Báseň Jánovi a Martine od Tomáša

Autor: Martin Droppa | 23.8.2018 o 11:11 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  760x

 Tomáš Straka napísal silnú, emotívnu báseň. Predniesol ju v Košiciach pri odhalení pamätníka zavraždeným Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Ale - je to báseň? Podľa mňa nie.  

 Tomáš Straka predniesol báseň 21. augusta 2018 pri príležitosti odhalenia pamätníka zavraždenému novinárovi Jánovi Kuciakovi, ktorý bol zavraždený spolu so svojou snúbenicou Martinou Kušnírovou 21. februára 2018 vo Veľkej Mači v okrese Galanta doteraz neznámym páchateľom či páchateľmi. Pamätník, ktorý je na začiatku Južnej triedy, neďaleko Námestia osloboditeľov v Košiciach, je dielom výtvarníka Petra Kalmusa.  
 Dielo, ktoré vzniklo ako reakcia na tragédiu, ale aj ako odozva na udalosti po nej, vzbudilo veľké emócie u všetkých, ktorí sa na odhalení pamätníka zúčastnili. Podrobne o odhalení pamätníka môžete čítať v článkoch v SME Báseň, ktorá odznela pri Kuciakovom pamätníku, zaťala do živého  (link)  a  Košičania si uctili Kuciaka a Kušnírovú  (link).  

 Dielo Tomáša Straku nevzbudilo len emócie a slzy pri odhaľovaní pamätníka. Vzbudilo aj rozporuplné i odmietavé, dokonca aj odsudzujúce a tiež dehonestujúce reakcie tých, ktorí si ho prečítali v spravodajskom článku v SME. Vraj to nie je báseň - vyjadrili sa mnohí. Áno, nie je to báseň. Skôr, než napíšem svoj názor, prečo to nie je báseň, dielo si prečítajme.  

Tomáš Straka: Ján a Martina
   Vieš, čo zmení táto báseň? Nič.
  Guľka je silnejšia než pero, lož je stará pravda a najmocnejším nástrojom majstrov vojny ostáva ľahostajnosť.
   Vieš, čo zmení táto báseň? Absolútne nič.
  Pôjdeme do práce, domov za deťmi, na cintorín, na pole plieť pre pánov, pôjdeme do obchodu, do školy, do krčmy, k voľbám...
   A vieš, čo zmení táto báseň; nič. Mladá nevesta, biela čerešňa, dostala závoj krvou a olovom, snáď aby sa jej lepšie premýšľalo.
   Ženíchovi bolo odstránením srdca zabránené povedať akékoľvek ďalšie áno; dosť bolo citu, dosť bolo vzdoru…
   Hlavu a hruď je treba zakázať.
   A vieš, čo zmení táto báseň? Nič.
  Protestné pochody, zapálené sviečky, stečené slzy, protestné pochody, zapálené sviečky a slzy. Protestné pochody, zapálené sviečky, stečené slzy.
   To všetko sme už mali za Palacha, Zajíca, Remiáša, Tupého…
   Čo zmenili päste a nohy a slzy a ústa našich básní, našich činov naproti smrti? Nič… Sme príliš na východ.
   Zničené Kosovo príliš na východ, to prejde...
  Bomby v Sýrii príliš na východ, to prejde. Ukrižovaná Ukrajina príliš na východ, to prejde. Nacisti v Poľsku príliš na východ, to prejde.
   Maďari a Česi v zásnubách s Čínou príliš na východ, to prejde... Guľky pre milencov - good bye blue sky - sme stále príliš východne?
   My, mladší bratia smejúcich sa beštií? Detské izby nám osvetľovali ohňostroje vybuchnutých áut.
   Tu, v čiernej diere Európy, sú skutočne videohry, porno, automobilky a česká verzia netflixu to jediné, čo nás spája s demokraciou?
   Nikdy sme nemali svojich koloniálnych negrov a Alžírcov, indiánov a ostrovanov, aby sme mali koho požierať vo vlastnej chamtivosti, a tak musíme kopať sami do seba.
   A viete, čo zmení táto báseň? Nič.
   Získať v päťmiliónovom mravenisku monopol sa dá lusknutím prsta…
  Spomienky na detstvo lemované šialeným šepotom, čo medzi zuby cedí dve slová: mafiánsky štát…
   Buď ticho a šúchaj nohami, aby na teba mohla byť mamička hrdá…
   Nikoho nezaujímajú tvoje slzy a viete, čo zmení táto báseň? Nič.
   Ak budeš skutočne potichu, započuješ ako rastú hranice.
   Tí z nás, ktorí veria v akúsi ideu slobody nakoniec utečú…
   Inam - preč, tak, ako to bolo vždy. Preč od eštebákov vedúcich štáty, preč od ruského vplyvu, preč od každodennej nemožnosti ničoho. Západné noviny prinesú pobúrené vyhlásenia na adresu pekla skutočnosti v nezrozumiteľnom jazyku.
   A my si pomaly utkáme novú oponu zo smrti, strachu, zastrašovania a násilia…
   A ja sa bojím, že táto báseň na tom nezmení vôbec nič.


