• • • Pavol Hammel dnes oslavuje svoje sedemdesiate narodeniny. • • •
• Písal sa rok 1977, keď som si kúpil celkom nový album. Volal sa tak, ako sa volá aj dnes: Stretnutie s tichom. V tom roku som už mal aj albumy Na II. programe sna (1976), Hráč (1974), Zelená pošta (1972), Som šťastný, keď ste šťastní (1972), Pavol Hammel (1970), Zvoňte, zvonky (1969). Bol som očarený hudbou a hudobným prejavom Pavla Hammela, skupín Prúdy a Collegium musicum s Mariánom Vargom, pohltili ma texty Kamila Peteraja aj Borisa Filana, ktoré Pavol Hammel prespieval. Všetkým tým som bol omámený; vtedy tak isto ako som tým uchvátený i dnes. Ako vtedy, tak aj dnes a aj zajtra môžem pravdivo prehlásiť, že vďaka Pavlovi Hammelovi a textom jeho pesničiek hlavne od Kamila Peteraja a Borisa Filana som objavoval poéziu - domácu slovenskú i českú, aj zahraničnú v prebásnených prekladoch. A aj vďaka tým textom - básňam som začal písať vlastnú poéziu - ako osobnú výpoveď a spoveď svetu vôkol mňa, ako svojské aj originálne vyjadrenie sa k tomu všetkému, čo som prežíval, zažíval. Skladba Stretnutie s tichom z albumu Stretnutie s tichom (1977) sa mi stala hymnou môjho dospievania - a je mi ňou dodnes, a to aj po vyše štyridsiatich rokoch. Niekedy sa mi dokonca zdá, že je pre mňa najkrajšou, najlepšou piesňou od Pavla Hammela. •
• Bola polovica rokov osemdesiatych. Zmenil som zamestnanie. Z robotníka a z kuriča na píle som sa dostal do kancelárie Mestského kultúrneho strediska v Liptovskom Mikuláši, kde som mal na starosti organizovanie a zabezpečovanie nielen diskoték, ale aj divadelných predstavení a hlavne koncertov. Boli to roky, keď mi "rukami prešli" vari všetky hudobné skupiny, speváci a speváčky z ponukového portfólia Slovkoncertu a Pragokoncertu. Medzi nimi boli aj koncerty Pavla Hammela a skupiny Prúdy, aj skupiny Collegium musicum. V tých časoch som spravil jednu veľkú chybu, ktorú ľutujem dodnes: Nenahral som si aspoň niektorý z tých koncertov. Možnosť bola - takmer vždy sme zabezpečovali aj časť ozvučenia koncertov cez vlastný, teda "podnikový" mixpult. Dnes by to boli rarity, vari hodné vydania na samostatných nosičoch alebo ako rôzne bonusy k reedíciám slávnych albumov v histórii našej hudby. Lenže - kto mohol vtedy vedieť, čo i len tušiť, že o pár rokov celý ten komunistický systém padne? Myslím si, že to vtedy nikto ani len netušil. A tak mi z tých starých čias ostalo aspoň zopár plagátov, všetkými hudobníkmi aj Pavlom Hammelom čiernou fixkou podpísaný album Zelená pošta, zápisníček s dávno neplatnými telefónnymi číslami na už navždy odstrihnuté pevné linky na Pragokoncert v Prahe a na Slovkoncert v Bratislave a... ...a pekné, krehké pavučinky lákavých spomienok na dávno. •
• Roky leteli a preleteli ako keď letia husi letia letom, ľahkým bielym husím letom... ...a priletel 25. september 2012, keď som sa s Pavlom Hammelom a s členmi skupiny Collegium musicum stretol v nabitom Evanjelickom kostole v Banskej Bystrici, kde koncertne uviedli celý album Zelená pošta. Bol to neopakovateľne krásny zážitok - a nielen preto, lebo celý, už štyridsať rokov mladý album prvý raz v histórii odznel koncertne. •
• A zas - letia roky, letia týždne... až priletel záver tohtoročného novembra. S Pavlom Hammelom sa stretávam 27. novembra 2018 pred jeho koncertom so skupinou Prúdy v Liptovskom Mikuláši. Pavol Hammel - spev a akustická gitara, Fero Griglák - gitary, vokál, Peter Preložník - klávesové nástroje, Igor Teo Skovay - bicie, Anton Jaro - basgitara hrali dobré dve hodiny, koncertný program bol zostavený z výberu skladieb z repertoáru Pavla Hammela a kapiel Prúdy a Collegium musicum. Niekoľkonásobný zaslúžený potlesk plnej veľkej sály miestneho Domu kultúry. Jedinečná, výborná nálada, atmosféra. •
• Pred koncertom sme sa s Pavlom Hammelom stretli na dohodnutom rozhovore. •
Martin Droppa: Dobrý večer.
Pavol Hammel: Dobrý večer.
M. D.: Vďaka vám, pán Hammel, som kedysi dávno, ako chlapec, prišiel k poézii. Objavil som ju v textoch piesní ktoré spievate, neskôr som poéziu, básne sám začal písať.
P. H.: To je výborné!
M. D.: Dlhé roky sa zaoberám tým, či interpret, spievajúci celý život rôzne piesne, aj žije podľa toho čo a ako spieva a ako tie piesne ovplyvňujú jeho život. Takže moja prvá otázka: Rád chodievate na stretnutie s Tichom?
P. H.: Určite. Preto aj maľujem. Ale samotu nevyhľadávam. A ak - tak len chvíľkovú, dokým nenamaľujem obraz. Ale mám rád ticho. Nemám rád rozptýlenie pred koncertom - preto mávam samostatnú šatňu, nie som spolu s kapelou.
M. D.: V jednej pesničke spievate - ten text mám veľmi rád a recitoval som ho v škole na Hviezdoslavovom Kubíne…
P. H.: Tak to ste museli vyhrať!
M. D.: Samozrejme, nevyhral som ani len triedne kolo… Bol to text: noc je prázdna, nikto s nikým, mlčia hračky z výkladov / sklo sa sype na chodníky, Mesiac ktosi ukradol... Je to pieseň V hlbokej noci z albumu Stretnutie s tichom. Ďalej v tej piesni spievate, a to ma dodnes fascinuje: už si rybou nezasvietim v akváriu smetiska. Mávate niekedy chuť svietiť si rybou v tomto akváriu smetiska, v ktorom žijeme?
P. H.: Mali sme obdobie mierne poznačené psychedelikou - či to už bolo na albume Na druhom programe sna alebo na albume Stretnutie s tichom. To, čo spomínate, to nie sú moje slová - v dobrom musíme z nich 'obviniť' Kamila Peteraja, ale ja som sa s nimi stotožnil. Samotný výmysel je Kamilov - išlo len o to ako to zhudobniť a interpretovať. Tým pádom je to moje vyjadrenie jeho pocitov. Pocitov, ktoré mi vyhovovali vtedy a vyhovujú mi aj dnes. S textom sa stotožňujem ako interpret. Iné by to bolo, keby som si texty písal sám, ako napríklad Bob Dylan. Prípadov, keď sa interpret stotožňuje s textom iného autora, je veľa.
M. D.: V pesničke Cez plece, ktorá vyšla v roku 1981 na albume Čas malín, spievate: už sa chlapec z detstva poberá, už prerástol všetky čiarky na dverách... Ako dnes hľadíte na svoje detstvo? Nostalgicky, spomienkovo, aj ako na inšpiráciu?
P. H.: Nijako, ale chcel by som ho zažiť ešte raz a nič by som na ňom nemenil.
M. D.: Chodievate po Slovensku, vidíte a vnímate slovenskú krajinu. V piesni Dnes už viem, ktorú nájdeme na albume Dnes už viem z roku 1983, spievate aj o tom, že: vždy keď pília krásny strom, viem že sa vráti... Na albume Pavol Hammel & Prúdy z roku 1970 je pieseň Stromy. V nej vysvetľujete, že: stromy - to sú z dreva básne, o tom ako treba žiť... Sú to vaše ikonické piesne. O stromy ako o isté symboly sa v textoch vašich piesní často opierate. Ako vnímate slovenskú krajinu a to, ako sa za ostatných tridsať rokov premenila?
P. H.: Vnímam ju ako svoje rodisko, ako svoju krajinu - bez ohľadu na tých tridsať rokov. Vnímam ju svojimi sedemdesiatimi rokmi. Prvých štyridsať rokov som žil, ako všetci, na tejto strane železnej opony. Keby to bolo bývalo inak, možno by sme dosiahli iné úspechy, napríklad s muzikálom Cyrano z predmestia. Ale nemôžem sa tváriť, že som vtedy nežil.
