Tajomstvo pre jedno oko a dve uši

Autor: Martin Droppa | 7.10.2018 o 17:17 | (upravené 8.10.2018 o 10:08) Karma článku: 2,32 | Prečítané:  360x

 jasným a iskriacim plameňom / žiari tvoj Gong / zábleskom svetiel žiari tvoj Gong / svetlami z horiacej korony Slnka / uprostred ktorej visí / žiariaci zlatý Gong / Gong spomienok na naše predstavy  

 Bol to zážitok polstoročia - pre mňa určite. V stredu 19. septembra 2018 som sa zúčastnil, s priateľ(ka)mi a kamarát(ka)mi, jedinečného koncertu Nick Mason's Saucerful Of Secrets, ktorý bol vo Wiener Stadthalle. Nick Mason je fenomenálny bubeník zo skupiny Pink Floyd. A je aj zberateľom cenných automobilov (v zbierke mu nechýba Ferrari 250 GTO, Ford T i Trabant 601) i automobilovým pretekárom (má odjazdené všetky preteky 24 heures du Mans - 24 hodín Le Mans aj preteky La Carrera Panamericana), je držiteľom pilotných preukazov (vlastní niekoľko lietadiel a helikoptér), žije usporiadaným rodinným životom bez škandálov (s druhou manželkou menom Anette Lynton šťastne žije od roku 1979) a, pochopiteľne, v domácnosti majú niekoľko krásnych Psíkov. Nuž - idol aj ako sedemdesiatštvorročný.   

Nickov takmer dvojhodinový koncert (bez prestávky!) dramaturgicky ťažil hlavne z prvých dvoch albumov Pink Floyd: The Piper At Tha Gates Of Dawn (1967) a A Saucerful Of Secrets (1978). Na zozname koncertných skladieb nechýbala ani exkluzívna kompozícia One Of These Days, ktorá otvára album Meddle (1971), ale ani pokojná pieseň If z albumu Atom Heart Mother (1970) a pár piesní z raných singlov Pink Floyd. Koncert bol takrečeno komorný, bez žiadnej veľkovýpravnej show à la Roger Waters alebo svetelného a vizuálneho ohňostroja ako v prípade koncertov Davida Gilmoura. Nick Mason so skupinou v zložení Nick Mason (bicie, gong, zvončeky), Guy Pratt (basgitara, spev), Gary Kemp (gitara, spev), Lee Harris (gitara, spev) a Dom Beken (klávesy) nám predviedli atmosféru z klubových vystúpení Pink Floyd niekedy zo záveru šesťdesiatych rokov XX. storočia v londýnskom "podzemí." K vynikajúcemu, bezchybnému zvuku preto patrili aj svetelné koláže, ktoré z reflektorov liali na zadnú projekčnú plochu, na pódium a na hudobníkov psychedelické meniace sa abstraktné obrazce. A tak sme si užili aspoň dvojhodinvý vizuálny a zvukový zákusok, ktorý nás vrátil o dobrých päťdesiat rokov dozadu. Nick žiaril - vďaka tomu, že mal oblečenú bielu košeľu, odrážajúcu žiaru svetiel. Mimochodom - takto decentne oblečený, v bielej košeli a v tmavých nohaviciach alebo v leviskách Nick koncertuje už od prvej polovice osemdesiatych rokov XX. storočia. Takže verný jeho fanúšik - ja ;-) - nemohol som na viedenský koncert prísť oblečený inak než v snehobielej košeli a v leviskách. Nick to ocenil ;-) Atmosféru koncertu násobilo, že od predposlednej klaňačky na pódiu cez prídavky až po záver predstavenia sme si mnohí pod pódiom zatancovali - zavlnili sme sa v rituálnych "psychedelických tancoch." Výborné!  

 "Päťdesiatdva rokov spolupracujem s Rogerom Watersom. Päťdesiatdva rokov spolu hráme hudbu. Je to môj priateľ, výborný skladateľ, skvelý basgitarista. Ale tiež mizerný hráč na gong. Päťdesiatdva rokov ma nenechal zahrať na gong tak, ako som to chcel ja. Teraz si na gong môžem konečne zahrať tak, ako som to vždy chcel," vyhlásil Nick a všetci sme sa zasmiali nad jeho ďalším bonmotom a zatlieskali sme mu. Nick Mason - najlepší bubeník na svete (ktorý v histórii psychedelickej a rockovej hudby hral so skupinou Pink Floyd), na koncerte vyhlásil aj to, že si cení snahu revivalov Pink Floyd, ktoré majú David Gilmour a Roger Waters - ale ten jeho, Nickov, je aj tak najvernejší a najlepší. Dramatickú chvíľku napätia prerušil Nick tým, že sa postavil spoza súpravy bicích a začal jemne a stále intenzívnejšie hrať na gong - podľa vlastných predstáv. To bol okamih, keď zaznela kompozícia Set The Controls For The Heart Of The Sun z albumu A Saucerful Of Secrets (1968) a v koncertnej verzii z taktiež vynikajúceho diela Pink Floyd - z dvojalbumu Ummagumma (1969).    

 Set The Controls For The Heart Of The Sun vo viedenskom podaní Nicka Masona a jeho výbornej kepely neopustených sŕdc.   

 Teraz si pripomeňme, ako pózujúci Roger Waters už od začiatku domrvil hru na gong v tej istej suite - a to už v roku 1971 v amfiteátri v Pompejách :-)   

 Bolo - vlastne je obdivuhodé, ako Nick Mason zvládol dvojhodinovú hru na bicie, bez prestávky, len s kratučkými pauzami, keď sa nám prihováral. Je obdivuhodný jeho presný a grandiózny výkon. Od začiatku koncertu som sa sústredil výhradne na Nicka Masona a na jeho hru, ktorá bola verná s tým, čo mám za desiatky rokov napočúvané zo všetkých albumov Pink Floyd. Nickove skromné improvizácie osviežovali koncert. Dodávali mu jedinečnú atmosféru. Napriek tomu, že Nick nemal k dispozícii dva veľké basové bubny - "kopáky," s noblesou odohral všetky potrebné prechody a "vychytávky." Bolo radostné pozerať sa na neho a počúvať ho - zvuky každého jeho úderu na ktorýkoľvek činel boli krištáľovo čisté, jeho prechody sa končili v hlbokých tónoch, tak ako to pznáme z albumov skupiny a ako je to pre hru Nicka Masona charakteristické. Mnohí na koncerte obdivovali Nickove bicie - ja som obdivoval aj jeho paličky ;-) Ak mi niečo na koncerte prekážalo a znervózňovalo ma - tak to bola trojica gitaristov. Neraz na znepokojujúco dlhý čas zatienili výhľad na Maestra Bubeníka, čo mi prekážalo. Nezaplatil som vstupné do prvého radu za to, aby som pozoroval ich toporné tanečné kvázikreácie, poskakovanie, pobehovanie sem a tam! Ach, zlatý David Gilmour: ten príde na pódium, postaví sa k mikrofónu s jednou zo svojich gitár Fender Stratocaster a hrá a spieva. Nepotrebuje pri tom šaškovať, dubasiť, triasť sa ako nejaká mládka nad svojím prvým vajcom... Nedobre mi znel spev hlavne basgitaristu Guy Pratta. Jeho spevácky podvýkon ospravedlňuje u mňa vari len to, že Guy Pratt v roku 1996 poňal za manželku Galu Wright - dcéru Ricka Wrighta z Pink Floyd. U nás by bol Guy obvinený z rodinkárstva a závideli by mu všetci všetko, aj štyri struny na basgitare a košeľu.   

 Kruh sa akosi uzavrel: Od leta 1989 som zažil niekoľko koncertov Pink Floyd ešte spolu s Rickom Wrightom, sólové koncerty Davida Gilmoura aj Rogera Watersa, a napokon aj vysnívaný koncert Nicka Masona. Čo viac si fanúšik za tie desaťročia môže priať? Neveľa, vari len pár nových tričiek (na Nickovom koncerte vo Viedni som si pekne "zašopingoval" - s výsledkom prírastku dvoch nových tričiek v skrini a hrnčekov na PinkTea v kredenci. Patrilo sa). Tak čo viac si priať? Vari len kvalitný záznam z Nickovho koncertu...  ...a ďalšie neskutočné, krásne a nezabudnuteľné zážitky s hudbou Pink Floyd a sólistov skupiny.  
 Nick Mason's Saucerful Of Secrets - oficiálny web - link. 
     Reklamná prestávka (02:11 minúty).  

     jedna pesnička - moja obľúbená :-)  

     druhá pesnička - moja veľmi najobľúbenejšia ;-) :  

 Ďakujem kamarátom a priateľom z Fanklub Pink Floyd CZ za fotky (Petrovi Čejkovi) z Nickovho koncertu v Lipsku, za spoločnosť na Nickovom koncerte vo Viedni, priateľovi Paľkovi za svižnú a bezpečnú, príjemnú a pohodlnú jazdu do Bratislavy, bratislavskej spoločnosti DirectBus - link za konfortnú dopravu z Bratislavy do Viedne a späť a, samozrejme - Nickovi a jeho skupine za vynikajúci umelecko-estetický, kultúrna a spoločenský zážitok polstoročia. Vedel som, že sa toho jedného z tých dní dožijem.  
 Autor je člen oficiálneho fanklubu skupiny  Pink Floyd: Pink Floyd Fanklub CZ  - link. 
 Moja báseň, venovaná aj Nickovi (a jeho gongu) - link. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?