová - Martáková, jej tvorba? •
• So spomienkami vyberám z knižnice "prastarú" knižku Hop - hop na koníčku, ktorú Mária Rázusová - Martáková vydala v roku 1959. Čítam si v nej:
Hop - hop na koníčku,
nesie Janko šošovičku,
nesie Janko raž,
dochytil ho dážď.
Letia stromy, letia kríčky,
zvonia nové podkovičky:
Hop - hop na koni,
ktože Janka dohoní?
Knižka s krátkymi básničkami vyšla v mnohých vydaniach, aj po roku 2015, prekrásne ju ilustroval i Igor Rumanský. Sú v nej jednoduché veršíky, obsahom, posolstvom zrozumiteľné pre dieťatko, ktoré ešte nevie čítať - a preto mu básničky číta mamička alebo otecko, niekto zo starých rodičov, možno starší súrodenec. Obrázky, hýriace farbami, dokonale ilustrujú dej básničiek. To je presne to, čo dieťatko potrebuje: Potrebuje fyzickú blízkosť najbližšieho, spojenú so zaujatím, so sústredením sa na niečo, čo sa rozvíja v jeho predstavách, vo fantázii - a na čo napokon nikdy nezabudne. Knižky - od leporel cez tie, ktoré sú bohato ilustrované a určené pre deti tesne predškolského veku, až po romány pre deti a mládež, sú nesmierne potrebné pre čitateľa - od malého dieťatka až po samostatne čítajúceho, uvažujúceho, rozmýšľajúceho a hlavne vnímajúceho, bystrého čitateľa - školáka. •
• Kolekcia tvorby Márie Rázusovej - Martákovej, obsahujúca vyše pätnásť zbierok s básničkami pre detičky i deti a takmer desiatich knižiek detských próz je doslova zlatým pokladom pôvodnej slovenskej tematickej literatúry. Prvú knižku, zbierku básní pre deti s pekným názvom Pestré kvety, vydala v roku 1932, poslednú, knihu veršov Lietajúci kvet, v roku 1959. V roku 1941 vydala prvú prozaickú knižku pre deti - V rozprávkovom svete. Posledná próza pre deti vychádza autorke v roku 1962 pod názvom Junácka pasovačka. Vyše dvadsať poetických a prozaických diel Márie Rázusovej - Martákovej pre deti rôznych vekových skupín sa v slovenskom čase nestratilo. Mnohé z jej knižiek alebo aspoň riekaniek, básničiek sa aj dnes používa pri výchove i vzdelávaní detičiek už v školskom veku. Len Martinus má v ponuke svojho internetového obchodu vyše desať detských knižiek od Márie Rázusovej - Martákovej. Zaujímavé je, že mnohé riekanky a básničky autorky sa úspešne používajú i v oblasti logopédie - pri pedagogickej výchove reči a usmerňovania jej vývoja. •
• Z tvorby Márie Rázusovej - Martákovej pre deti. •
Topánky
Ticho lienka sedí
na pníku,
ustala pre starosť
velikú:
jak po steblách prechodila,
topánočky potratila,
na každej bol pyštek
jagavý –
ach, už také nik jej
nespraví!
Teší lienku tatko
chrobáčik:
– Netráp sa ty ani
za máčik.
Máš kabátik vyšívaný,
po tri nôžky vo dve strany,
nuž a tie ťa všade
vynesú –
aj keď bosé, zato
dobré sú!
O deň lienka vstala
zaránky,
no už nehľadala
topánky,
ale s chuťou nôžky bosé
vykúpala v chladnej rose,
nato rozbehla sa
po lístí,
a kde vošky nájde – očistí.
Ťažkosti života
V snehu líška s veľkou biedou
ku mackovi prichodí –
ej, tou cestou do susedov
spadla temer do vody!
Najprv búcha, potom prosí,
kľučkou dverí lomcuje:
„Hlad mám, sused! Daj mi čosi!
Maco! Macko! Počuješ?“
Vstane maco rozospatý,
dvere sťažka otvorí:
„Chudobný som ako aj ty,
mám len prázdne komory.
Ale dám ti radu múdru:
ak chceš v zime pokoja,
len čo veľké mrazy udrú –
spi, kmotrička, ako ja!“
Tu už macko stratí vládu,
zrak mu klipne únavou...
„Takú radu za pec kladú...“
povie líška hundravo.
Aj sa smutná domov vracia,
chvostom švihá v nevoli –
zas ju čaká tuhá práca:
chytať myši na poli.
Znova potom chodí, brodí –
musí s málom vystačiť!
Darmo! Čo sa z líšky zrodí –
musí aj jak líška žiť!
Ranená breza
Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“
Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj ... umieram!“
„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“
Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“
Mesačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.
Hopká zajko
Keď sa Dunčo vyspí v búde,
vystierať sa takto bude:
natiahne sa ako bič,
chrbát prehne ako nič.
Letí vtáčik, letí, letí,
aj my za ním leťme, deti.
Mávaj, mávaj rukami,
tak sa letí s vtáčkami.
Hore-dole, hore-dole,
preletíme šíre pole,
oblietame celý svet,
vrátime sa večer späť.
Zatúlané húsa
Vyšli húsky dlhým radom,
ešte bola ranná rosa.
Keď sa pohli kúsok za dom,
jedno húsa stratilo sa.
„Čiv-čiv, jaj-jaj!“ húsa volá
po záhumní i po dvore.
Húsa behá dookola:
„Šli ste dolu, a či hore?“
Kvočka deti pred maštaľou
učí hrabať v kope hnoja.
Húsa pred kvočku si stalo:
„Či ty nie si mama moja?“
Kvočka všetky pierka zježí:
„Kvok!“ a zazrie ani mrak.
