reklama

Drevuliaci - gýčuliaci

•  Aký je slovenský verejný priestor a čo sa s ním z pohľadu v ňom prezentovaných a do neho umiestňovaných umeleckých diel deje od roku 1990? Sme spokojní s tým čo sa do neho dostáva? •

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

 Ľudia, ktorí majú aspoň zamak estetického cítenia, ktorí si vážia umenie hodné obdivu, hoc aj plné znepokojujúcich - ale pretrvávajúcich a trvalých hodnôt, musia byť a asi aj sú sklamaní z toho, čo sa deje, priam besnie, v našom verejnom priestore. Začalo sa to približne v polovici deväťdesiatych rokov - v časoch, keď sa predovšetkým verejné priestranstvá v slovenských obciach začali doslova zapratávať kadejakými veľmi často pseudorezbárskymi dielami. Takmer bez výnimiek išlo o "drevosochy," znázorňujúce poskrúcaných a neproporčných Jánošíkov, mávačov valaškami, o rôzne gýčovité pseudopostavy bez kontextov k priestoru, k prostrediu kde boli inštalované za zvukov a tancov miestnych folkloristov a v oparoch z gulášov a pív. Ľudia nepotrebujú umenie - potrebujú zábavu! Eventy - ako sa dnes vraví. Situácia sa začala stupňovať - vznikli rôzne rezbárske sympózia, kde sa "tvorilo:" rozumej revali motorové píly a mlátilo sa sekerkami do dreva - doslova opreteky, na čas - kto skôr vytesá "obdivuhodnejšiu obludu." Po čase začali tieto "diela" chátrať, niet toho, kto by sa o ne staral, konzervoval ich. Do toho prišli módy rôznych ľadových sôch a celých komplexov tvorby z ľadu - napríklad na Hrebienku: opäť s cieľom len a iba pritiahnuť davy so smartfónmi, fotoaparátmi a s ochotou minúť predražené peniaze na zbytočnosti s prepečenou klobásou. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
• Zbojník Pacho, odliaty v železobetóne, Hybe. •
• Zbojník Pacho, odliaty v železobetóne, Hybe. •  (zdroj: • Foto: Daniela Bencúrová. Zdroj: www.daniebenc.blogspot.com •)
• Drevené sochy v Zázrivej. •
• Drevené sochy v Zázrivej. • (zdroj: • Foto: Renáta Jaloviarová. Zdroj: www.pravda.sk •)
• Čudo v lesnej galérii pri Prakovciach. •
• Čudo v lesnej galérii pri Prakovciach. • (zdroj: • Foto: František Iván. Zdroj: www.spis.korzar.sme.sk •)
• Rytier s levom vo Vysokých Tatrách - "dielo" z Tatry Ice Master 2018. •
• Rytier s levom vo Vysokých Tatrách - "dielo" z Tatry Ice Master 2018. • (zdroj: • Zdroj: www.tipnatrip.com •)

 Nedávno bola v centre Liptovského Hrádku nainštalovaná obria "socha" Drevuliaka vodáka Tóna. Drevuliak stojí pri hlavnej ceste mestom, nad čímsi, čo má byť akože kanoe, člnok, a stopuje autá. Vraj "uviazol na skalách v Belej." Nikto mu, samozrejme, nechce zastaviť. Nad veľkým (aj rozmermi, proporciami) gýčom sa ale pozastavili mnohí obyvatelia mesta - výtvor sa im nepáči. Podľa kritikov ani neprináleží do Liptovského Hrádku, ktorý nemá s vodáckymi tradíciami (na rozdiel od Liptovského Mikuláša alebo Čuňova) nič spoločné. Adresáti na kritiku neodpovedajú, nikto dokonca nevie kto výtvor do mesta objednal, na základe akého projektu a hlavne verejnej súťaže a výberového konania, kto a z akých zdrojov ho zaplatil. Nepodstatné. Obluda splnila účel: Je tam, občas sa pri nej niekto pristavi a spraví si "samofotku" - selfie. Väčšina ľudí si drevuliaka nevšíma, hľadí si pod nohy - aby nezakopli. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• Drevuliak vodák Tóno - objekt súci len pre "samofotky." •
• Drevuliak vodák Tóno - objekt súci len pre "samofotky." • (zdroj: • Foto: Martin Droppa •)

