• Niekedy nemám veľa ilúzií o nás, Slovákoch a Slovenkách, ktorí a ktoré nie sme Rómami. A niekedy nemám žiadne ilúzie. Tak ako dnes - keď som v meste videl, ako ktosi opľul starú pani Rómku. •
• Dnes ráno som si v SME s radosťou prečítal pútavý článok o pánovi Jánovi Lakatošovi, mladom Rómovi, ktorý v týchto rozhorúčených dňoch získal bakalárky titul na Ekonomickej univerzite v Bratislave - link na článok - klik. Veľmi a úprimne ma to potešilo - presne tak, ako ma veľmi a úprimne tešili a tešia študijné úspechy mojich detí. Bol som prvý v diskusii, ktorý pánovi bakalárovi Lakatošovi srdečne zablahoželal. Včera som náhodou naďabil na trojminútové video - klik, v ktorom o sebe a o svojej práci rozpráva magister, bakalár, pán Ján Berky - Róm, príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky. Potešilo ma to a spomenul som si na svojho kamaráta Maroša, Róma, ktorý - ak už dávno nie je na zaslúženom výsluhovom dôchdku ;-) stále je príslušníkom slovenského policajného zboru a v pracovných stopách mu ide i jeho syn. Také drobnosti, ktoré mi spravili radosť. •
• Popoludní som bol v meste - na poštovom úrade, vybaviť zopár drobností, a tak. Keď som v meste, tak okrem toho, že si vždy prezriem ponuku kníh vo výklade kníhkupectva, zastavím sa aj pri skrinke, kde bývajú umiestnené smútočné oznámenia - parte. Taký zvyk: byť informovaný o dianí u nás a v okolí. Napokon - aj mňa raz do tej skrinky zavesia... To, čo som tam videl, ma naplnilo veľkým žiaľom. V skrinke bolo klasické parte a na ňom správa o tom, že nás navždy opustila osemdesiatpäťročná pani. Meno, priezvisko, rodné priezvisko. A malá, farebná fotografia. Tá pani bola Rómka; typické rómske priezvisko za slobodna aj po vydaji. Parte bolo umiestnené v zasklenej skrinke. Na skle, cez fotografiu zosnulej, bol jeden veľký, nechutný, zaschnutý - s prepáčením - chriacheľ. Pľuvanec. Spútum. •
• Opľuté sklo, za ktorým je parte zosnulej pani Rómky. • (• Foto: veľmi smutný Martin Droppa. •)• Rozmýšľam nad tým, kde sa v komsi, v akože "človeku," naberie toľko nenávisti, pohŕdania a neúcty ku skutočnému človeku - k mŕtvemu človeku - že dokáže bez ostychu napľuť niekomu do tváre - aj keď "len" na sklo, na malú fotografiu, zoskenovanú z občianskeho preukazu nebohej. Čo za pseudočloveka to môže byť? Ako vyzerá, čo robí, čím sa živí? Alebo na čom sa priživuje... Ako vychováva svoje deti? A ako vychovali jeho? A ak deti ešte nemá - ako ich niekedy bude vychovávať? K nenávisti, k pľutiu ľuďom do tvárí? Tým ľuďom, ktorými tak pohŕda, ktorých dokáže tak neznášať a nenávidieť, že ich nenávidí a neznáša a pohŕda nimi až za ich hroby? Neviem. Nerozumiem tomu. A na strane druhej - viem, aj keď tomu nerozumiem. Totiž - poznám takých chrapúňov a hulvátov, ktorí pomaly denne bez akýchkoľvek dôvodov neváhajú na mňa pľuť - samozrejme že z "bezpečia anonymity." Verím, že keby mohli, napľujú mi nielen do tváre, ale aj na moje parte. Tak ako ktosi, kto bez najmenšieho dôvodu opľuje sklo, za ktorým je smútočné oznámenie o skone jednej starej pani, ktorú ten chrapúň - o tom som presvedčený - vôbec nepoznal. •
• Zajtra pôjdem do mesta a sklo na skrinke s parte vyčistím. Dnes som na to v návale smútku a rozohorčenia zabudol. Sľubujem, pani Rómka, zajtra pôjdem do mesta len kvôli tomu. •
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