 Mnohí si pod pojmom báseň predstavujú "to čo je zrýmované, viac alebo menej členené do pevného tvaru veršov, čo sa 'ľahko' číta, čo 'už na pohľad' vyzerá ako báseň, je plné metafor..." Samozrejme - i také sú básne. Ale básne sú veľakrát napísané aj vo voľnom, neviazanom verši, bez dodržiavana prísnych pravidiel, ktoré sa na poéziu kládli napríklad v stredoveku alebo v IX. storočí. Často si zjednodušene zamieňame báseň napríklad s textom piesne - aj keď veľmi dobre poznáme množstvo vynikajúco zhudobnených básní a súčasne by sme mohli dlho hovoriť o tom, či hudobný text je alebo nie je aj básňou - a ak je alebo nie je, tak ktorý a prečo. O to ale teraz nejde. Tomáš Straka napísal dielo, ktoré podľa mňa básňou nie je - ale nie preto, lebo neobsahuje mnohé formálne znaky poézie, nevraviac o tom, že nie je plné prvoplánových veršovačiek typu 'láska - páska' alebo '...z Kramárov - klamárov'. Straka  napísal text, ktorý - ako aj sám priznáva, z neho náhle vypadol vďaka okamžitej inšpirácii. To je z jeho diela čitateľné a nie je to na škodu veci. Textu to dáva rozmer autentickej výpovede z vnútra mysle i srdca autora. Z tohto pohľadu je text nefalšovanou mapou myšlienok autora.  
 Niekoľkokrát som si dielo Tomáša Straku prečítal a uvažujem takto: Úvodný verš Vieš, čo zmení táto báseň? Nič naznačuje autorovo hlboké citové pohnutie a súčasne otvorenú skepsu, vari až rezignáciu. Smutné poznanie. V prvej časti textu - po verš To všetko sme už mali za Palacha, Zajíca, Remiáša, Tupého… sa autor intenzívne venuje myšlienkam na Jána a Martinu a úvahe o tom, že nielenže jeho báseň 'nič' nezmení - ale ako keby ani krutá smrť nemala 'nič' zmeniť u nás, v nás, v (našej) spoločnosti. V tejto časti diela sa autor nevyhýba ani podľa mňa vydareným prirovnaniam, metaforám, básnickému jazyku - hlavne v častiach  Mladá nevesta, biela čerešňa, dostala závoj krvou a olovom, snáď aby sa jej lepšie premýšľalo Ženíchovi bolo odstránením srdca zabránené povedať akékoľvek ďalšie áno. Táto časť sa končí podľa mňa najsilnejším veršom: Hlavu a hruď je treba zakázať. Verš je vyslovený pokojne, akoby rezignovane, nie je výzvou, výkrikom - nie je ukončený výkričníkom. Autor sa odmlčal, aby ďalej pokračoval hlavne už v opise toho, ako vníma spoločenskú i politickú situáciu ako u nás, tak aj v Európe, vo svete. V tomto okamihu, od veršu Čo zmenili päste a nohy a slzy a ústa našich básní, našich činov naproti smrti? Nič… Sme príliš na východ  autor otvorene kričí, volá, alarmuje, vyzýva - ale hlavne smutne, a opäť rezignovane konštatuje. Text až do konca mi pripomína istú formu automatických textov. Súčasne je realistický, cítim z neho, že bol napísaný skutočne tak, ako v autorovi prúdili myšlienky, násobené (po)citmi. Pozornej čitateľke, pozornému čitateľovi určite neuniknú rôzne odkazy, ktoré nám autor v texte ponúka. Nápríklad vo verši  Maďari a Česi v zásnubách s Čínou príliš na východ, to prejde... Guľky pre milencov - good bye blue sky - sme stále príliš východne? autor podľa mňe evidentne a vedome odkazuje na text skladby Pink Floyd s názvom Goodbye Blue