 Myslím si, a v celom meste nie som sám, že Drevuliak Tóno je gýč. Aby bolo zrejmé - gýč, jeho charakteristika, má regulérne, celosvetovo platné definície. Ľahko zrozumiteľnú nájdeme napríklad aj vo Wikipédii: (Pojem) "gýč (z nemeckého Kitsch) je odvodený umelecký prejav súčasnosti a minulosti bez pravých umeleckých hodnôt, využívajúci obľubu určitých námetov a motívov, v podaní tradičnom i módnom. Gýč sa zväčša prejavuje nízkym nárokom na umelecký ako abstraktno-logický úsudok jeho potenciálneho prijímateľa. Všeobecná zrozumiteľnosť alebo citovosť umeleckého diela však ešte nie je príznakom gýču. Podmienkou vzniku gýča je preberanie postupov a myšlienok, ktoré sami osebe síce majú zmysluplnú históriu, ale zlepené sú dohromady spôsobom, ktorý výslednému dielu nedodáva žiadnu pridanú hodnotu. Gýč postráda jednak schopnosť tradovať pôvodné umelecké prvky a takisto nedokáže vytvárať ani avantgardné umelecké syntézy. Od druhej polovice XIX. storočia sa za gýč označujú nevkusné diela a predmety v oblasti výtvarného umenia a výraz sa postupne preniesol aj do ostatných umení." Takže gýč je, zjednodušene povedané, nevkusné kváziumelecké dielo s cieľom prvoplánového zaujatia verejnosti. Všetky atribúty gýčov Drevuliak vodák Tóno spĺňa aj vysoko prekračuje. Je to obyčajný drevený prefabrikát, formálne a hlavne spôsobom vyhotovenia zaradený do série podobných drevuliakov, ktorí, bohužiaľ, masívne vyrastajú v tejto časti Liptova, hlavne v Račkovej doline - link a zamorujú náš verejný priestor ako ten povestný lykožrút naše lesy alebo chrobák ľudovo zvaný mandelinka, ničiaci rastliny zemiakov. Drevuliaci nie sú žiadne umelecké diela - akými sú napríklad drevené sochy svätcov od Majstra Pavla z Levoče, ktoré sa nám tiež na prvý pohľad môžu zdať rovnaké, sú vyhotovené v rovnakom štýle, farebnosti, dokonca majú skoro rovnaké výrazy v tvárach. Drevuliak vodák Tóno je súci akurát tak na to, aby si pred ním a pod ním robili hlavne mladí ľudia populárne selfie a aby nimi zaplavovali sociálne siete. Pretože žijeme v dobe bezduchej zábavy. V tej "soche" nie je žiadny umelecký výraz, žiadne umelecké posolstvo ani odkaz a hodnota (kdeže hodnota nadčasová!). Stará drevená šindľová strecha na maštali alebo na humne kdesi v zákutí lipovskej dediny má skutočnú estetickú aj funkčnú hodnotu, je i pekná, oku lahodiaca (v porovnaní napríklad s nejakou azbestovo-eternitovou krytinou na vedľajšej kôlni). Drevuliak Tóno nás ničím neobohacuje a nič nám nedáva - okrem nevkusu, ostentatívne verejne prezentovaného. Nenúti nás nad ničím zmysluplne premýšľať, je nám len na lacné pobavenie sa v duchu postmodernistického prvoplánového masového mainstreamu. Je ako gýčová reklamná fotka akože upečeného kurčaťa, ktoré ale upečené nie je (malo by totiž poskrúcanú kôrku). A tak je surové, len je naolejované tmavohnedozlatým olejom, a my nad tým "pečeným" kuriatkom híkame a slintáme a potom sa čudujeme, že to naše, skutočne dobre upečené, voňavé, vytiahnuté z rúry, nevyzerá ako to na reklamnej fotke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• Drevuliakovi Tónovi nikto nechce zastaviť. •
• Drevuliakovi Tónovi nikto nechce zastaviť. • (zdroj: • Foto: Martin Droppa •)

Ten drevuliak je ako reklamná fotka šľahačkovej torty, kde ale nie je šľahačka - je nastriekaná penou na holenie. Šľahačka by totiž počas fotografovania pod osvetľovacími reflektormi spľasla a roztiekla by sa. A tortu s roztečenou šľahčkou nikto nechce. Tak sa namiesto šľahačky používa pena na holenie, ktorá vydrží viac tepla a na torte drží dlhšie. Títo drevuliaci sú ako tie reklamné "pečené" kurčatá a "šľahačkové" torty - zjesť v zmysle umeleckého a estetického precítenia, sa nedajú. Sú len lákavé na pohľad (ani to nie). Pred týmito drevuliakmi - gýčuliakmi nikto nikdy nebude stáť v nemom úžase nad umeleckou krásou, odkazom, výjavom a majstovstvom ako napríklad pred sochou Davida od Michelangela Buonarotiho. Drevuliak vodák Tóno, ale aj ostatní jeho súrodenci drevuliaci, je iba lacnou reklamou na náš nevkus, na našu všeobecnú inklináciu k nevkusu, ku gýču. Ten gýč nie je len v podobe povestného namaľovaného ručiaceho jeleňa v lesnej októbrovej hmle. Tie gýče stretávame denne aj v uliciach - napríklad v podobe často absolútne nevkusného oblečenia a nevkusných kombinácií tragicky vyzerajúcich odevov a bižutérnych čačiek-mačiek (a to nelen u žien!). 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
•  Drevuliak vodák Tóno v centre Liptovského Hrádku. •
• Drevuliak vodák Tóno v centre Liptovského Hrádku. • (zdroj: • Foto: Martin Droppa •)

