• Pani mala obstarožný dámsky bicykel bez zadného blatníka, s nosičom, na ktorom mala pripevnené červené, blikajúce svetlo. Vpredu, na riadidlách, mala zvonček a žiariace biele svetlo na baterku. O nosič bol špagátom napevno priviazaný starý hlboký detský kočík: krásny, nostalgický. Kočík bol z prútia, vypletaný a prepletaný, kolieska mali drobné pochrómované pukcice a malé blatníčky. Kočík už nemal sklápaciu striešku. V jeho útrobách sa skrývolo bábätko svedomito povyberaných potrebností a dôležitostí, ktoré pani skoro zrána, na hranici tmy a svitania, v drobnom daždi, vybrala z kontajnerov. •
• "Pani, prosím vás, mohli by ste zavrieť za sebou ten kontajner, nech do neho nenaprší?" zavolal som z lodžie do ulice pod seba. Pani zdvihla hlavu, odvetila: "Jasné!" Vrátila sa pár krokov od bicykla s kočíkom a potichu kontajner zavrela. Potom vzhliadla ku mne a oslovila ma: "Prosím vás, pár drobných by sa u vás nenašlo?" "Ale našlo by sa, počkajte," povedal som a so zapálenou cigaretou som vošiel do apartmánu. Z peňaženky som vybral desaťeurovku, trochu som ju skrčil, aby ju neodvial vetrík, a hodil som ju z otvoreného okna lodžie smerom k pani, čakajúcej dolu: "Nech sa páči, nech vám padne na úžitok," zakričal som. "Ďakujééém, všetko dobré!" zvolala pani keď zdvihla peniaz, obzrela ho. A potom odkráčala, tlačiac bicykel s kočíkom, k ďalším kontajnerom, plným soboty a nedele. •
• Sediac v kresle, zamyslel som sa nad tou pani s bicyklom a kočíkom pri kontajneroch. Bola na pohľad staršia od mňa. Spomenul som si na dávnu kolegyňu, novinárku - vzdelaná, pracovitá, príjemná žena. Keď už mala dospelé deti a bola tri roky pred dôchdkom, muž sa s ňou rozviedol, dosť rýchlo sa mu podarilo dostať ju z bytu. Neostalo jej nič - iba to čo mala na sebe a v dvoch kufroch a v igelitkách. Našetrené úspory požrali právnici: za rady, ktoré boli zbytočné, prázdne. Kolegyňa skončila na ulici a v zime sa jej podarilo prespávať v chatke v záhradkárskej osade. Vďaka zhovievavému súhlasu manželov, majiteľov záhradky. Raz som ju stretol na hlavnej stanici. Podarilo sa mi sprostredkovať jej zamestnanie, zamestnala sa ako upratovačka - síce za menej peňazí, ale dostala ubytovňu. •
• Pani s kočíkom, plným starého papiera, kartónov, nejakého oblečenia... ...toho ktoré kontajnery dali, bola dávno preč, aj s historickým dámskym bicyklom, ktorý určite kedysi mal vzadu po bokoch pestrofarebný výplet, aby sa do krútiaceho sa kolesa nezaplietla ženská sukňa. Koleso na bicykli kedysi slečny, neskôr dámy a dnes pani, pani bezdomovkyne, sa pomaly dokrútilo. Premýšľal som nad tým, kým tá pani mohla byť keď ešte nežila bez domova, ale žila s domovom. Bol to jej bicykel z čias, keď bola slečnou? Možno ho dostala za dobré vyvedčenie. Alebo na Vianoce. Naša mama dostala svoj prvý bicykel za úspech na strednej škole. To bolo v čase vojnovej Slovenskej republiky. Na tom bicykli som sa u dedka a babky naučil bicyklovať a veľakrát som pri tom prvý raz spadol. Jazdil som na ňom aj ako gymnazista. A ten kočík, priviazaný špagátom o nosič? Možno to bol kočík, v ktorom sa dnešná pani bezdomovkyňa viezla jarným mestom, spokojne spiac, zababušená, v malej tvári skúpe lúče slniečka. Kočík tlačila jej mamička, vedľa kráčal otec v jarnom baloňáku, s novinami zloženými pod pazuchou. Bola nedeľa a oni išli z kostola do cukrárne. Aj dnes bola nedeľa, sychravo, stále spŕchalo, pani palicou prehrabávala obsahy kontajnerov a hľadala všetko súce pre svoju budúcnosť. Nebola v kostole. Do cukrárne by ju nevpustili - cukrárne predsa nie sú pre bezdomovcov, pre tie špiny a humusákov, pre tie odpadky spoločnosti. Pil som mletú kávu a premýšľal som nad tým, či tá pani, keď bola dievčatkom, mala na čerešňovom strome v záhrade zavesenú hojdačku, na ktorej sa hojdala; hojdala sa výskajúc do výšky, chcela chytiť holúbka v letku, chcela si odtrhnúť čerešničkové náušničky. Mala na záhrade pieskovisko s malou lopatkou a s formičkami? Bola pri tom pieskovisku studňa a z ústia pumpy natiahnutá hadica smerom k oranžovým kvetom a červeným kvetom a bielym kvetom v záhonoch? Keď ju mama zavolala na obed - koľkí sedeli pri stole, mala súrodencov? Čo mala malá dievčinka najradšej? Palacinky? Buchtičky s krémom? Rezancovú polievku -jedna lyžička za maminku, jedna lyžička za otecka, jedna lyžička za havka, jedna lyžička za... Ktorú rozprávkovú knižku malo dievčatko najradšej? A dnes? Nájdu sa dnes v kontajneroch povyhadzované rozprávkové knižky? Slncový kôň medzi použitými menštruačnými vložkami, Osmijanko a Popolvár obložení stvrdnutými okrajmi z pizze, zaťažení plnou plienkou. Zlatovláska vytŕča zlatovlasy z krabice od pracieho prášku, Nebojsa sa trasie pod plesnejúcimi šupami z melónov a zemiakov. Vták Ohnivák, zaliaty prepáleným olejom z fritézy, zhasol. •
• Ľuďom, ktorých mená nepoznáme, nevieme prísť na meno. Nenávidíme ich, lebo driemu, prespávajú na lavičkách v parkoch, v ktorých radostne nechávame psie výkaly - ale oni,tí špinaví, smradľaví bezdomovci, tie socky - tí nám prekážajú ako keby chceli vstúpiť do našich obydlí a sadnúť si k nám k nedeľnej bábovke a čaju. Tlieskame xenofóbnemu a homofóbnemu Maďarovi, ktorý chce zo zákona bezdomovcov zatvárať za mreže; zrazu je nám Maďar taký milý! Hľadíme na tých ľudí bez domovov cez prsty ako cez mreže, za ktorými sme uväznení s okovami našich predsudkov, prikovanými na našich pseudomozgoch. Ideme popraskať od rehotu nad tým, ako biednemu človeku trčia z kontajnera len nohy - pretože na dne tej špiny našiel kus chleba. Alebo celú vianočku po veľkonočných sviatkoch - lebo v nej asi bolo málo hrozienok a kandizovaného ovocia. Nedáme im ani ošúchaný eurocent a najviac nás zahreje, keď ktorýsi z nich zaživa v spánku zhorí aj s provizórnou chatrčou, do ktorej si na káre zo smetiska dovliekol starú piecku. Sme mentálni bezdomovci, vyťahujúci kusiská nenávisti z kontajnerov našich predsudkov, plných zla, neporozumenia a zloby. •