Tento štrnásty marec spomienok

Autor: Martin Droppa | 14.3.2019 o 22:22 | Karma článku: 1,43 | Prečítané:  253x

 Dnes je to výročie, smutné výročie vzniku vojnovej Slovenskej republiky - už osemdesiate. Každým rokom je pre mňa štrnásty marec dňom obyčajných spomienok.  

 Dnes je to výročie, smutné výročie vzniku vojnovej Slovenskej republiky. Dokonca okrúhle, už osemdesiate. Každým rokom je pre mňa štrnásty marec dňom obyčajných spomienok. Smutných, páliacich spomienok. Už niekoľko rokov v podstate nepátram po dokumentoch, po historických prameňoch týkajúcich sa vojnovej Slovenskej republiky. Netreba. Už nepociťujem ten záujem - tak ako kedysi: od zvedavých neskorších detských čias cez časy skorej dychtivej mladosti aj dospelosti. Zdá sa mi, že o vojnovej Slovenskej republike už viem všetko. Všetko potrebné, smerodajné, dôležité. Viac ako keby mi už nebolo potrebné.  

Určite sa teraz spýtate, že na čo si už len môžem v súvislosti s vojnovou Slovenskou republikou spomínať, keď som v tých časoch ešte nežil. Správna otázka, na ktorú je veľmi jednoduchá odpoveď: Rok čo rok si štrnásteho marca spomínam na to, čo mi o Slovenskom štáte rozprávali tí, ktorí ho prežili - rodičia, starí rodičia (s výnimkou starého otca z otcovej strany, ktorého som, bohužiaľ, nesmel zažiť), mnohí rodinní priatelia a známi, mnohí moji známi i priatelia. Z tých všetkých dnes žije už len drobná hŕstka pamätníkov, ľahko ich spočítam na prstoch ani nie oboch rúk. Ale rozprávania, ich spomienky - tie mi stále ostávajú v mysli, aj ako súčasť rodinnej histórie a pamätí, ako súčasť poznania.  

Aj v našom meste bola židovská štvrť, tvorilo ju niekoľko rodinných domov s hospodárskymi budovami. Žilo u nás niekoľko desiatok Židov, zopár rodín. Žiadni boháči, žiadne majetné rodiny. Boli to zväčša remeselníci, ovládajúci remeslá, potrebné pre všetkých obyvateľov. A potom to boli robotníci, pracujúci hlavne s drevom na miestnej píle. Jedného dňa, ako sa vraví, prišli gardisti a podľa vopred pripravených zoznamov všetkých Židov z nášho mesta, starcov, dospelých aj deti, celé rodiny, sústredili na železničnej stanici a tam ich nahnali do pripravených vagónov pre dobytok, spolu s ďalšími Židmi z okolitých dedín. Výpravca na peróne odpískal signál rušňovodičovi a parná lokomotíva sa dala do pohybu. Vravelo sa, že naši Židia idú "na prácu." Aj malé deti... "Nikto z nich sa už nikdy nevrátil. Neskôr sme sa dozvedeli, že všetci naši Židia zahynuli v koncentrákoch," presne si spomínam na otcove slová. Medzi deportovanými boli aj otcovi rovesníci, kamaráti z ulice. Jediný, kto dostal prezidentskú výnimku, bol miestny dentista - ale to len preto, lebo keby bol aj on odvlečený do koncentráku, nemal by kto hlavne gardistickým pohlavárom opravovať zuby. Pri ďalších transportoch sa už ale prezidentská výnimka vzťahovala len na neho - jeho rodinu bez výnimky celú deportovali. Nikto z nich vojnu neprežil. Osamelý, smutný, v depresiách utopený doktor zomrel kedysi v osemdesiatych rokoch. Naše mesto tak navždy prišlo o posledného člena židovskej komunity. Zato gardisti, miestni gardisti vojnu prežili. Po vojne sa tvárili "akože nič," ale vďaka otcovi som dobre vedel kto bol v Hlinkovej garde - a tým ľuďom som sa nikdy na ulici nepozdravil. Viem aj meno člena Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy od nás, ktorý bol hneď, krátko po vojne, postavený pred súd a súdený za to, že sa cez Povstanie, kdesi na Pohroní, zúčastňoval represálií a vraždenia našich civilistov.  

Spomíam si na akademického maliara z Budapešti, ktorého s celou rodinou odvliekli do koncentračného tábora. Bol vtedy mladý, vo veku tých mládencov, ktorí dnes nosia zelené maturitné stužky na kabátoch. On vtedy musel nosiť žltú Davidovu hviezdu a nesmel chodiť do školy. On, vďaka svojej mladosti a sile, koncentračné tábory prežil. Jeho najbližší nie. Umenie vyštudoval po vojne, jeho diela sú dnes zastúpené v Slovenskej národnej galérii aj v galériách po celej Európe i v zámorí. Spomínam si na to, ako mi rozprával, že "dodnes nemôže v noci počuť zvuky prechádzajúcich vlakov," vlaky v ňom prebúdzali strach, zmätenosť, ústiace do návalov depresívnych myšlienok. Spomínam si aj na jeho priateľa, tiež akademického maliara, ktorý prišiel v koncentráku takmer o celú rodinu - sám sa zachránil pred deportáciami útekmi na vlastnú päsť. Vždy štrnásteho marca si spomeniem aj na priateľovho otca, ktorého zastrelili na pochode smrti na konci vojny. Spomeniem si, ako dlho, vytrvalo môj priateľ hľadal otcov hrob, aké dôležité pre neho bolo nájsť aspoň to 'pravdepodobné miesto,'  kde je jeho otec pochovaný, a ako o hľadaní nakrútil silný film.  
Spomeniem si na rozprávanie starej panej, ktorá v čase vojnovej Slovenskej republiky prežívala ranú mladosť. Raz do ich dedinského domu vtrhli gardisti a začali rabovať. Jeden z nich ju sotil na dlážku a skopal do bezvedomia gardistickou čižmou. Spomínam si na rodiny Židov, ktorí sa ukrývali v horách, ktorých miestni z dediny pozabíjali sekerami a hľadali, či mŕtvi pri sebe nemajú zlato a peniaze. Viem, kde sú títo ľudia, obete vojnového Slovenského štátu, pochovaní. Ich hrob je spustnutý, niet toho, kto by sa oň postaral. Ako budem vedieť, spravím to ja. Pre tie spomienky, z úcty aj z morálnej povinnosti.     

 Štrnásty marec, každý štrnásty marec, je pre mňa, zdalo by sa, v podstate obyčajný deň. Aj dnes. Vstal som, zalial som si kafé, prečítal som si čo nového doma a vo svete, vyfajčil som pri tom cigaretu. Nasypal som slnečníc sýkorkám, pretože zima u nás ešte neodchádza, nanosil som dreva k peci, aby bol na večer živý oheň, ktorý vždy hreje inak než radiátory, a ktorý svieti do tmy izby. Potom som pracoval, pretože pracovať treba, a čítal som, lebo čítať treba, najedol som sa a zas som pracoval. Zotmelo sa náhle - a prišiel ten čas, čas marcových spomienok. Tých mojich spomienok je veľa a najviac z nich patrí nášmu otcovi, ktorý sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania, podobne ako jeho rodičia, podobne ako premnohí z našej rodiny. Aj im, hlavne im, patria moje spomienky; vždy v tmavý večer každého štrnásteho marca. Moje veľké malé spomienky na tých, ktorí neprežili, aj na tých, ktorí prežili.    

          z dní padajúcich hviezd a kameňov
strieborné hviezdy blikajú v tmavočiernej výške
menia sa na hviezdy zlaté
hviezdy zlaté padajú
letia do hĺbok
letom sa menia na hviezdy žlté
žlté hviezdy padajú
na ich hrude
na kabáty
na čierne, na sivé, na tmavomodré kabáty
na ich rôznofarebné kabáty
na kabáty žien a mužov, na kabátiky detí
na kabáty starcov a starien aj detičiek
ešte len váhavých v neistom kroku
v neistom kroku na istú smrť

žlté hviezdy padajú
do ľadového blata
a potom srdcia v nahých hrudiach horia
dokým nezhoria v plameňoch pecí
v blčiacich plameňoch ohňov
ohňov blčiacich nenávisťou
tam ich srdcia horia
dokým nezhoria na horúce popoly
na tony popolov do jám a do močiarov

všetci museli kráčať
po ceste vydláždenej
náhrobnými kameňmi
vytrhnutými z hrobov svojich predkov
po ceste na ktorej sa nešmýkalo
ani v čase sviatkov chanuka
v časoch sviatkov svetiel
v časoch zatemnení

všetci museli kráčať
cestami zasypanými popolmi
popolmi z tých
ktorí sa po cestách z náhrobkov vliekli
vliekli pred nimi
o čosi skôr

srdcia v hrudiach (z)horeli
desiatky miliónov sĺz stále horí
v tvojich očiach
v tvojich očiach sú spomienky
spomienky na slávnosti svetiel
aj spomienky na vianočné koledy
aj na koledu o padajúcej hviezde
ktorú ani jeden kristus nevidel

státisíce sĺz v očiach neštípali
nepálili ani jedného z tých kristov
neštípali tak ako v očiach štípe popol
čierny popol zmiešaný s bielym snehom

dostali dary:
mráz lámajúci kosti
náhodný nahnitý zmrznutý zemiak
proti nekončiacemu sa hladu 
vodu s vyvarenou kosťou z ryby
zimu zasunutú do drevákov
týfus, vši a dyzentériu
mráz zapichnutý pod nechtami
ľadový vietor v handrách
so žltou hviezdou na hrudi
oči vpadnuté do hĺbok lebiek
dostali dar:
novorodenca v kartónovej krabici
v krabici vystlanej vlhkou
plesnivejúcou slamou
dieťatko
a opäť dostali dary:
krik a ponižovanie
mlátenie palicami a korbáčmi
guľku do tyla
na pochodoch smrti
pochovanie zaživa zasypaný svojimi
povraz a plyn
a plyn
plyn

strieborný hviezdny prach sa mení
na hviezdy strieborné
strieborné hviezdy sa menia
na hviezdy zlaté
hviezdy zlaté padajú z nebies
hlboko do šťavnatých tráv
do iskriacich závejov snehov
do plodných pôd polí
do rozvlnených vĺn vôd
do korún vtáčích stromov
do vôd mrznúcich v ľady
padajú

padajú hviezdy zlaté
vlasatice padajú
meniac sa pri tom
na neveľké kamene do dlaní
na kamienky do teplých dlaní 
na kvety z kamienkov
na kamienky z kvietkov
                                                                                                                                      (december 2018)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.

Cynická obluda

Z Božej vôle otrava

Fanatický sektár presvedčený, že biblické názory sú objektívnou realitou. Čo môže byť vtipnejšie?


Už ste čítali?