M. D.: Čo hovoríte na stav našich lesov? Aj 'vy ste les'?
P. H.: Neviem či som les - ale strom som určite. Les je priveľmi anonymný.
M. D.: Je vám ľúto stromov, ktoré padli za obete kalamít, lykožrúta, aj ťažby dreva?
P. H.: Je to príroda, sú to zákony prírody. Les je obnoviteľný zdroj, narastie, dorastie - aj keď až za dlhé desiatky rokov.
M. D.: Na albume Pokoj vám, ktorý obsahuje nahrávky z konca šesťdesiatych rokov, ale mohol vyjsť až po roku 1990, presnejšie v roku 1998, spievate aj skladbu, ktorá je na album zaradená medzi bonusy. Je to skladba Mama, skrine sú plné pešiakov. Text skladby je básňou Rogera McGougha, ktorú prebásnil Ján Buzássy. Je to silný protivojnový text…
P. H.: Roger McGough bol členom skupiny básnikov, ktorí tvorili takzvanú liverpoolsku poppoéziu. Preklady, prebásnenia ich poézie Jánom Buzássym vychádzali v Revue svetovej literatúry. Z ich tvorby som robil, spolu s Igorom Lembovičom, v šesťdesiatych rokoch pásma poézie. Zaujímavé je, že Roger McGough sa po čase stal univerzitným profesorom a začiatkom deväťdesiatych rokov prišiel do Bratislavy aj do Košíc prednášať. Zavolali sme ho do košického štúdia Slovenskej televízie - a on recitoval svoju poéziu v angličtine, ja som do toho hral a spieval som jeho staré básne. Bolo to veľmi krásne - mal by sa ten program vyhľadať v archíve a opäť zverejniť. Napokon - práve z neho vznikli a boli zverejnené bonusovky na albume Pokoj vám.
M. D.: Žijeme v dobe, v čase, keď je Európa obklopená vojenskými konfliktmi, bojmi, násilím. Nemáte chuť, vôľu vyjadriť sa pred publikom k týmto udalostiam?
P. H.: Nie. Treba mať rovnaký meter na všetko. Keď skupina Rusiek Pussy Riot vnikla do pravoslávneho chrámu, čo je pre nás ako keby vnikli do katolíckeho kostola, tak to bolo šokujúce. Myslím si, že výtržnosti sa nemajú robiť, a už vôbec nie v kostoloch. Predsa len, platia isté pravidlá, hranice. My chránime súkromné vlastníctvo a aj istú náboženskú intimitu - to je v poriadku, ale keď to niekto naruší, tak to má byť v poriadku? Verejná mienka je však proti tomu. V demokratickej krajine, dajme tomu v USA, by ich tiež zavreli. V prípade vojnového konfliktu na východe Ukrajiny, na Kryme, v Azovskom mori, momentálne neviem kde je pravda, na ktorej strane. Neviem podstatu veci, preto sa k tejto téme neviem vyjadriť. Ale každopádne každá minca má tri strany: averz, reverz a hranu.
M. D.: Takéto vojnové konflikty vnímam tak, že na prvom aj na poslednom mieste na ne doplácajú nevinní civilisti. Umelci, speváci majú mnohé individuálne spôsoby, ako sa k takýmto problémom vyjadrujú. Roger Waters z Pink Floyd to robí celkom inak ako Bono Vox z U2. Vy nemáte chuť vyjadriť sa k tomu, čo sa deje, pred publikom - napríklad zaspievaním piesne Mama, skrine sú plné pešiakov alebo inej?
P. H.: Tá pieseň, ale aj ďalšia protivojnová, s názvom Akýsi cudzinec, sú na mojich albumoch. Stačí ich počúvať.
M. D.: Napokon - veď vari všetky vaše piesne sú o láske, o mieri, o pokoji.
P. H.: Áno.
M. D.: Hrali a nahrávali ste aj s Radimom Hladíkom, ktorý zomrel 9. decembra 2016. Túžite po tom zahrať si ešte s niekým?
P. H.: Nie. To je len iluzórna predstava, s kým by som si chcel zahrať. Ja ani nechcem nahrávať v štúdiu Abbey Road. Nahrával som v garáži vo Viničnom a je to rovnako dobré a ľuďom sa to páči. Ja aj môžem chcieť, ale kto si chce zahrať so mnou? Zahrám si napríklad s Gáborom Presserom z Locomotiv GT. Sme kamaráti, príde aj na môj výročný koncert, ktorý bude v Bratislave už teraz, 9. decembra.