 Tematicky, alebo, ak chceme ideologicky, žiadny vodák do centra Liptovského Hrádku nepatrí, pretože to mesto, na rozdiel od Liptovského Mikuláša či Čuňova, žiadnu vodácku, vodno-slalomársku, tobôž nie olympijskú tradíciu nemá. Z tohto pohľadu Liptovský Hrádok celosvetovo vynikajúco reprezentovali a zviditeľnili napríklad naše bežkyne - lyžiarky. Ak smiem - osobne by som v Liptovskom Hrádku privítal realistické a hlavne skutočne umelecké súsošie napríklad lesných robotníkov s lesníkmi. Niečo, čo umelecky dokumentuje a zvýrazňuje stáročnú lesnícku tradíciu mesta. Alebo hoc aj sochu dvoch ťažných koní s furmanom okolo ktorých pobehuje psík, sťahujúcimi pár kmeňov smrekov do doliny. Lenže spraviť vynikajúcu realistickú sochu človeka, tobôž koňa, je veľmi náročné, ťažké a hodné talentov a tvrdej práce skutočných umelcov - viď napríklad jazdecká socha svätého Václava od Josefa Václava Myslbeka na pražskom Václavskom námestí. 

• Drevukiak vodák Tóno - stopár, ale nie lesnej zcveri. •
• Drevukiak vodák Tóno - stopár, ale nie lesnej zcveri. • (zdroj: • Foto: Martin Droppa •)

  Drevuliak vodák Tóno vo videu Hrádočana Petra Laboša (5:20 minúty).  

 Domnievam sa, že verejný priestor na Slovensku, nielen v Liptovskom Hrádku, nemá byť miestom pre gýč, kaziaci a deformujúci vkus verejnosti, hlavne mládeže. Slovenský verejný priestor nemá byť priestorom a miestom pre ukájanie kváziumeleckých chúťok a nezdravých ambícií hadekoho, hocikoho. V našom, slovenskom verejnom priestore od roku 1990 nevzniklo, nevyrástlo, nebolo umiestnené žiadne hodnotné umelecké dielo, žiadne dielo hodné záujmu, pozornosti. Nič. Žiadne pekné sochy a súsošia, hodnotné po všetkých umeleckých aj estetických stránkach, hodné obdivu nás aj hostí spoza hraníc. Na Slovensku nenájdete žiadnu novú, peknú sviežu fontánu - len akési rúry, z ktorých ako z cikúľ chlapcov cŕka voda, žiadne fontány di Trevi, ktoré by boli obliehané davmi zvedavcov a ich fotografie by sa valili internetom do sveta. V slovenskom verejnom priestore sa len máva drevenými valaškami nad hlavami kadejakých gýčových drevuliakov. Na nič iné sa nezmôžeme(?).  
 Autorom drevuliakov je Mgr. art Michal Hanula. Považujem ho za dobrého umelca a umeleckého tvorcu - môžete sa o tom presvedčiť na jeho webstránke - link. Preto ostáva pre mňa záhadou, prečo umelec sám pre seba "dopustil," aby verejný priestor či už v Račkovej doline alebo v Liptovskom Hrádku nezaplnil tým hodnotným, umeleckým, čo bez pochýb dokáže so svojimi študentmi vytvoriť. 

Martin Droppa

Martin Droppa

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  816
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Novinár, reportér, fotoreportér s viac než 35-ročnou praxou: Liptov, SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň; prevažne "na voľnej nohe." Mám rád literatúru, film, umenie, hudbu, prírodu, históriu II. svetovej vojny, objavovanie, Francúzsko, Poľsko a Sever. Som veľmi veľkým fanúšikom skupinyPink Floyd --- link.Na SMEblog blogujem od 2. 9. 2016.Žijem v Liptove.Kontakt: droppa.martin zavináč gmail.comMôj blog na webe Denníka N:Martin Droppa - Blog N --- link.Nájdete ma i v sieti Facebook:Martin Droppa --- link.Autor mojej profilovej fotografie:© Foto: Matúš Mydliar. Zoznam autorových rubrík:  fotografie ~ reportáž, žánrovéfilmy a kinematografiahudbafotografienezaradenévýtvarné umenieliteratúrasúkromnémoja poézianovinárske žánremoja próza

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu