Plameň, dym, pahreby, popol, Boh

Autor: Martin Droppa | 18.4.2019 o 16:16 | Karma článku: 1,52 | Prečítané:  538x

 Len necitliví blázni v škodoradosti svojho bezduchého šialenstva, bez akejkoľvek viery, so smiechom i s pohŕdaním bezprízorne tancujú nad požiarom Notre-Dame.  

Hľadáme hodnoty - tie tradičné, kresťanské hodnoty, o ktoré sa tak radi chceme opierať v tejto dobe, v globálnom čase bez hraníc, ako o nejaké barly, o francúzske palice. Pátrame všade vôkol seba - ale v sebe akoby nie. Hľadať v sebe ako keby bolo tak nesmierne ťažké, namáhavé, možno až nezmyselné. Skutočne je ľahšie, pohodlnejšie 'hľadať sa,' 'hľadať svoje ja'  kdesi v Himalájach, na náhorných plošinách Tibetu, na plážach v Tichomorí, v závratných výškach veľhôr, v pralesoch plných všetkých odtieňov zelene a dúh peria pestrofarebného vtáctva, v ruchoch a vzruchoch svetových metropol, v nekonečne ľadových plání a pieskových dún, v hustých lesoch i v stepiach, v motivačných knihách, v návodoch ako (správne) žiť?  
A zrazu vzbĺkne katedrála. La cathédrale Notre-Dame de Paris. Horí. Je 15. apríla 2019 A. D., o 19:20. hodine sa 91 metrov vysoká sanktusová veža s menším zvonom v plameňoch a v dyme rúti k zemi, do útrob katedrálly na ostrove Île de la Cité v rieke Seine. Ľudia na brehoch Seiny pri ostrove Île de la Cité, na mostoch, hľadia na plamene, na dym, na skazu ktorá zachvátila Notre-Dame. Mnohí plačú, zakrývajú si oči, tvár, mnohí sa modlia: najúprimnejšie ako sa modliť vedia. Boh je s nimi. Boh je s katedrálou. Aj Boh plače. Pália Ho oči.  

