reklama

O hudbe ako o živote

• Keď som bol na muzike, strhla sa bitka. Ako muzikanti sme sa do šarvátok nezapájali. Teraz to neplatilo. Videl som, ako opitý muž schytil mladú ženu a päsťou ju chcel udrieť. •

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Nedávno zomrela Věra Bílá - výborná a aj ďaleko za hranicami Českej republiky známa speváčka, ale i hudobníčka rómskeho pôvodu. Okrem toho, že nahrala a vydala vyše tridsať hudobných albumov, spievala americkému prezidentovi Billovi Clintonovi, vypredala Carnegie Hall v New Yorku aj Kráľovskú operu v Madride a veľa iných, najznámejších svetových scén. Cítila sa dobre ako v chudobnej rómskej osade alebo v rómskom ghete kdesi na severe Česka, tak aj na svetových pódiách, v žiarach reflektorov a slávy. Prejavila sa aj ako citlivá žena, hľadajúca a podporujúca rómske umelecké talenty. Ako talentovaná herečka hrala v štyroch filmoch. Dva z nich, asi najznámejšie, nakrútil režisér Dušan Hanák: Ružové sny (1976) a Ja milujem, ty miluješ (1980). Věra Bílá, rodená Giňová, sa narodila v českých Rokycanech v roku 1954, zomrela v Prahe, vo veku nedožitých 65 rokov. Jej náhly odchod z pozemského sveta môžeme vnímať aj ako citeľnú stratu nielen pre rómsku či cigánsku kultúru, ale aj pre to, čo prirodzene a vítane spája hodnotné, uznávané umenie našej menšiny s väčšinou. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V súvislosti s Věrou Bílou som si spomenul - a priznám sa, že presne ani neviem prečo, na mnohých ľudí, ktorých poznám a ktorí sú talentovaní. Majú v sebe talent, niektorí veľký talent, niektorí talent až nesmierne veľký - ale, čo je zarážajúce i neveselé, akosi nedostávajú možnosť verejne sa predstaviť a prvotne zaujať, upútať. Žijú si tvorivé životy v ústraní, so svojou tvorbpu sa delia len s najbližšími, s úzkym okolím, s priateľmi. Myslím si, že je to škoda, veľká škoda - pretože každý či každá z nich si zaslúži ak nie širokú, tak aspoň širšiu pozornosť verejnosti. Nielen vnímavej, ale aj kritickej verejnosti s jasným názorom. 
Čo som napísal v predchádzajúcom odstavci bolo mi motívom, aby som "vymyslel," zorganizoval a vyhlásil regionálnu Literárnu súťaž KongenScript - tohto roku včas zverejním propozície jej už piateho ročníka. Možnosť predstaviť svoju literárnu tvorbu je i v Literárnom klube pri Liptovskej knižnici Gašpara Fejérpataky - Belopotockého v L. Mikuláši. Stretnutia klubu bývajú raz mesačne a sú tematicky zamerané. Stretnutie v marci, podobne ako vo februári, je venované literárnej tvorbe neprofesionálov. Je otvorené pre širokú verejnosť, bude v piatok 22. marca 2019 o 17:00 hodine. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• pozvanie na marcové stretnutie v knižnici •
• pozvanie na marcové stretnutie v knižnici • (zdroj: • zdroj: archív autora •)

