• Myslím si, že dnes už asi nenájdeme nikoho, kto by nevedel, že v noci z 5. júna na 6. júna 1944 sa na plážach francúzskej Normandie vylodili západní spojenci (áno - západní spojenci Sovietskeho zväzu a všetkých protinacistických, protifašistických síl v II. svetovej vojne). Toto vedomie, táto znalosť historickej skutočnosti patria - alebo by mali patriť - ku všeobecným vedomostiam a historickému prehľadu každého. Detailné podrobnosti o dodnes najväčšej a najúspešnejšej vojenskej operácii svojho druhu - o operácii Overlord (ktorej bezprostredne predchádzala operácia Neptune) nemusí nikto ovládať, to nie. Možno ku všeobecnému prehľadu stačí vedieť, že na vylodení sa na piatich plážach (strategicky vojensky nazvaných Utah, Omaha, Gold, Sword a Juno) sa zúčastnili jednotky vojakov z dvanástich spojeneckých národov: z Austrálie, z Belgicka, z Československa, z Francúzska, z Grécka, z Holandska, z Kanady, z Nórska, z Nového Zélandu, z Poľska, zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a zo Spojených štátov amerických, ale aj početní jednotlivci z iných, hlavne európskych krajín. Mnohí Česi a Slováci sa počas vylodenia zúčastnili pozemných operácií, bojov, ale pravdepodobne najviac z nich sa zapojilo do leteckej podpory vylodenia. Československí stíhací piloti, ale i pozemný personál, sa vynikajúco osvedčili ako príslušníci Royal Air Force (RAF) už v jeseni 1940, počas leteckej Bitky o Britániu (10. júl 1940 - 31. október 1940). Naši piloti, naše posádky bombardérov, a opäť nezabúdajme ani na pozemný personál na britských letiskách, sa úspešne zapojili aj do hĺbkových náletov nad nemecké územia alebo nad územia Nemcami okupované. Aj preto spojenecké velenie rozhodlo, že do vyloďovacích operácií budú zapojené všetky československé perute, ktoré vznikli v rámci RAF. Išlo o štyri naše perute: o stíhacie perute číslo 310, 312 a 313 a o bombardovaciu peruť číslo 311. Všetky spojenecké lietadlá a klzáky s výsadkármi, ktoré sa zúčastnili vylodenia, mali na krídlach a trupoch čierne a biele odlišovacie pásy, aby boli odlíšené od nepriateľských lietadiel a nestali sa terčami spojeneckej protileteckej paľby. •
• V roku 2004 sme sa, spolu s priateľom a kolegom, reportérom a fotografom Andrejom Bánom, vybrali do Normandie - na veľkolepé oslavy 60. výročia vylodenia spojencov. Spomínam si na okamih, keď sme v aute z vysielania nejakej francúzskej rozhlasovej stanice zachytili správu o tom, že zomrel Ronald Wilson Reagan, 40. prezident USA. Bolo to 5. júna 2004. Ak sa nemýlim, správa nás zastihla na ceste z Le Mont-Saint-Michel do Sainte-Mère-Église, teda do neveľkej dedinky v Dolnej Normandii, nad ktorú sa v noci z 5. na 6. júna 1944 zniesli parašutisti z dvoch amerických výsadkových divízií. To, že sa Sainte-Mère-Église a jej okolie stala prvou oslobodenou obcou na území Francúzka v rámci vylodenia, si vyžiadalo nesmierne veľa obetí, pretože Nemci systematicky a presne strieľali na amerických výsadkárov, ktorí sa visiac na padákoch nemohli brániť a boli preto ako ľahké terče doslova beštiálne, masovo zabíjaní. Jeden z výsadkárov, John Marvin Steele (1912 - 1969), sa padákom zachytil o kostolnú vežu a súc zranený musel sa dlho pozerať na hrôzu, ktorá sa diala pod ním a okolo neho... Figurína, visiaca na padáku z kostolnej veže, dodnes pripomína túto udalosť - aj ako zaujímavý pamätník. Ubytovali sme sa v starobylej hospodárskej usadlosti neďaleko dedinky Colleville-sur-Mer, ktorá je blízko vyloďovacej pláže Omaha aj amerického vojenského cintorína, na ktorom je pochovaných takmer 10 000 amerických vojakov, ktorí počas vyloďovania a následných bojov o Normandiu padli. Opäť - spomínam si na to, ako som v noci z 5. na 6. júna 2004 stál na trávniku pred hospodárskou usadlosťou a fotografoval som normandské hviezdne nebo nad hlavou - 'miesta odkiaľ sa znášala sloboda.' Neskôr sme zistili, že len niekoľko kilometrov od usadlosti kde sme boli, sa nachádza statok, v ktorom s veľkou pravdepodobnosťou bol ubytovaný nemecký major Werner Pluskat (1912 - 2002). Major Pluskat bol ten, ktorý ako prvý zbadal krížniky a vyloďovacie plavidlá, približujúce sa z horizontu k brehom Normandie. Jeho príbeh je zachytený aj v úspešne sfilmovanej knihe Najdlhší deň od novinára a spisovateľa Corneliusa Ryana (1920 - 1974), ktorá u nás v prvom vydaní vyšla vo Vydavateľstve Smena v roku 1966. •
• Spomienok a zaujímavostí na tie 'naše najdlhšie dni' spred pätnástich rokov v Normandii by som mohol uviesť veľa, ale to nie je hlavným dôvodom, pre ktorý som sa rozhodol napísať tento článok. Myslím si, že netreba zdôrazňovať to, v akom duchu, v akej atmosfére sa vtedy nieslo 60. výročie vylodenia spojencov, že celé pobrežie Normandie bolo zaplavené tisíckami a tisíckami a desaťtisíckami a desaťtisíckami návštevníkov, že na oslavách nechýbali veteráni nielen z Európy, ale i z USA, z Kanady, z Nového Zélandu, dokonca aj z Austrálie, samozrejme i zo Slovenska a z Česka, všetci s početnými skupinami rodinných príslušníkov. Údajne len na oslavách v Sainte-Mère-Église a v okolí bolo vtedy takmer 350 000 ľudí. Nechýbala britská kráľovná a najvyšší predstavitelia všetkých štátov, ktoré sa vylodenia zúčastnili, ale aj ich spojencov, predovšetkým z Ruskej federácie. Z celých osláv som vtedy napísal niekoľko spravodajských reportáží pre tlačené vydania SME. Články som odoslal priamo z Normandie, z malého hostinca v Colleville-sur-Mer, kde mali fungujúci, pomaličký internet. •
• To všetko bolo dávno, pred pätnástimi rokmi, v dňoch, keď som bol skutočne hrdý na to, že aj Slovensko vtedy malo svoje oficiálne politické i vojenské zastúpenie na oslavách Day-D - Dňa D alebo, ak to chceme po francúzsky, Jour J. Dnes, 6. júna 2019, sa nič také nekonalo. Slovenskú republiku na oslavách v Normandii vraj zastúpil Richard Raši - podpredseda vlády Slovenskej republiky pre investície a informatizáciu. V podstate by na tom nebolo nič zlého, keby tomu nepredchádzal vnútroštátny, slovenský jalový škandál premiéra Petra Pellegriniho, ktorý - napriek tomu, že dostal na Úrad vlády Slovenskej republiky osobné pozvanie od britskej premiérky Theresy Mayovej na oslavy Dňa D - uprednostnil návštevu Moskvy a Petrohradu a stretnutie s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. A to napriek tomu, že pozvanie na oslavy vylodenia spojencov dostal skôr než pozvanie do Moskvy. To by ale nebolo všetko. Premiér Pellegrini očividne klamal, keď v Televízii Markíza tvrdil, že pozvanie na oslavy Dňa D dostal prezident Andrej Kiska. Kancelária prezidenta to poprela a súčasne oznámila, že prezident Kiska do konca svojho volebného obdobia už nepôjde na žiadnu zahraničnú návštevu a že chce dodržať zámer, že jeho posledná cesta za hranice ako hlavy štátu bude do Česka, kde bol v závere mája. Priznám sa, že z rozhodnutia ako prezidenta Kisku, tak aj premiéra Pellegriniho som mimoriadne sklamaný. Aj jeden aj druhý a aj personál ich kancelárií si totiž určite vedeli ľahko spočítať, na ktorý rok a deň pripadá okrúhle alebo iné výročie akejkoľvek udalosti doma alebo vo svete. Takéto počty dokonca zvládne i školáčik na základnej škole. Okrem toho - máme aj kalendáre, diáre a rôzne "pripomienkovače." Ako premiér, tak aj prezident mohli roky dopredu vedieť, kedy sa bude oslavovať 75. výročie Dňa D a pripraviť sa na to, že na oslavu tejto významnej svetovej udalosti dostanú pozvanie - a tomu vopred prispôsobiť svoj program. Premiér Pellegrini by potom necestoval do Ruska a prezident Kiska by návštevu Česka odložil na dni po 6. júni 2019. A tak sme sa opäť na Slovensku dožili škandálu, aj keď neveľkého, ale o to nepríjemnejšieho, trápneho. Nazvime ho jednoducho príznačne: Slovenský Deň H - Deň hanby. •
• O osem dní, 15. júna 2019, Zuzana Čaputová zloží prezidentský sľub a stane sa piatym prezidentom Slovenskej republiky. Jej päťročné funkčné obdobie ako hlavy štátu by sa malo skončiť v sobotu 15. júna 2024. Týždeň predtým, vo štvrtok 6. júna 2024, sa bude na plážach Normandie pripomínať a oslavovať 80. výročie vylodenia spojencov a otvorenia západného frontu v Európe. Myslite na to, pani prezidentka, už teraz. Dúfam, verím, že sa tejto slávnosti v lete 2024 ako prezidentka zúčastníte a Slovensko nezažije ďalší svoj mizerný Deň H. •