Ej. nech húsa nepobeží,
ujde sa mu všelijak!
Ešte sa však nenaľaká-
v kúte vidí morky stáť...
Obráti sa na moriaka:
„A ty nie si moja mať?“
„Hudri-hudri!“ moriak skríkne,
spustí krídla, zdvihne chvost.
Od ľaku sa húsa mykne:
„Juj aký hlas! Mám ho dosť!“
A už sa aj pustí vnohy,
nevie, chúďa, jak a kam...
Poza pajty, poza stohy
dostane sa ku kačkám.
Kŕdlik v jarku pĺže chytá,
jedna stará sedí sama.
Húsatko sa ticho pýta:
„Či ty nie si moja mať?“
„Tak-tak, tak-tak!“ kačka klame,
ale húsa neverí:
hlas je cudzí, i keď mame
podobá sa po perí.
„Čiv!“ sirôtka chodí, blúdi,
smutne volá: „Kde si, mať!“
Už aj Dunčo vyšiel z búdy
na ten žiaľ sa podívať.
„Gága!“ - vtom sa ozve zdola,
a húske viac netreba!
Mamka volá, húsa volá-
vo chvíli sú u seba!
To je radosť nad radosti -
už niet stopy po žiali!
Len kocúr sa sa tajne zlostí,
že mu driemkať nedali.
• Význam, hodnoty, umeleckú cenu a hlavne trvácnosť tvorby Márie Rázusovej - Martákovej dokonale preveril čas, ktorý jej dielo nezakonzervoval v minulosti starej takmer sedemdesiat - osemdesiat rokov. Práve naopak. Jej tvorba pre deti má veľký význam aj dnes, v druhej dekáde XXI. storočia, viac než polstoročie od úmrtia autorky. Riekanky, básničky, povedačky, príbehy, krátke rozprávky Márie Rázusovej - Martákovej pre detských čitateľov alebo pre rodičov, starých rodičov, starších súrodencov detičiek majú veľký a neopakovateľný význam pre formovanie detskej dušičky v kontexte s tým, ako dieťa od kolísky spoznáva svet a dianie vôkol seba. Dielo spisovateľky nás aj v dnešnom čase rýchlo napredujúcich technológií utvrdzuje v tom, že siahnuť po knižke, ponoriť sa do jej obsahu - či už priamo alebo sprostredkovane - má obrovský význam pre detskú dušu, myseľ, pre vnímavosť i rozlet maličkého či malého jedinca. A, napokon, hlavne pre rodičov vari niet krajších chvíľ, ktoré prežívajú so svojimi potomkami, než sú tie, ktoré s nimi prežívajú pri knižkách a objavovaní ich čarovného, pútavého, fantazijného sveta, plného predstáv z interpretovaného. •
• Nezabúdajme ani na tvorbu Márie Rázusovej - Martákovej pre dospelých. Okrem veršovanej drámy Jánošík z roku 1941 je Rázusová - Martáková autorkou troch zbierok lyrických básní a mnohých prekladov klasických diel hlavne z ruskej, ale i z francúzskej literatúry. K záveru ponúkam úryvok z básne Pieseň o láske z rovnomennej zbierky, ktorú poetka v rukopise napísala už v roku 1941, ale vyšla až v roku 1957. Báseň pre manžela venovala mu týmito úprimnými, vrúcnymi a čistými, citlivými slovami: „Milovanému svojmu za veľkú lásku, obetavosť a ochranu v ťažkom živote takto vyslovujem svoju vďaku.“
Pieseň o láske
Svetlo sa leje všade, všade –
do žíl mi prúdi slastný mier...
On moju dlaň si v svoju kladie
a slová sa mu rinú z pier:
„Chcem ľúbiť viac, ak ešte dá sa,
a tebe Láskou platný byť!
Svet nám bol dosiaľ hra a krása,
teraz už zvieme, čo je ž i ť.
Chrániť ťa budem proti zime,
cez priepasť ruku podám ti –
Súžením Lásku umocníme,
a ona púť nám posvätí.
Dar je i kríž – veď dva má konce;
dvom bude nám ho ľahšie niesť.
Nech Osud príde a dá, čo chce,
vyjdeme s ním aj do nebies...“
Dlho tak šepkal... A tíš noci
sťaby chór nebies naplnil;
stal sa div, a ja z Božej moci,
načieram silu z jeho síl.
A prešli roky. Moje muky
stali sa ohňom v taviarni –
milý mi podal obe ruky,
keď prišlo kráčať požiarmi.
I otvoril Boh oči moje,
poznať dal milosť trestu včas;
prekul dve duše i sŕdc dvoje
a nových ľudí tvorí z nás.
Koniec je pýchy – koniec skazky –
poddajná stúpam výš a výš...
Odiata svetlom novej Lásky,
necítim Bolesť, ani Kríž.
Iné je všetko: aj milý tu,
nebo aj svet – ach, koľký jas!
Slnko sa dvíha do zenitu
a vyzváňa nám zlatý klas.
A znova ako v rozprávke mi
každý deň rastie do krásy...
Vďačná som nebu, vďačná zemi –
na Život hymnu skladám si.
(úryvok)
Mária Rázusová - Martáková sa spolu s manželom v roku 1961 z rodiska odsťahovala do Bratislavy. V roku 1964, nedlho pred skonom, bol jej udelený titul zaslúžilá umelkyňa. Pochovaná je v Liptovskom Mikuláši - na Vrbickom cintoríne. •
• Na záver vám ponúkam kvíz s desiatimi otázkami:
Ako dobre poznáte slovenské ľudové rozprávky? --- link. •
