• Tento článok zverejňujem 21. augusta 2018 o 02:00 v noci - presne vtedy, keď pred päťdesiatimi rokmi na Ruzyňském letišti v Prahe pristáli prvé sovietske lietadlá s výsadkármi a s vojenskou technikou, so zbraňami, ponabíjanými ostrou muníciou. V tom čase sa už do Československa zo všetkých strán valili okupačné vojská. Usínali sme slobodní a budili sme sa do dlhej, vyše dvadsaťročnej neslobody. Vtrhli k nám votrelci. Ich barbarský a zbesilý vpád si od 21. augusta 1968 do 31. decembra 1968 vyžiadal 122 nevinných, našich, československých obetí na životoch (zdroj - link). Niekto zahynul hneď v prvých hodinách okupácie, iní neskôr, podliehali ťažkým zraneniam. Vari v každej oblasti, v každom okrese v Československu boli nezmyselné obete na životoch. Aj u nás, neďaleko, Sovieti zabíjali: František Moštenický, narodený v roku 1921, išiel na svojej Jawe po ceste Važec - Štrba. Vravelo sa, že na huby, skoro ráno. Na ceste ho zrazil sovietsky tank a rozdrvil ho pásom. Zvesť o hrôze sa rozšírila skôr než okupanti dorazili do Liptovského Mikuláša. O tragédii sa vravelo i u nás doma. Ale hlasy sa postupne začali stišovať, napokon sa začalo otvorene o vážnych veciach len šepkať. Šepkalo sa až do 17. novembra 1989. Potichu zneli i správy z Hlasu Ameriky a zo Slobodnej Európy. •
• Celé dni a noci sa cestami - necestami valili ťažké, ozrutné nákladné autá, obrnené vozidlá, aj tanky. Jeden z nich sa u nás zrútil z mostného nadjazdu, ostal trčať prevrátený. Ponad hlavy nám neprestajne a nízko lietali vojenské lietadlá a vrtuľníky. Kto mal dobrý zrak, ten videl pilotom do tvárí. Všade boli zježené hlavne všetkých možných ráží. Domáci odpor obyvateľstva - tak ako v celom Československu - ani u nás nezaháľal. Niekto nocou vápnom napísal na betónovú stenu popri štreke veľký nápis Dubček - Svoboda - Sloboda. Nápis na múre vydržal dobrých vyše pätnásť rokov. Iný nápis sa objavil na starom drevenom plote v jednej z najstarších častí mesta. Na doskách, v ktorých ešte boli diery po povylamovaných kusoch dreva z partizánsko - nemeckých prestreliek počas Povstania, sa objavil nápis zelenou farbou: Dubček Demokracia. Nápis, na ktorý bolo veľa obyvateľov mesta akýmsi prirodzeným právom hrdých, na plote vydržal až do novembrových dní roku 1989! Vtedy, v euforickom zápale zo zmeny a slobody, niekto bielou farbou k menu Dubček pripísal meno Havel a mierne vyblednutú zeleň slova Demokracia jemne obnovil belobou. Ten staronový nápis sme mnohí považovali za jednoduchú, kontinuálnu skratku toho, o čo nám - slobodným v myslení, v názoroch - išlo priebežne už od augusta 1968 do novembra 1989 a aj po ňom. Staronový nápis sa na pamätnom plote skvel ešte dlho a napĺňal nás hrdosťou aj cťou. Mal som tisíc a jednu chuť tie dosky s nápisom od majiteľa plota kúpiť. Ale... Jedného krásneho dňa, v rámci rekonštrukcie chodníkov pod plotom, ktorá bola čiastočne hradená z eurofondov, celý plot zatreli hnedou farbou. Aj s nápisom Dubček Havel Demokracia. Z plota mi ostal len obraz spomienky a fotografia, ktorou som neskôr, na výročie Novembra 1989, obdaroval mojich vynikajúcich priateľov - Fedora a Martina. •
• A tak sa k nám dovalili okupanti. Usalašili sa kde chceli - v Ružomberku v kasárňach hneď pri hlavnej ceste východ - západ. Ružomberčania by mohli rozprávať, čo všetko sa v tých kasárňach dialo, aké zvlčilosti. Nám stačilo, keď sme z cesty, po ktorej sme išli autom, videli na jednom z kasárenských nádvorí obeseného mladého chlapca. Vraj to bolo pre výstrahu - vojačik údajne preliezol plot a chcel niekam ujsť. Ale kam? Asi do krčmy. Doma sa o vážnych politicko - spoločenských veciach už len šepkalo, stále potichšie. Z kníhkupectiev náhle zmizli knihy, o ktoré bol dovtedy celkom obstojný záujem. Z kín boli stiahnuté mnohé filmy - aj také, ktoré mali len pár týždňov pred začiatkom okupácie celoštátne, úspešné premiéry. Potom sme už iba čakali, čakali sme na tie knihy a filmy vyše dvadsať rokov. To ale nebolo všetko. Okupačné vojská, hlavne to sovietske, na korbách nákladných zilov a v prívesoch, ktoré ťahali, nedoviezli len zbrane a vojsko. Doviezli aj neistotu, ktorá ruka v ruke kráčala so strachom a hneď aj s udávaním. A s nenávisťou - ale už nie k okupantom. Začali sme sa - na povel komunistickej strany - "normalizovať." Iné sme otvorene vraveli doma alebo medzi dôvernými priateľmi - a iné v práci, v kanceláriách, v školách. Vyše dvadsať rokov. Vyše dvadsať rokov sme žili v atmosfére nasiaknutej udavačstvom a tými najhoršími ne-ľudskými vlastnosťami. Kto sa odvážne a statočne nebál - toho odstavili, vyhodili z práce, jeho deti nesmeli študovať na takých školách, na akých chceli. Alebo nesmeli študovať vôbec. Do toho prišli "previerky" - komisie zo súdruhov straníkov a súdružiek straníčiek, z prevracačov kabátov. Ľudí skúšali, "preverovali." "Ako ste vnímali bratskú spojeneckú pomoc v auguste 1968?" spýtal sa súdruh v tesilovom obleku, v dederónke, priškrtený jedovatozelenou viazankou. "Poviem vám pravdu, súdruh. Keď som videl sovietske tanky pod oknami, vedel som, že demokracia u nás je zachránená!" odpovedal doktor J. Súdruhovia a súdružky očerveneli a doktora J. vyrazili z dverí. Ale z práce si ho vyraziť netrúfli - bol jedinečným odborníkom, akého nebolo v celom okrese ani naokolo. Na príhodách z ich komisií sme sa smiali. •
• Boli medzi nami aj takí statoční, ktorí podpísali Chartu 77 a šírili ju ďalej. Poštu im "tajne" otvárali príslušníci Štátnej bezpečnosti. Ďalší mali nekonečné problémy s vojenskou kontrarozviedkou. A všetci dokopy mali problémy s ohavným režimom, zastúpeným ohavnými kreatúrami doby. Mnohí emigrovali - ak mohli. Nemajme im to za zlé, aj keď my, ktorí sme tu ostali, my sme si ten komunistický hnus doslova museli vyžrať a vypiť do dna. Tie potupy, odstrkovania, obmedzovania, cenzúry, zákazy. Tú mátoživú neslobodu. •
• A tak sme tu žili - teda prežívali. My, ktorí sme neprevrátili kabáty, nezmenili názory. My, ktorí sme so súdruhmi tak ako dnes ani vtedy nič nemali a mať nechceli. Ani nič s nimi mať nechceme a nič mať nebudeme. Stačil nám rovný chrbát charakteru a obyčajná ľudská česť i hrdosť. A dobré priateľstvá nadovšetko. Nepotrebovali sme tých vyše dvadsať rokov prechľastať kdesi pri fľaši lacnej vodky, počúvať kto čo v krčme povie a na druhý deň ráno ísť udávať fízlom. Naše zrkadlá sú dodnes čisté ako oko Božie. A tak sme tu žili - až do Novembra 1989, keď sa náhle ľady prelomili, keď davy strhli ostnaté drôty a pletivá na hraniciach a začala sa naša éra našej slobody, našej demokracie. Ale to je už iný, skoro tridsaťročný príbeh - jeho radostné výročie si pripomenieme, oslávime v novembri 2019. •
• Venované pamiatke tých, ktorí pri invázii v auguste roku 1968 a aj neskôr na jej následky zahynuli, a všetkým tým, ktorých vyše dve desaťročia "normalizácie" postihli. Nezabúdame, nezabudnime a nezabúdajme. •