M. D.: Na albume Zelená pošta je skladba Tenis. Hrávate tenis?
P. H.: Áno. Tenis hrávam s jedným ítéčkárom, s jedným majiteľom kamiónu a tretí v našej partii je cvičiteľ psov.
M. D.: Máte psíka?
P. H.: Nie. Našťastie. Mám dosť starostí sám so sebou, načo by mi bol ešte aj pes? To by som sa musel obmedzovať vo svojom živote. A čo s takým psíkom, keď ideme na dovolenku?
M. D.: Máte mačku?
P. H.: Tak to už vôbec nie! Mám akvárium - ale aj to mi vyschlo. Mám akvárium bez rýb a bez rastlín. Ale to akvárium krásne svieti, je v ňom pekný modrý piesok.
M. D.: Nielen mojou obľúbenou piesňou od vás je Podnájom z albumu Stretnutie s tichom. Spievate v nej, že: netreba mať veľa, stačí že sme majiteľmi cieľa... Považujete vlastníctvo cieľa alebo cieľov za to najdôležitejšie alebo dôležité v živote človeka?
P. H.: Ten text je básňou, ale sedí to, je pravdivý.
M. D.: Spievate aj o smutnej nahej jazdkyni, v piesni Staré kone a nahé jazdkyne na albume Déjà vu z roku 2007, ktorý ste nahrali s Radimom Hladíkom. Jazdíte na koni?
P. H.: Kdeže, nie! Naposledy som videl koňa keď nás Juraj Jakubisko fotil na obal albumu Zelená pošta. Obal navrhol Tibor Borský.
M. D.: V textoch, ktoré spievate, často vyznávate lásku. Tie vami zhudobnené vyznania lásky aj zľudoveli, neraz sa používajú vo vzťahu medzi mužom a ženou, pri dvorení. Ako to vnímate?
P. H.: To nie je len o láske muža k žene, ženy k mužovi. Chápem a vnímam lásku aj v širšom slova zmysle. Dokonca dnes je moderné prezentovať aj lásku muža k mužovi, ženy k žene. Ale môže to byť aj o láske k prírode, aj o láske k vlasti. Láska k vlasti je predsa niečo prirodzené, pochopiteľné. Ale ak to nevnímame, ak tú lásku k vlasti nechápeme a nechceme pochopiť - tak potom môžeme ísť aj s celým umením kamsi do hája.
M. D.: V roku 1972 ste vydali album Som šťastný, keď ste šťastní. Je na ňom aj rovnomenná pieseň. Ste šťastný človek?
P. H.: Áno, myslím si, že áno, že som šťastný.
M. D.: Stále ste veľmi populárny a žiadaný na Slovensku aj v Česku. Je rozdiel medzi Slovákmi a Čechmi vo vzťahu k vašej tvorbe?
P. H.: Pozrite sa, toto mi, vlastne nám všetkým, spravili Česi,… (Pavol Hammel ukazuje špeciálne vydanie vyše stostranového časopisu Rock History - Pavol Hammel speciál, ktorý má formát A4 a jeho prílohou je aj CD s výberom desiatich piesní Pavla Hammela a skupiny Prúdy. Časopis vyšiel v polovici októbra 2018 v pražskom vydavateľstve Rock & all, s. r. o.) …je to úžasná a hodnotná publikácia, vymysleli ju, zozbierali materiál, podrobili ho hodnoteniu, a zaplatili jej vydanie. Česi. Na Slovensku spraviť niečo také nikomu neprišlo ani len na um. My si málokedy niečo vážime - a to nehovorím len o hudbe alebo o umení. Napríklad u nás chcú, aby som spieval pieseň ZRPŠ z albumu Čas malín: pri poslednom litri vína... Česi si považujú, chcú, napríklad Smutnú rannú električku z albumu Zelená pošta. Cítite ten rozdiel?
M. D.: Áno.
• Ďakujem Pavlovi Hammelovi za rozhovor a za spoločne prežitý čas. •
• Pavol Hammel - oficiálna webstránka --- link. •
• Ďakujem pani Nore Krchňákovej z bratislavskej PR agentúryNK Factory --- link za sprostredkovanie rozhovoru a za pomoc. •