Katedrála Notre-Dame začala horieť, horela - a šialení blázni v kostýmoch pozošívaných z pohŕdania, z posmechu, z nenávisti, z výsmechu a z necitlivosti, so škodoradosťou v tvárach aj v srdciach, začali sa smiať, pustili sa do nepríčetného rehotu. Ľudia bez viery, ľudia s vierou len v mizerné, márne nič začali sa smiať nad požiarom, z nešťastia. V bezduchej tuposti a primitivizme hlásali posmešné bludy o tom, že Francúzi môžu namiesto / na mieste katedrály postaviť mešitu s minaretom. Že si Francúzi za požiar môžu sami, pretože z Francúzska robia moslimskú krajinu. Že požiar Notre-Dame je symbolom zániku kresťanského Francúzska a kresťanskej Európy, v ktorej už prestávajú platiť tradičné kresťanské hodnoty. Hrádze šialeného posmechu sa pretrhli. V čase keď sa tisícky Francúzov a Francúzok na brehu Seiny, pred plameňmi šľahajúcimi z katedrály, modlili, v čase keď sa ďalšie milióny Francúzok, Francúzov a obyvateľov nielen Európy modlili, v tom čase sa mnohí smiali smiechom šialených bláznov, blúzniacich a blúdiacich v oslave márností. Pretože - 'dobre im tak.'  
Tak teda kde bol Boh, keď Katedrála Notre-Dame horela? Bol tam. Boh tam bol pred požiarom, bol tam keď požiar vzbĺkol, keď katedrála horela, keď ju hasili aj dohasili, Boh je tam i teraz, je tam stále. My, kresťania, vieme, že Boh je vždy všadeprítomný. Nebyť Boha nebola by Katedrála Notre-Dame vystavaná na Jeho slávu. Nebyť Boha, katedrála by už dávno neexistovala, pretože by nemala zmysel, význam. Je to Boží dom - tak ako každý kostol, ako každá iná katedrála. Boh je v nich, pretože On je všadeprítomný. Je 'tam a súčasne tu.'  
Premnohí (neu)stále 'hľadajú seba,' 'hľadajú sa' a nie sú spokojní, pretože nenachádzajú nič, čo by ich uspokojilo v ich túžbe hľadačov, hľadačiek. Možno len nevedia hľadať. Možno len hľadajú na nesprávnych miestach. Možno najskôr nezačali hľadať v sebe - hlboko a postupne ešte hlbšie, najskôr v mysliach a nakoniec až v srdciach. Možno len nevidia alebo nechcú vidieť - aj keď 'to čo hľadajú' je ožiarené plameňmi šľahajúcimi do skorého jarného parížskeho neba. Možno to čo hľadajú je tak blízko, že to nemôžu zbadať - a preto hľadajú v nekonečných diaľkach. Hľadajú zmysel života a možno sa boja otvorene priznať, že zmysel života našli alebo že vedia kde je: v láske, v tichosti porozumenia, v pokore, v mieri. Alebo v peniazoch. Veď - prečo by zmysel života nemohol byť v peniazoch? V peniazoch slušne, poctivo zarobených, o to viac hodnotných? Nie v tých peniazoch, ktoré tak hlboko symbolizuje oných tridsať strieborných, za ktoré Judáš Iškariotský zradil Ježiša Krista, ale v peniazoch čestných.  
V septembri 1992 som išiel, spolu s anglickým priateľom, ktorý u nás žije takmer tridsať rokov, do Prahy. Boli sme sa najesť v novučkej rýchloreštaurácii Kentucky Fried Chicken, kde mi vôbec nič nechutilo. Kúpili sme si vtedy najnovší sólový album Rogera Watersa z Pink Floyd, volá sa Amused To Death. Uzabávaní na smrť. Koncept albumu je o tom, čo nám už vtedy a dnes v oveľa väčšej miere ponúkajú mnohé televízne stanice: Nič, len obyčajnú prázdnu a bezduchú, nehodnotnú zábavu, skombinovanú s viac alebo ešte viac bulvárnymi správami, s nepodstatnými informáciami o svete a o nás; pretože to tak chceme. Väčšina z nás to tak chce - večer za večerom sedieť v žiari televíznej obrazovky, symbolizujúcej kulisy našich životov, ktoré tak rýchlo tečú, rýchlejšie než Čas. Album vyšiel v dobe keď u nás ešte prakticky neexistoval internet, v časoch keď svet nebol omotaný sociálnymi sieťami. Na albume je aj skladba It's A Miracle - Je to zázrak. V jej texte je i toto: Pepsi je už na úpätí Ánd / McDonaldy máme aj v Tibete / Yosemitský park bol pretvorený / na golfové ihrisko pre Japoncov / Mŕtve more žije rapom / medzi Tigrisom a Eufratom je / centrum voľného času / kde majú všetko na každý šport / aj pravé bermudské šortky (...) je to zázrak / Brazílci dokonca vypestovali nejaké stromy / je to zázrak / ďalší zázrak / ľudská rasa scivilizovala sama saba / máme preplnené sklady masla / máme oceány vína / máme aj hladomor - keď sa nám to hodí / máme legálny zločin / máme Mercedesy / máme Porsche / Ferrari & Rolls Royce -  áno - presne tak / jednoducho - máme na výber / je to zázrak / ďalší zázrak (...).  
Máme sa dobre. Skutočne sa 'teraz' máme tak dobre, ako sme sa dlhé desaťročia nemali. Nežijeme tam kde sú nemilosrdné boje a vojny, vyvražďovania. Čože nám chýba, keď už máme všetko? Čo stále potrebujeme, čo musíme neprestajne hľadať? V Európe preplnenej hmotou tovaru ako sklad a regály supermarketu? V Európe kde sú pohoria chleba a rieky vínatela a krvi Kristovej. Nežijeme pod nešťastnými hviezdami. Mnohí to vedia a mnohí to nevedia - mnohí sa preto modlia a mnohí sa napriek tomu nemodlia. Mnohí v Boha veria, pretože viera je im silou v živote - mnohí v Boha neveria preto, lebo vraj neexistuje, a neexistuje preto, lebo Ho oni nevideli. Ako keby bolo potrebné Boha vidieť. Veď aj láska je neviditeľná - vidíme len jej prejavy, výsledky. Aj nenávisť je neviditeľná - vidíme len jej výsledky, prejavy. Ani myšlienku nevidíme - a vieme, že existuje. Aj modlitby sú neviditeľné. Boh nemusí byť viditeľný, On nie je viditeľný. Stačí, keď veríme, vieme, že existuje. Jeho prítomnosť je však citeľná, tak ako tomu bolo i pri požiari Notre-Dame.   

Horiaca Katedrála Notre-Dame s pôdorysom v tvare kríža ako keby bola v ten nešťastný, osudný pondelok 15. apríla 2019 pribitá na kríž z plameňov. Ukrižovaná. Ukrižovaná preto, aby mohla vstať z mŕtvych. A ona z mŕtvych vstane. Aj naša viera, kresťanská viera, býva neraz ukrižovaná na kríže pochybností, váhaní, zatracovania - aby opäť vstala z mŕtvych, silnejšia a čistejšia, úprimná a jasná. Nemali by sme na to zabúdať - ani teraz, v dňoch predveľkonočných i veľkonočných. Boh a viera v Boha môžu byť tým čo hľadáme a tým, v čom sa nájdeme. Ony samé osebe môžu byť tou najväčšou hodnotou a tradíciou, ktoré potrebujeme.  

       La cathédrale Notre-Dame de Paris  ---  oficiálna webstránka. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Prešov čaká rátanie obetí a hľadanie príčin. Panelák prezrie statik

Výbuch neprežilo najmenej päť ľudí, ich počet sa pravdepodobne zvýši.


Už ste čítali?