Expozícia nekonečno

Autor: Martin Droppa | 22.7.2019 o 21:21 | (upravené 22.7.2019 o 22:22) Karma článku: 2,01 | Prečítané:  373x

Bez pozornosti médií, v tichu súkromnej spomienky, sme si pripomenuli pätnáste výročie úmrtia významnej osobnosti nášho umenia.

 Napriek tomu, že  JUDr. Martin Martinček  sám seba nepovažoval za profesionálneho fotografa, napriek tomu, že systematicky a cielene začal fotografovať až ako takmer päťdesiatročný a napriek tomu, že jeho aktívny život ako fotografa trval nedlho - len o čosi viac než dvadsať rokov, je doktor Martinček dodnes považovaný za jedného z najvýznamnejších slovenských fotografov, ktorému sa dostalo uznania aj v zahraničí, doslova v celom svete - od Japonska cez USA až po metropoly západnej Európy.  
 JUDr. Martin Martinček zomrel pred pätnástimi rokmi, 2. mája 2004, ako 91-ročný, v Liptovskom Mikuláši. Narodil sa 30. januára 1913 v Liptovskom Svätom Petre.  

 Prečo Martina Martinčeka dodnes uznávame a považujeme za jedného z najväčších a najvýraznejších, najdôležitejších slovenských fotografov - a to aj s vedomím, že jeho aktívne fotografovanie sa skončilo na začiatku druhej polovice osemdesiatych rokov XX. storočia? Pokúsme sa zjednodušiť aj sústrediť odpovede na túto otázku.  

 Spôsob, metóda či cesta k pochopeniu a vnímaniu fotografického diela Martina Martinčeka sa, paradoxne, skrýva v jednej jedinej vete, v jednej z mnohých citácií umelca:
    
 "Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý."   *
V tejto vete, v krátkom skonštatovaní Martina Martinčeka, nájdeme všetko, čo potrebujeme ako istý 'osobný návod' k vnímaniu a interpretácii jeho tvorby, hlavne počiatočnej, ranej, zachytenej už v knižnom debute foografa - v knihe Nezbadaný svet (1964) s veršami Laca Novomeského. Prostredníctvom len desiatich slov, jednej vety, Martin Martinček upozorňuje na to, aké dôležité je pre fotografa (ale domnievam sa, že nie iba pre fotografa) vidieť - pozorovať - všímať si - zaujímať sa - hľadať - objavovať a objavené, nájdené, videné vďaka talentu aj skúsenosti transformovať, premeniť na originálne umenie. Schopnosť vidieť a videnie ako také Martin Martinček, obdarený veľkou pokorou a veľkou dávkou talentu, preniesol na citlivé vrstvy filmov, aby napokon vo svojej tmavej komore umožnil vznik originálnej fotografie, na ktorej je zachytený púhy zlomok času, ktorý nás obklopuje, ale pravidelne sa stráca - zlomok sekundy za zlomkom sekundy - v nenávratne. Princíp pozorovania a videnia, tak dôležitý nielen pre fotografov, ale aj pre iných umelcov, Martinček dôsledne 'využil aj použil' v celej svojej tvorbe, nielen pri abstraktnej fotografii - zachytenej hlavne v knihách Svetlá vo vlnách (1969), Chvála vody (1981) či v úžasných cykloch Chvála slnka a Rozkvitnutý deň z prvej polovice osemdesiatych rokov.  

   

   

