No dáme to, či?

Autor: Martin Droppa | 30.4.2019 o 3:33 | Karma článku: 1,77 | Prečítané:  435x

 Ó, mojej matky reč je krásota / je milota, je rozkoš, láska svätá; / je, vidím, cítim, celok života / môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá / a moja odev, ktorej neviem ceny…  

Na Pavla Országha Hviezdoslava a na jeho báseň Mňa kedys' zvádzal svet, ktorá má už vari i 125 rokov, a z ktorej som do úvodu - perexu článku vybral známe verše, si neraz, dokonca veľmi často, spomeniem keď čítam články na webstránkach našich novín. Nemám na mysli (len) články v blogoch - tie zväčša nepíšu profesionáli alebo ľudia, ktorí s jazykom, so slovenčinou denne pracujú a ich práca by mala byť aj ich poslaním (napríklad učitelia, učiteľky). Mám na mysli (hlavne) články novinárov, novinárok, teda profesionálov viac či menej denne alebo pravidelne prispievajúcich na webstránky novín a do ich tlačených verzií. Menovať ich nemá zmysel, pretože to, čo mi začína stále viac prekážať, tak to sa týka skoro všetkých novinárok a novinárov naprieč celým spektrom našej mediálnej scény; okrem novín, časopisov a podobne nevynímajúc ani rozhlas i televíziu.   
 Spomínam si nielen na Hviezdoslava, na jeho tvorbu. V spomienkach sa obraciam na diela mnohých slovenských spisovateľov i spisovateliek, poetiek a básnikov, ale aj prekladateliek, prekladateľov a tiež na práce novinárov či novináriek - a to vždy keď mi vnútro zaplaví chvíľkový hlboký smútok nad tým, v akom stave je dnes slovenčina - náš materinský a spisovný jazyk, naša reč. Kde sme ju dotiahli, do akého úvozu, ako nejaký rebrinák naložený rozprávkovými drahými látkami, pokladmi, šperkami - a v tom úvoze sme rebrinák s pokladom najcennejším bezcitne prekotili do priekopy plnej blata, komárov a mrchavej vody. Čítajúc 'dnes'  články v našich novinách je mi smutno, trýznivo. Z toho, čo 'každodenne najmenej tisíckrát' so slovenčinou vo verejnom priestore robíme - ako ju przníme, znásilňujeme, ničíme, ako sa z nej vysmievame, ako si ju nevážime, nectíme.      

Na túto tému je napísaných veľa článkov, preto sa sústredím len na dve "novinky," ktoré mi v súvislosti so slovenčinou vo verejnom priestore prekážajú a hlavne ma veľmi rušia.  
Prvou pre mňa veľmi rušivou prekážkou pri čítaní článkov rôznych žánrov v slovenských periodikách a na ich webstránkach, ale aj pri počúvaní hlásateľov, moderátorov v rozhlasových a televíznych staniciach, je nadmiera používania slovíčka no - a to hlavne ako priraďovacej spojky vo význame odporovacieho vzťahu. Neraz som doslova zhrozený z priam nadbytku spojky no v texte, ktorý čítam alebo počúvam. Mohol by som menovať, uvádzať príklady - ale bol by to veľmi dlhý zoznam a, bohužiaľ, mnohé články zo SME by v ňom mali vari aj popredné miesta. Ide pritom o články, texty profesionálnych novinárok a novinárov, alebo o pravidelných prispievateľov na web SME. Pričasto sú to články, ktoré nie sú v rozsahu väčšom než jedna - maximálne dve normované strany textu. Neraz sa v nich pomaly každá tretia veta začína spojkou No a v samotnom texte sa no vyskytuje v takom počte, ako keby iných priraďovacích spojok s rovnakým významom slovenčina nemala. Tak sa pýtam: Kde je ale, lenže, lež, pritom, a predsa a ďalšie ekvivalenty no, ktoré je všade? Mnohé články sú tak "pre-no-kované," že je utrpenie čítať ich. O čom vlastne nadmiera používania no svedčí? O pohodlnosti autoriek a autorov článkov? O ich malej slovnej zásobe? O ich slabších štylistických schopnostiach? O technickej potrebe napísať článok v istom limitovanom počte znakov i s medzerami? Neviem. No neviem, no ruší ma to. Neviem, len(že) ma to vyrušuje. Myslím si, že akýkoľvek text sa bez no celkom dobre zaobíde.  

Druhou pre mňa veľmi rušivou prekážkou pri čítaní článkov - a to hlavne na blogoch - je akýsi nový slovný patvar, ktorý sa stále viac udomácňuje. Vychádza zo slovesa dať. Jeho podoba vyzerá takto: dal som to, dal si to, dal to, dali sme to, dáme to, dali to, dala som to, dala to... Tento slovný patvar už začali používať i naši "politici," dokonca aj niektoré poslankyne a niektorí poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ale počul som ich z úst i mnohých vzdelaných ľudí. Zachytiť sa dá hlavne v ústnych prejavoch mládeže, no ale pomaly preniká aj do písomného prejavu. Nerozumiem - čo, kde, kto, komu dal - a kedy, pri akej príležitosti? Samozrejme, nikto nič nikomu nedal - no v skutočnosti ide o to, že niekto niečo dokázal / -a, že sa mu / jej niečo podarilo, vydarilo, prekonal / -a nejaké nástrahy, ťažkosti. Význam toho slovného paškvilu, vonkoncom nevhodného používania slovesa dať, mi je jasný - ale tak isto mi je jasné i to, že nejde o spisovný prejav, ale o pokus implantovať do spisovnej slovenčiny niečo z hovorovej reči, možno zo slangu či zo žargónu. Uvediem aspoň zopár príkladov. Skupinka turistov a turistiek prejde hrebeňovku Nízkymi Tatrami a niekto zo skupiny o tom napíše článok na blog. (Pozor - napíše článok, nie blog! Blog je virtuálny priestor, na ktorom sa zverejňujú napísané články, nie blogy!) Článok sa bude volať Dali sme to až na Ďumbier. Čo kto dal na Ďumbier? Dali tam tí turisti nejakú pamätnú tabuľu? Nový dvojramenný kríž? Prázdne plastové fľaše pod kameň? Prečo namiesto toho ohavného dali sme to nemôže byť napísané napríklad Prešli sme hrebeňovku až na Ďumbier, Zvládli sme hrebeňovku až na Ďumbier, Podarila sa nám hrebeňovka až na Ďumbier a podobne? Iný príklad: Čerstvá mamička sa s čitateľkami chce podeliť o radosť z prvej vychádzky - kočíkovania svojej dcérky v parku. Článoček nazve Dali sme to s malou do parku. Opäť - čo dali do parku? Plnú plienku? Alebo - slečna sa chce pochváliť, že spravila náročne ťažkú skúšku na Veľmi vysokej škole sociálnej nadpráce vo Veľkej Vyľudnenej. Svoj článoček nazve Na skúške som to dala. No Nuž - ani si nechcem domyslieť, čo komu na skúške dala. Mladý muž sa zas rozpíše o tom, ako to dal na bike. Čo dal na bike bicykel? Zvonček? Blatníky? Nie, on sa, prosím pekne, spustil dolu kopcom, nespadol pri tom a šťastne došiel domov.  
Samozrejme, zmyslu, významu, obsahu viet či už s no alebo s tým dal som to a podobne dobre rozumiem(e) - ale predsa: Musíme slovenčinu takto dobrovoľne a pomaly doslova osekávať, ukracovať o jej bohatosť výrazových prostriedkov a samých seba o pestrosť slovnej zásoby? Nemusíme, nikto nás k tomu nenúti, mnohí to robia dobrovoľne. Neraz pri tom vzniknú aj celkom zaujímavé úsmevné novinárske "výtvory." Napríklad na webstránke týždenníka MY Liptovské noviny nájdete aj takýto nadpis článku: Tatran dvakrát vyhral, no body sa napokon delili. Vravím si: Aké no body? Nobody Home od Pink Floyd :-) ?  

Na záver sa vrátim do minulosti. V roku 1841, presne 16. augusta, podnikli slovenskí vlastenci, vedení kníhkupcom, divadelníkom, šíriteľom osvety Gašparom Fejérpataky Belopotockým, prvý historický vlastenecký výstup na Kriváň. Zúčastnili sa ho Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, grécke knieža Aristarchos, prvá po slovensky píšúca poetka Johana Miloslava Lehotská i niekoľko žien. Vznikala tradícia. O tri roky sa 'vychádzka' - ako sa tomu vtedy vravelo - opakuje. Národovcov pribudlo. Štúr v liste zo 4. septembra 1844 píše básnikovi, vzdelancovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi toto: "Ožilo vo mňe ťisíc a ťisíc citou pri pohľaďe na tje naše Tatri velebnje a tajomnje. Ťažko opusťiť tomu tento kraj, kdo ho raz viďeu a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svatíň Tatranských. Hoc bi si sa aj kam obráťiu, misel sem ubehňje, sem, kďe príroda veďje život prekrásni a kíva príchodu iních šťastňejších vekou nad naše." ** Aké pekné sú tie slová, aké krásne vyznanie, aj významom hlboký opis... Teraz si predstavme, že by Štúr Hroboňovi napísal niečo takéto: "Samo, tak si predstav, že sme to na ten Kriváň dali. No aj keď nebolo to ľahké, no aj tak sme vyšli aj zišli. No panoráma je odtiaľ prekrásna, no musí byť jasno, potom dovidíš ďaleko. No škoda, že si nebol s nami, určite by si to dal, či? No nabudúce pôjdeš s nami na bajkoch aspoň na smúty na salaši pod kopcom."  
    Poznámky:
*  - Popisok pod maľbou Štúrovci II. je môj, informácie o obraze sú uvedené v zátvorke.
**Zdroj --- link.
 Súvisiaci článok -Slovenčina zanikne... ("či?") --- link.  
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?