Jedným z talentovaných a zdatných neprofesionálnych autorov hlavne prózy, ktorý sa so svojou staršou i najnovšou tvorbou predstaví na marcovom stretnutí spomínaného literárneho klubu, je Roman Baláž (1973 ). Roman Baláž má sintských predkov, vyučil sa za nábytkového stolára, ale pretože jeho starí rodičia v roku 1968 emigrovali do Západného Nemecka, nesmel v socialistickom režime pokračovať v štúdiu. Od skončenia odborného učilišťa vždy pracoval, už druhým rokom je zamestnaný ako manažér v jednej veľkej, celoslovenskej spoločnosti. Vo svojej tvorbe sa orientuje hlavne na zachytávanie histórie a pomaly miznúcich tradícií a kultúry nielen Sintov, ale aj rómskeho - cigánskeho etnika na Slovensku, a to i z pohľadu vlastných skúseností a zážitkov, neraz rodinných. Niekoľkokrát uspel v anonymnej Literárnej súťaži KongenScript - vlani v nej získal hlavnú cenu, cenu v kategórii Ja, my a 100. výročie vzniku Česko-Slovenska, cenu v kategórii próza a ocenenie - cenu primátora Liptovského Mikuláša. Z jeho tvorby som vybral výrazne a silne emotívnu poviedku Papu, ktorá bola publikovaná v literárnom časopise Krjela číslo 53 / 2018. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• ilustračná fotografia •
• ilustračná fotografia • (zdroj: • zdroj: www.redakciar1.sk •)

