Komunisti

Autor: Martin Droppa | 5.12.2018 o 17:00 | (upravené 5.12.2018 o 19:40) Karma článku: 2,64 | Prečítané:  925x

  Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko, Laco Novomeský, Miroslav Válek, Vojtech Mihálik, Milan Kundera, Miloš Kopecký, Ludvík Svoboda... ...boli komunisti. Dnes máme do nich kopať?  

Bolo ich veľa. Od 14. až 16. mája 1921, keď sa uskutočnil ustanovujúci zjazd a tým činom vznikla Komunistická strana Československa, prešli členstvom v nej, jej radmi, milióny mužov a žien. V roku 1989 mala naša komunistická strana takmer 2 000 000 členov. Aj keď výsledkom Novembra 1989 bolo úspešné zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa v našej spoločnosti a 28. novembra 1990 došlo k jej rozpusteniu - oficiálnych komunistov tu máme stále: v Českej republike ich zastupuje Komunistická strana Čech a Moravy, v Slovenskej republike Komunistická strana Slovenska. Vari možno povedať, že za tých bezmála 69 rokov existencie Komunistickej strany Československa nebolo či nie je rodiny na Slovensku, v Česku, v ktorej by nebol býval komunista, komunistka. Predsa len: 69 rokov je slušná dĺžka jedného možno až nadpriemerne dlhého ľudského života.  

Stretávam(e) sa s tým často - samozrejme hlavne v internetových diskusiách, ktorým neraz doslova "vládne" banda odporných anonymov, Česi majú na nich pekné pomenovanie: lůza. Mentálni skrachovanci a obmedzenci, ktorí vypisujú niekedy až doslova nechutné splašky zo svojich myslí. Budem rodovo - gendrovo vyvážený: aj mentálne siroty a obmedzenkyne sa v tej zberbe početne nachádzajú. Takže - stretávam(e) sa s tým veľmi často, hlavne s výkrikmi ako: "V novembri 1989 sme ich mali povešať na kandelábre!" A tak - veď to / ich poznáte. Miernejšie táto zberba anonymov nenávistne píše o "komunistoch," o "súdruhoch," o "boľševikoch." Tento výkvet duševných septikov slovami "súdruh," "komunista," "boľševik" bez zaváhania označí kohokoľvek s názorom koho nesúhlasí. Niekedy, keď sa v niekom z tej bandy vzoprie "tvorivosť," pridá aj prívlastok "slniečkár," "slniečkári." To je dnes v móde - asi ako špaldová múka v knedliach. Teda v nokoch. V rudých bolševických nokoch.  

Nedávno a v týchto dňoch sa znôška nadávok, súvisiacich s Komunistickou stranou Československa, zniesla na Miroslava Lajčáka, (ešte stále) ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky. Prečo? Pretože Miroslav Lajčák (20. marec 1963) bol od roku 1983 do roku 1990 členom Komunistickej strany Československa a na dôvažok (to je pre lůzu neodpustiteľné!) v minulom režime vyštudoval aj diplomaciu a medzinárodné vzťahy na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (Московский государственный институт международных отношений). Takže div že nie hrdelný zločin (...mali sme ich povešať na kandelábre!) Miroslava Lajčáka je v tom, že ako 20-ročný vstúpil do komunistickej strany, v ktorej bol asi sedem rokov. Prečo do nej vstúpil? Asi preto, že chcel študovať diplomaciu - a inde než v Moskve sa to vtedy nedalo a pravdepodobne jednou z podmienok pre prijatie na štúdiá bolo aj členstvo v komunistickej strane. Dobre teda - dopustil sa mladý Miroslav Lajčák nejakého zločinu tým, že vstúpil do komunistickej strany, navyše v období nástupu glasnosti a perestrojky v Sovietskom zväze a vzápätí aj v iných, hlavne európskych socialistických krajinách? Aké boli vtedy názory mladíka Lajčáka dajme tomu na komunistické procesy a tyraniu komunistov v päťdesiatych rokoch, na obrodný proces v komunistickej strane koncom rokov šesťdesiatych a na totalitnú normalizáciu? To sa už asi nedozvieme - a jeho dnešná diplomatická odpoveď by nám určite nestačila. Ale položme si inú otázku: Koľko miliónov detí v Československu sa  v rokoch 1983 až 1990 hrdúsilo pionierskymi šatkami, koľko mladých ľudí u nás vtedy dralo zväzácke košele, koľko miliónov členov mala vtedy Komunistická strana Československa? To všetkých "bolo treba povešať na kandelábre" - ako dnes vreští oná lůza - lůza a zberba taká istá, aká bola jej predchodkyňa v roku 1948, v päťdesiatych rokoch čistiek, popráv, väzení, Jáchymova a týrania, v šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch čistiek a zas väzení? Totiž - zberba, závistlivá spoločenská spodina by vždy a za každých okolností len kradla (arizovala), zavierala, popravovala, zbavovala človeka slobôd i viery. To treba mať na pamäti - nie to, či nejaký jednotlivec študoval alebo neštudoval diplomaciu v Moskve. A napokon - kde inde než v Moskve ju smel a mohol Miroslav Lajčák študovať? Bola a stále to aj je vo svete prestížna škola diplomacie, ktorú pred rokom 1990 neabsolvovali len študenti a študentky z takzvaného východného, socialistického, so Sovietskym zväzom spriateleného bloku. Študovali na nej aj študenti z tábora spriatelených a rozvojových krajín z celého sveta. Tá škola funguje od októbra 1944 dodnes.  

Ostaňme ešte pri štúdiách pred rokom 1990 vo Zväze sovietskych socialistických republík. V Sovietskom zväze neštudovali študenti a študentky z vtedajšieho celého socialistického tábora a zo spriatelených (rozvojových) krajín sveta len diplomaciu a medzinárodné vzťahy. V Sovietskom zväze sa študovala aj fyzika, jadrová fyzika, rôzne odvetvia matematiky, chémie, biológie, medicína, pedagogika, jazyky, prekladateľstvo, aj umelecké odbory... Študenti a študentky študovali na prestížnych školách a našli po ich absolvovaní uplatnenie takmer na celom svete. Čo myslíte - kde mohol našinec študovať námornícku akadémiu pre civilnú lodnú plavbu? V Sovietskom zväze a v Poľsku. (S Východným Nemeckom som si nie istý.) Koľké a koľkí z tých študentiek a študentov boli v komunistickej strane? Premnohé a premnohí. Teraz ideme, máme na nich pľuť, nadávať im a urážať ich preto? Alebo radšej rovno "vešať na kandelábre," ako to vykrikuje tá anonymná zberba? A vôbec: Ak som v začiatku tohto textu písal o tom, že za tých bezmála sedemdesiat rokov existencie Komunistickej strany Československa sa asi v každej rodine nájde niekto, kto bol v komunistickej strane - tak sa pýtam: Ako by sa vám páčilo, keby už zajtra na svitaní obesili toho vášho, rodinného komunistu? Už vidím, ako si s rodinným obesencom robíte selfí a fotku onlajn vešiate na sociálnu sieť a potom už len sledujete lajky, komenty... 

V perexe tohto článku som spomenul zopár mien známych komunistov - členov, dokonca aj vysokopostavených členov Komunistickej strany Československa. Našlo by sa tých mien oveľa, oveľa viac - a nielen z oblasti umenia. Členmi a členkami Komunistickej strany Československa boli mnohí naši vedci, pedagógovia, aj majitelia svetových patentov, umelci zo všetkých sfér umenia, lekári, konštruktéri, stavitelia... A milióny obyčajných straníkov, ktorí nikdy v komunistickej strane ani vďaka nej (či napriek nej) žiadnu kariéru nespravili.  Možno im ani o to nešlo - ale v strane boli napríklad preto, lebo verili v to, že ich deti vďaka tomu, že majú rodiča či rodičov v strane, to budú mať v živote ak nie "ľahšie," tak aspoň "znesiteľnejšie." Pretože za socializmu sa (u nás) robili aj mnohé ústupky, kompromisy, "zľavy zo svedomia." Ale tak to býva vari v každom politickom a spoločenskom režime. Neklamme si a nenahovárajme si, že dnes to tak nie je, že dnes u nás neexistuje politický, stranícky klientelizmus, preferovanie straníkov a ich detí, príbuzných.  

 Bolo by vhodné, žiadúce, aby sme v kontexte konkrétny človek - komunista objektívne hodnotili a posudzovali jednotlivých ľudí, hlavne podľa toho, v ktorom období boli / neboli v komunistickej strane, akú funkciu, funkcie v nej zastávali, aký vzťah k strane mali a podobne a čo v živote dokázali, spravili. Je predsa nad Slnko jasnejšie, že bol, a teda aj je, priepastný rozdiel medzi komunistami, z ktorých jeden komunista dal iného komunistu v päťdesiatych rokoch popraviť či uväzniť. Je rozdiel medzi komunistami, ktorí iniciovali a podpísali výzvu Dva tisíce slov počas Pražského jara v roku 1968 a komunistami, ktorí v tom istom období iniciovali a schválili Akční program Komunistické strany Československa. Bol a je rozdiel medzi tými komunistami, ktorí iniciovali a podpisovali Chartu 77 a tými komunistami, ktorí iniciovali a podpisovali Antichartu. A tak ďalej: človek po človeku. Súčasne je potrebné uvedomiť si a prijať to, že členstvo v komunistickej strane nie je dedičným hriechom. Nesprávnosťou, hriechom je nezbaviť sa, nechcieť sa zbaviť praktík a zmyšľania komunistov, najmä normalizátorov, normalizačných komunistov. Nenormálne sa normalizovať nedá.  
  Poznámka: Autor článku nikdy nebol v komunistickej strane a ani dnes nie je v žiadnej politickej strane, v politickom hnutí, v politickom subjekte. Autor neobhajuje socializmus a komunizmus ako zločinecké, nedemokratické a neslobodné režimy. Autor len legitímne predstavuje, prezentuje svoj názor na tému, ktorá dlho rezonuje v spoločnosti. 
  P. S.: Je zaujímavé, že dnes, vyše 29 rokov od Novembra 1989, u nás odrazu, náhle nenájdete komunistu ani na pravé letné slnečné poludnie, svietiac si pri tom hľadaní halogénovým reflektorom. Odrazu. Kamže, kde sa teda podeli, stratili tie zvyšky z dvojmiliónovej komunistickej masy v Československu?  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Audio Gorila, Air Danko a parížska komúna (týždeň Petra Schutza)

Marček a spol. sú už kmeňoví koaličníci.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.

PRIMÁR

Erekciu môže zachrániť pohyb. Vedci radia ako a koľko treba cvičiť

Ak muž vydrží, zmena príde do pol roka.


Už ste čítali?