 Stále hovoríme o Martina Martinčeka abstraktnej fotografii - alebo, oveľa presnejšie, o jeho majstrovskej schopnosti zachytiť výhradne reálne situácie v prírode ako abstraktné esencie videného. Zatiaľ čo Martinčekove fotografie ľudí, vrchárov, starcov a starien v ich prostredí zabudnutých lazov alebo od mestských centier vzdialených dedín; ľudí - zachytených aj s ich príbehmi, akosi neprávom považujeme "len" za dokumentárne či sociálne fotografie, prípadne "len" za snímky, zachytávajúce "iba" starý, dnes už dávno zaniknutý a tým pádom neviditeľný svet - zabúdame na to, ako fotograf a súčasne právnik Martinček k týmto ľuďom pristupoval. Nie - on neprišiel niekam 'na koniec sveta,' nezaklopal na dvere drevenice a nezačal ihneď fotografovať koho zbadal a čo videl. Martin Martinček sa 'so svojimi ľuďmi' najskôr dlho ľudsky zbližoval, častokrát i spriatelil. Rozprával sa s nimi, zaujímal sa o nich, neraz im dokonca bez akéhokoľvek nároku na hocijakú odmenu radil, poradil - ako právnik (po februári 1948 zbavený možnosti vykonávať právnickú prax). Martin Martinček namiesto toho, aby rozprával, tak vždy viac ľudí sústredene počúval. Výsledok bol, prirodzene, pre umelca cenný: ľudia ho púšťali k sebe, dokonca až do svojich intímnych, osobných zón. Martinček 'za svojimi ľuďmi' cestoval autobusmi alebo na svojom automobile - v prípade keď išiel tam, 'kde sa končili všetky prašné cesty.' V duchu svojho presvedčenia, pokory, svojho prístupu k ľuďom a napokon i v duchu svojej umeleckej práce si Martin Martinček nikdy nedovolil fotografovať "len tak" - z auta, spoza spusteného okna, s čím sa ako s bežnou rutinou v ostatných rokoch neraz stretávame u fotografov, fotografiek "dneška."  
 Ak sa skutočne vnímavo a hlboko zamyslíme nad strohým výrokom Martina Martinčeka Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý, ľahko si môžeme uvedomiť, že toto umelcovo krédo, s ktorým pristupoval ku svojmu procesu tvorby a k tvorbe celkovo, môžeme uplatňovať aj v našich súčasných životoch, v dnešku. A nemusíme pritom fotografovať či byť inak umelecky činní, aktívni. Výrok Martina Martinčeka jedinečne i jednoznačne vynikajúco zapadá napríklad do posolstiev a cieľov občianskej spoločnosti: treba byť pozorným, všímať si dianie vôkol, snažiť sa o nápravy stavov nevyhovujúcich, spoločensky, sociálne i politicky zdeformovaných, pokrútených. 'Treba sa angažovať' - a to v tom najlepšom a najširšom význame tých obyčajných troch slov. Martin Martinček - veriaci kresťan, aktívny evanjelik augsburského vierovyznania - sa v úvode svojho vyznania sústreďuje na Pána Boha a na Jeho dar, ktorým neobdaril len umelca - fotografa, ale všetkých. Je už len na nás, ako ten dar využijeme v prospech všetkých, celej spoločnosti, a či ho márnomyseľne zahodíme.  

 K záveru sa vrátim k otázke zo začiatku článku: Prečo Martina Martinčeka dodnes uznávame a považujeme za jedného z najväčších a najvýraznejších, najdôležitejších slovenských fotografov? Domnievam sa, že dôvodov je viacero. Predovšetkým - Martin Martinček pre nás aj pre budúcnosť navždy zaznamenal to, čo sa naveky stratilo v časoch, keď sme si ani neuvedomovali, že sa to stráca. Ďalej - Martin Martinček oplýval tvorivým duchom a umne, tvorivo využíval svoj talent aj pri hľadaní nových objektov a tém pre svoje fotografovanie. A napokon, ale nie na koniec - Martin Martinček naplno využil pri tvorbe svoj ľudský, človečenský potenciál, a to s pokorou i vďakou za dar videnia, ktorý dostal od Boha. Dielo Martina Martinčeka sa nedá napodobniť - zato sa z neho dá čerpať, dá sa neprestajne objavovať, môže slúžiť aj ako zdroj bezbrehých inšpirácií pre vlastné fotografické témy. Fotografie Martina Martinčeka sa pre to všetko navždy zaradili k hlbokému, cennému odkazu nielen o slovenskej minulosti. V mnohom vypovedajú o Slovensku minulosti s výrazným presahom do dneška i do budúcnosti. Martin Martinček - fotograf, umelec, pozorovateľ i znalec života - ich totiž nasnímal 'na expozíciu nekonečno.'  

  Martin Martinček:  Chvála svetla  

 Ak prídete či máte v pláne prísť do Liptovského Mikuláša a máte záujem o dielo Martina Martinčeka, navštívte Liptovskú galériu Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši (v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja). Vo veľkej výstavnej sieni galérie je až do nedele 8. septembra 2019 sprístupnená prierezová výstava z tvorby umelca pod názvom Martin Martinček: Chvála svetla. Výstavu kurátorsky pripravil Marián Pauer. 
       Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši --- link.  
______
Citát Martina Martinčeka, zdroj:
Martin Martinček / Marián Pauer: Ako sa krúti svet (Slovart, 2006) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.

Cynická obluda

Z Božej vôle otrava

Fanatický sektár presvedčený, že biblické názory sú objektívnou realitou. Čo môže byť vtipnejšie?


Už ste čítali?