Sky - link. Vyplýva to z celkovej atmosféry a dikcie Strakovho diela. V nasledujúcom verši My, mladší bratia smejúcich sa beštií? Detské izby nám osvetľovali ohňostroje vybuchnutých áut autor zas odkazuje na slová, ktorými nemeckí nacisti počas vojny charakterizovali Čechov. Osobná pripomienka, výtka autorovi: Nerozumiem tomu, prečo by sme sa my, Slováci, mali donekonečna považovať za nejakých mladších bratov Čechov. S tým nesúhlasím. Vo verši  Tu, v čiernej diere Európy, sú skutočne videohry, porno, automobilky a česká verzia netflixu to jediné, čo nás spája s demokraciou?  zas autor odkazuje na pomenovanie Slovenska počas našej éry mečiarizmu. A tak ďalej, takýchto odkazov, asociácií a konotácií nájdeme v diele viac. Ak ich postupne objavíme,  objavíme aj iné rozmery diela, ktoré takto nadobúda hlbší spoločensko - politický význam a reflektuje slovenskú históriu nielen v ostatných tridsiatich rokoch. Z tohto pohľadu je Strakovo dielo veľmi pozoruhodné, hlboké, premýšľavé a nútiace k premýšľaniu. A to je veľmi dobre!  
 Mnohý / -á hĺbavý / -á čitateľ / -ka (nielen) poézie podvedome alebo i vedome hľadá niečo, čo mu čítané, vnímané dielo pripomína. Nevyhol som sa tomu ani ja - a prvé, čo mi prišlo na um, boli beatnici. Konkrétne Angličan Roger McGough - a to nielen jeho básne akýsi cudzinec a mama, skrine sú plné pešiakov, ktoré vynikajúco prebásnil Ján Buzássy a so skupinou Prúdy naspieval Pavol Hammel na album Pokoj vám (album, nahratý v roku 1969, nesmel počas normalizácie vyjsť, vyšiel až v roku 1998). Spomenul som si aj na niekoľko básní amerických beatnikov Lawrenca Ferlinghettiho, Gregory Corsa aj Allena Ginsberga (ani nie tak na jeho Howl And Other Poems z roku 1956 - v slovenčine zbierka vyšla vo viacerých vydaniach pod názvom Vytie, v češtine pod názvom Kvílení). Hľadanie, prirovnávanie a porovnávanie je prirodzené, ale asi nie je podstatné. Podstatný je výsledok - dojem z celého diela Tomáša Straku, venovaného Jánovi a Martine. Môj dojem je takýto: Je to (až na zopár, povedal by som 'technických' drobností) dielo esenciálne impulzívne a preto aj úprimne čisté. Je to dielo zrelé, a nie je určené len pre príležitosť okamihu odhalenia pamätníka Jánovi a Martine. Je to dielo o minulosti pre prítomnosť a hlavne budúcnosť. Je to konceptuálny a mnohorozvrstvený text. Je to čisté zrkadlo dneška v špinavom ráme minulosti - dávnejšej, nedávnej, aj tej tragickej, starej len šesť mesiacov, ktoré uplynuli od obludnej vraždy. A nie je to báseň(!) Je to alarmujúca výpoveď, výkrik, posolstvo, nárek aj vzdor, je to stopa soli po vyschnutej, nezotretej slze.  Vďaka Vám, Tomáš, za tú báseň.  
 na hrob jána a martiny
kladiem neznáme kvetiny
niet tej živej vody
ktorá im vráti životy
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prieskum preferencií: SaS je pred OĽaNO, Kollár na hranici zvoliteľnosti

Pozrite si najnovší prieskum preferencií politických strán.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Prečo ja? Pýta sa matematik po zásahu moci

Nadaný matematik skončil ako trestanec. Vraj na výstrahu.


Už ste čítali?