 Roman Baláž: Papu
Úzke dlhé prsty jeho pravej ruky nežne hladili klávesy akordeónu. V zmyselnom rytme tanga ich dopĺňali hlboké tóny basov, rodiace sa pod bruškami akoby kŕčovito zohnutých prstov ľavej ruky.
Miloval som, keď môj starý otec hral staré skladby. Boli to nádherné melódie, okorenené typickou improvizáciou. Ale nielen to. Vždy to bol tanec. Tanec starého muža nad nádherou života. Keď hral, usmieval sa. Na jeho hladko oholenej počernej tvári kontrastovali šedivé, upravené úzke fúzy nad hornou perou. Tie jeho úsmev ešte viac zvýrazňovali. Ale počas hrania nebol na jeho tvári len úsmev. V očiach mal zvláštnu iskru. Nie maličkú, v kútiku oka skrytú iskru. Oči mu žiarili. Vlastne to nebola iskra. V očiach mu horel oheň. Bola to tá zvláštna energia, ten temperament, čo v sebe mal. Prenikal do jeho rúk a následne do prstov, ktoré niekedy človek ani nestíhal registrovať. Mihotali sa vo svetle a vo vzduchu nad klávesmi ako krídla kolibríka. Tento tanec očí, pier a prstov, jeho vtedy ešte zdravých rúk, bol vlastne slobodný, nádherný a šťastný let starého muža vysoko nad životom.
Nikdy som počas jeho hrania nemohol od neho odtrhnúť zrak. Tak to bolo aj teraz. Sedel som oproti nemu a zrakom aj sluchom som vnímal hudbu, ktorú zo seba a z nástroja vydával. Uvedomil som si, že sa zliali do jedného celku. Že hudba je jeho neodmysliteľnou súčasťou...
„Papu,“ oslovil som ho, keď na chvíľu prestal, aby sa napil kávy, „prečo si aj so synmi hudbou nezarábate?“ Môj otec aj strýkovia sú dobrí muzikanti.
V širokom okolí nebolo muzikanta, akým bol môj starý otec. Hral inak ako ostatné kapely. Samozrejme, boli aj iní veľkí muzikanti. On ale hral niečo ako róm-jazz. Bol to vysoký stupeň improvizácie pri zachovaní pôvodnej melódie skladby. Na akordeóne, gitarách a base vedeli hrať aj jeho synovia. Bolo veľmi obohacujúce počuť ich hrať spolu. Keby hrali ako skupina za peniaze, boli by sme všetci slávni a bohatí. Lenže všetci ťažko pracovali na stavbách.
Zasmial sa. Nie posmešne. Zasmial sa z radosti. Zložil z pliec akordeón a presadol si zo stoličky do kresla. Odpil si z kávy. Pozrel na mňa, prižmúril trochu oči a zahľadel sa niekam do prázdna. Začal rozprávať:
„Bolo to už dávno. Veľmi dávno. Išlo mi na desiaty rok, keď moja mama doniesla domov akordeón, ktorý pre mňa od niekoho kúpila. Bol to môj prvý hudobný nástroj. Nikdy pred tým som na ničom nehral. Vzal som ho vtedy do rúk a asi za dvadsať minút som zahral svoju prvú skladbu. Odvtedy som hral každý deň. Len tak, pre radosť. Keď som mal štrnásť rokov, môj starší brat ma zobral vlakom do Košíc. Tam sme vošli do jednej kaviarne, kde hrala živá hudba. Keď mali prestávku, brat vstal a šiel niečo dohodnúť s muzikantmi. Potom ma zavolal, ukázal na ich akordeón a povedal, aby som hral.“
Pozeral som na svojho starého otca, do jeho očí - a videl som v nich radosť. Znova to všetko prežíval. Začal sa smiať. Nahlas. V tom smiechu rozprával ďalej:
„Ani si nevieš predstaviť, čo všetko robili s remencami toho nástroja, aby mi neboli veľké. Nakoniec mi ich na chrbte preplietli do nejakého uzla a zaistili ho hrebeňom. Asi takýmto...“ Starý otec vstal a vybral si zo zadného vrecka nohavíc úzky hnedý hrebeň. Stále sa pritom smial, až to rozosmialo aj mňa. Hrebeňom si medzitým začesal šedivé vlasy dozadu a druhou rukou si ich tým istým smerom uhládzal. Hrebeň odložil, sadol si a zase si odpil z kávy. Zrazu zvážnel a priamo sa mi pozrel do očí.
„Nemysli si, že som mal strach alebo trému. Vôbec. Napriek tomu, že som mal prvý raz v svojom živote hrať pred publikom, nebál som sa. Veľmi som sa z toho tešil,“ povedal a usmial sa.
„Aj môj otec bol muzikant. Hral na husliach,“ pokračoval v rozprávaní. „Vyrastal som pri hudbe a poznal som veľmi veľa skladieb. Našich aj iných. Tak som v tej kaviarni začal tie skladby hrať. Pritom som pozeral na ľudí a videl som, že sa im moja hudba páči. Plynule som prechádzal z jednej piesne do druhej. Keď môj brat spozoroval záujem poslucháčov, dal si dole z hlavy klobúk a chodil s ním pomedzi ľudí. Tí mu tam hádzali peniaze. Uvedomoval som si ale, že musíme stihnúť vlak, aby sme sa ešte v ten deň vrátili domov. Tak som každú chvíľu sledoval čas na krásnych veľkých stojacich hodinách, ktorév kaviarni boli. Na chvíľku som prestal hrať, aby som to pripomenul aj bratovi. Lenže vedenie kaviarne nás prehováralo, aby sme tam ešte ostali. Kaviareň sa medzitým naplnila ľuďmi. Mali sme ešte čas, a tak som na ich naliehanie hral. Bolo to moje prvé verejné vystúpenie.“ Starý otec sa pri týchto slovách znova začal nahlas smiať: „Predstav si, čo urobili. Tak, aby som si to nevšimol, pomaly posúvali hodiny naspäť, aby sme tam boli čo najdlhšie. A naozaj sme omeškali vlak, ktorým sme chceli ísť domov. Nakoniec sme cestovali domov až nočným spojom. Zarobili sme si tam veľa peňazí, a ja som pochopil, že sa môžeme mať lepšie.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• ilustračná fotografia •
• ilustračná fotografia • (zdroj: • zdroj: www.romskahudba.cz •)

„Odvtedy som, ešte ako dieťa, začal hrávať s rôznymi kapelami, ktoré si po mňa chodili domov,“ pokračoval starý otec v rozprávaní: „Hrával som s tými najlepšími muzikantmi a platili ma za to. Môj otec medzitým nešťastnou náhodou prišiel o ruku, a tak sa z môjho hrania stal náš hlavný príjem. Boli časy, v období keď sa zarábalo asi sedemsto korún za mesiac, keď som za jeden dlhý večer či deň hrania doniesol domov aj dvetisíc korún. Samozrejme, nie vždy. Dokonca sa stalo i to, že mi zaplatili až tisíc korún za jednu pieseň.“
Náhle sa výraz tváre môjho starého otca zmenil. Zamračil sa a hlas mu zosmutnel: „K tomu sa ale, tak ako to už pri muzike býva, pridružil alkohol. Naučil som sa postupne piť a často som chodil domov opitý. Pil som aj keď som sa oženil. Aj keď prišli deti. Ako muzikant som často nebol v noci doma a cez deň som dospával alebo chodil k rodine. Raz, keď som bol na muzike, strhla sa bitka. Ako muzikanti sme sa do šarvátok nezapájali a nestarali. Tentoraz to neplatilo. Videl som, ako jeden opitý muž schytil nejakú mladú ženu a päsťou ju chcel udrieť do tváre. Ani chvíľu som nečakal a priskočil som k nemu. Zakričal som na neho, lenže nereagoval. Nedalo sa robiť nič iné, zbehlo sa to rýchlo, tak som ho udrel do tváre ja. Udrel som ho veľmi silno. Spadol na zem. Prestal dýchať a mal privreté oči. V tom okamihu sa bitka končila. Ľudia kričali, že som ho zabil. Bol som v šoku. Moji kamaráti rýchlo pribehli ku mne a prikázali mi utiecť a niekde sa skryť. Všetko som nechal tak a utekal som. Pribehol som na železničnú stanicu. Práve odchádzal vlak. Naskočil som do neho, ale vôbec som nevedel kam pôjdem. Keď som si sadol, všetko to na mňa doľahlo. Pred očami som mal toho ležiaceho chlapa, moju ženu, moje maličké deti...“
Oči môjho starého otca zvlhli. Hlas ešte viac zosmutnel:
„Hudbu som miloval, ale život muzikanta bol zlý a moja žena a deti trpeli. A teraz ešte toto. Nevedel som, čo a ako ďalej. Napadlo mi, že ich už viac neuvidím. Začal som v mysli prosiť Boha, nech mi pomôže. Nech mi dá ešte jednu šancu a ja začnem svoj život znova. S takýmito myšlienkami v hlave som zrazu spozoroval, že si ku mne prisadol starý biely muž. Pekne ma pozdravil a s úsmevom sa začal so mnou rozprávať. Bol to kazateľ a hovoril mi o Bohu. Ja som to považoval za odpoveď na moju modlitbu a hneď, len čo sa dalo, som sa vrátil domov.“
„Zistil som, že ten človek, ktorého som udrel, nezomrel. Stratil vedomie a na druhý deň sa prebral. Svoj sľub Bohu som však dodržal. Prestal som hrávať po zábavách a za peniaze. To mi pomohlo skoncovať aj s alkoholom. Zamestnal som sa. Začal som sa venovať deťom a žene a hral som len pre radosť. Tak je to až dodnes.“
Starý otec sa znova začal usmievať. Bol na to hrdý. V očiach sa mu zračila spokojnosť. To bolo všetko. Vstal, zobral si na plecia akordeón, sadol na stoličku - a hral ďalej.
Nemôžem povedať, že by som vtedy jeho rozprávanie prijal ako vysvetlenie toho, prečo si nedá za hudbu platiť. Zvlášť, keď som vedel, ako ťažko musia otec aj mama pracovať. Ale vážil som si ho viac ako predtým a rešpektoval som jeho rozhodnutie.

• ilustračná fotografia •
• ilustračná fotografia • (zdroj: • zdroj: www.romove.radio.cz •)

Od tohto rozprávania prešlo niekoľko rokov. Tak, ako sme to mali vo zvyku, znova sme boli v podvečer na návšteve u starých rodičov. Sme veľká rodina a stretávali sme sa tam často. Zazvonil bytový zvonček. Strýko šiel otvoriť a od dverí silným hlasom zavolal:
„Otec, poď, prosím ťa, sem, máš návštevu.“ Všetci stíchli a starý otec išiel ku dverám. Bol som zvedavý, kto prišiel, a tak som vstal aj ja a nasledoval som ho. Vo dverách stál menší zostarnutý počerný muž v sprievode dvoch mocných mladíkov. V ruke držal futrál na husle a usmieval sa.
„Janko,“ prekvapene zvolal starý otec, „kde sa tu berieš, kamarát môj drahý?“ Otvoril náruč a objal ho. Dvaja šediví zostarnutí muži v silnom, priateľskom objatí...
Starý otec ho chytil okolo pliec a vzal ho dnu. Keď si sadli, pokračoval: „Nevideli sme sa asi štyridsať rokov. Ako sa máš? Čo ťa ku mne priviedlo? Ako tvoja žena, deti?“
„Počkaj, počkaj trošku,“ rozhovoril sa s úsmevom papusov kamarát. Medzitým začali nosiť pred neho a jeho dvoch vnukov, ktorých nám predstavil, jedlo, kávu, nejaký alkohol aj koláče.
„Načo si robíte starosti, nebudeme jesť,“ pokračoval, „prišli sme len na chvíľu.“
Vždy sa mi tento zvyk páčil. Rád som pozoroval, ako sa nanosilo jedlo a pitie pred návštevu na stôl a potom začalo vynukovanie a odmietanie. Nikto z našich si na prvé ponúknutie nič z prestretého stola nevzal. Až na štvrté či piate núkanie si nakoniec niečo zobral. Niekedy musel domáci ukončiť tento rituál tak, že vsunul návšteve jedlo do rúk. Nesklamali. Tak to bolo aj teraz. Vedeli, čo sa patrí.
„Kirvo,“ oslovil môjho starého otca kamarát Janko a vzal mu ruku do dlaní. Nazval ho kmotrom. Pochopil som, že v mladosti boli blízki druhovia: „Prišiel som ťa o niečo poprosiť. Boli u mňa doma nejakí ľudia a núkajú nám pekné peniaze, ak nahráme v ich štúdiu niekoľko skladieb. Veľmi by som chcel, aby svet počul a navždy si pamätal hudbu, ktorú im zahráme my dvaja spolu.“
Spoznal som ho. Dovtedy som ho videl len v televízii a poznal som ho len z rozprávania. Z našich nebolo v celej krajine lepšieho husľového virtuóza ako bol on. Teraz sedel u môjho starého otca na stoličke a prosil ho o láskavosť.
Všetky oči sa upreli na papusa. Žeby konečne ukázal svetu ten nevšedný dar, ktorý v sebe mal? Nikomu z nás už nešlo o peniaze. Všetci sme robili a mali sme sa pomerne dobre. Išlo však o niečo iné. Každý z rodiny vedel, čo hudba pre starého otca znamená. Vyrastali sme na nej. Chápali sme vysokú a nenapodobniteľnú umeleckú hodnotu stvárnenia jeho vnímania života, ktorá sa v jeho hudbe odrážala. Bolo by to zadosťučinenie, ktoré mu každý z nás prial.
Papu sa rozhliadol po izbe. Videl, že všetci očakávajú, čo povie. Usmieval sa. Vedel som ako sa rozhodne. Ten úsmev som poznal. Druhú ruku položil na ruky Janka, ktorý mu stále zvieral dlaň. Zahľadel sa mu do očí a veľmi milo a pomaly mu povedal:
„Janíčko, ty vieš, čo som vtedy sľúbil.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Vždy som dodržal svoje slovo, a tak to bude aj teraz. Veď ma poznáš. Mám nádherný život s mojou rodinou. Nič nám nechýba. S tebou si ale teraz rád zahrám. Je to pre mňa česť,“ dopovedal a očami ukázal na akordeón. Strýko ihneď vstal, aby mu ho doniesol.
„Nie kirvo, mne bude cťou a potešením si s tebou zahrať,“ odpovedal papusov priateľ a rukou ukázal na puzdro s husľami. Jeden z vnukov ho otvoril a nástroj opatrne vybral.
Obidvaja sa postavili. Stáli oproti sebe. Zobrali si hudobné nástroje a niekoľkými tónmi sa ubezpečili o vzájomnom zladení.
Je ťažké opísať slovami, čo nasledovalo. Čisté tóny nástrojov v rukách dvoch zostarnutých hudobníkov - virtuózov sa spojili spolu s nimi do dokonalého celku. Hudba, ktorú som vtedy počul a videl, vyplnila každú molekulu priestoru okolo mňa aj vo mne. Tie tóny som začal vidieť svojím zrakom. Sluchom som začal vnímať rôznorodé tvary a farby sveta. V ústach som pocítil novú chuť - a niekde, hlboko vo mne, z iskry, ktorú som v sebe mal, vzplanul oheň. Vtom som to zbadal. Z očí môjho starého otca sa taký istý, všetko pohlcujúci oheň vylieval ako žeravá láva von. Padal v podobe kvapôčok sĺz dolu na zem. Boli to slzy života. Môj papu bol ním naplnený a život v ňom horel.
Zaostril som zrak na jednu slzu zrak a uvedomil som si, akú nádhernú, krásnu farbu a tvar mal jeho život. Tá slza padala a lúče svetla v nej vytvárali odraz. Premieňala sa na úžasný, nádherný krištáľ plný radosti, šťastia, pokoja a nádeje. Ten pohľad, spolu s tónmi hudby, ktorá bola okolo mňa aj vo mne, mi zrazu umožnili pochopiť, ako má chutiť život.
Dopadla. Tá slza dopadla na zem. Ale neroztrieštila sa na milión malých kvapiek. Ona vsiakla do podlahy. Stala sa súčasťou okolia. Ale zanechala na zemi stopu.

• ilustračná fotografia •
• ilustračná fotografia • (zdroj: • zdroj: www.romanohangos.cekit.cz •)

Taká bola hudba aj život môjho starého otca. Prenikli hlboko do každého, kto sa s ním stretol a okúsil kúsok z nich. Z ohňa života, z temperamentu, ktorý v ňom horel. Papu daroval každému, komu mohol, malú iskru, ktorá sa mohla kedykoľvek premeniť na planúci temperament, rozpaľujúci oheň života.
Na ten umelecký zážitok nezabudnem nikdy.
Pri nedávnej udalosti som si na to znova spomenul. Doma sme počúvali nejaké rytmické piesne. Ja, staršia dcérka, aj tá maličká, ktorá sa výzorom viac ponáša na moju bielu manželku a jej rodinu, sme v tých rytmoch tancovali. V očkách mladšej som si prvý raz všimol tú nádhernú iskru života, ktorá roznecovala oheň v jej tancujúcom telíčku. Bol som šťastný. Aj ona, takisto ako tá staršia dcérka, má v sebe niečo naše. Niečo po mne, po mojich rodičoch aj po starých rodičoch. Bude pre mňa nesmierne obšťastňujúce vidieť, keď sa tie iskry v nich roznietia na spaľujúci oheň temperamentu, radosti a vášne k životu.

Martin Droppa

Martin Droppa

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  816
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Novinár, reportér, fotoreportér s viac než 35-ročnou praxou: Liptov, SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň; prevažne "na voľnej nohe." Mám rád literatúru, film, umenie, hudbu, prírodu, históriu II. svetovej vojny, objavovanie, Francúzsko, Poľsko a Sever. Som veľmi veľkým fanúšikom skupinyPink Floyd --- link.Na SMEblog blogujem od 2. 9. 2016.Žijem v Liptove.Kontakt: droppa.martin zavináč gmail.comMôj blog na webe Denníka N:Martin Droppa - Blog N --- link.Nájdete ma i v sieti Facebook:Martin Droppa --- link.Autor mojej profilovej fotografie:© Foto: Matúš Mydliar. Zoznam autorových rubrík:  fotografie ~ reportáž, žánrovéfilmy a kinematografiahudbafotografienezaradenévýtvarné umenieliteratúrasúkromnémoja poézianovinárske žánremoja próza

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu