reklama

Dubček Havel Demokracia

• Vtrhli sem pred päťdesiatimi rokmi. Neohlásene, nečakane, zákerne. Nikto ich u nás nechcel, nevítal. Zdvíhali sme päste, tiekli nám slzy. Oni zabíjali, ničili: захватчики - zachvatčiky - okupanti. •

Písmo: A- | A+
Diskusia  (60)

 Tento článok zverejňujem 21. augusta 2018 o 02:00 v noci - presne vtedy, keď pred päťdesiatimi rokmi na Ruzyňském letišti v Prahe pristáli prvé sovietske lietadlá s výsadkármi a s vojenskou technikou, so zbraňami, ponabíjanými ostrou muníciou. V tom čase sa už do Československa zo všetkých strán valili okupačné vojská. Usínali sme slobodní a budili sme sa do dlhej, vyše dvadsaťročnej neslobody. Vtrhli k nám votrelci. Ich barbarský a zbesilý vpád si od 21. augusta 1968 do 31. decembra 1968 vyžiadal 122 nevinných, našich, československých obetí na životoch (zdroj - link). Niekto zahynul hneď v prvých hodinách okupácie, iní neskôr, podliehali ťažkým zraneniam. Vari v každej oblasti, v každom okrese v Československu boli nezmyselné obete na životoch. Aj u nás, neďaleko, Sovieti zabíjali: František Moštenický, narodený v roku 1921, išiel na svojej Jawe po ceste Važec - Štrba. Vravelo sa, že na huby, skoro ráno. Na ceste ho zrazil sovietsky tank a rozdrvil ho pásom. Zvesť o hrôze sa rozšírila skôr než okupanti dorazili do Liptovského Mikuláša. O tragédii sa vravelo i u nás doma. Ale hlasy sa postupne začali stišovať, napokon sa začalo otvorene o vážnych veciach len šepkať. Šepkalo sa až do 17. novembra 1989. Potichu zneli i správy z Hlasu Ameriky a zo Slobodnej Európy. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Celé dni a noci sa cestami - necestami valili ťažké, ozrutné nákladné autá, obrnené vozidlá, aj tanky. Jeden z nich sa u nás zrútil z mostného nadjazdu, ostal trčať prevrátený. Ponad hlavy nám neprestajne a nízko lietali vojenské lietadlá a vrtuľníky. Kto mal dobrý zrak, ten videl pilotom do tvárí. Všade boli zježené hlavne všetkých možných ráží. Domáci odpor obyvateľstva - tak ako v celom Československu - ani u nás nezaháľal. Niekto nocou vápnom napísal na betónovú stenu popri štreke veľký nápis Dubček - Svoboda - Sloboda. Nápis na múre vydržal dobrých vyše pätnásť rokov. Iný nápis sa objavil na starom drevenom plote v jednej z najstarších častí mesta. Na doskách, v ktorých ešte boli diery po povylamovaných kusoch dreva z partizánsko - nemeckých prestreliek počas Povstania, sa objavil nápis zelenou farbou: Dubček Demokracia. Nápis, na ktorý bolo veľa obyvateľov mesta akýmsi prirodzeným právom hrdých, na plote vydržal až do novembrových dní roku 1989! Vtedy, v euforickom zápale zo zmeny a slobody, niekto bielou farbou k menu Dubček pripísal meno Havel a mierne vyblednutú zeleň slova Demokracia jemne obnovil belobou. Ten staronový nápis sme mnohí považovali za jednoduchú, kontinuálnu skratku toho, o čo nám - slobodným v myslení, v názoroch - išlo priebežne už od augusta 1968 do novembra 1989 a aj po ňom. Staronový nápis sa na pamätnom plote skvel ešte dlho a napĺňal nás hrdosťou aj cťou. Mal som tisíc a jednu chuť tie dosky s nápisom od majiteľa plota kúpiť. Ale... Jedného krásneho dňa, v rámci rekonštrukcie chodníkov pod plotom, ktorá bola čiastočne hradená z eurofondov, celý plot zatreli hnedou farbou. Aj s nápisom Dubček Havel Demokracia. Z plota mi ostal len obraz spomienky a fotografia, ktorou som neskôr, na výročie Novembra 1989, obdaroval mojich vynikajúcich priateľov - Fedora a Martina. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
• Náš Plot Demokracie a Slobody - fotka z 5. augusta 2009. •
• Náš Plot Demokracie a Slobody - fotka z 5. augusta 2009. • (zdroj: • Foto: Martin Droppa •)

 A tak sa k nám dovalili okupanti. Usalašili sa kde chceli - v Ružomberku v kasárňach hneď pri hlavnej ceste východ - západ. Ružomberčania by mohli rozprávať, čo všetko sa v tých kasárňach dialo, aké zvlčilosti. Nám stačilo, keď sme z cesty, po ktorej sme išli autom, videli na jednom z kasárenských nádvorí obeseného mladého chlapca. Vraj to bolo pre výstrahu - vojačik údajne preliezol plot a chcel niekam ujsť. Ale kam? Asi do krčmy. Doma sa o vážnych politicko - spoločenských veciach už len šepkalo, stále potichšie. Z kníhkupectiev náhle zmizli knihy, o ktoré bol dovtedy celkom obstojný záujem. Z kín boli stiahnuté mnohé filmy - aj také, ktoré mali len pár týždňov pred začiatkom okupácie celoštátne, úspešné premiéry. Potom sme už iba čakali, čakali sme na tie knihy a filmy vyše dvadsať rokov. To ale nebolo všetko. Okupačné vojská, hlavne to sovietske, na korbách nákladných zilov a v prívesoch, ktoré ťahali, nedoviezli len zbrane a vojsko. Doviezli aj neistotu, ktorá ruka v ruke kráčala so strachom a hneď aj s udávaním. A s nenávisťou - ale už nie k okupantom. Začali sme sa - na povel komunistickej strany - "normalizovať." Iné sme otvorene vraveli doma alebo medzi dôvernými priateľmi - a iné v práci, v kanceláriách, v školách. Vyše dvadsať rokov. Vyše dvadsať rokov sme žili v atmosfére nasiaknutej udavačstvom a tými najhoršími ne-ľudskými vlastnosťami. Kto sa odvážne a statočne nebál - toho odstavili, vyhodili z práce, jeho deti nesmeli študovať na takých školách, na akých chceli. Alebo nesmeli študovať vôbec. Do toho prišli "previerky" - komisie zo súdruhov straníkov a súdružiek straníčiek, z prevracačov kabátov. Ľudí skúšali, "preverovali." "Ako ste vnímali bratskú spojeneckú pomoc v auguste 1968?" spýtal sa súdruh v tesilovom obleku, v dederónke, priškrtený jedovatozelenou viazankou. "Poviem vám pravdu, súdruh. Keď som videl sovietske tanky pod oknami, vedel som, že demokracia u nás je zachránená!" odpovedal doktor J. Súdruhovia a súdružky očerveneli a doktora J. vyrazili z dverí. Ale z práce si ho vyraziť netrúfli - bol jedinečným odborníkom, akého nebolo v celom okrese ani naokolo. Na príhodách z ich komisií sme sa smiali. 
 Boli medzi nami aj takí statoční, ktorí podpísali Chartu 77 a šírili ju ďalej. Poštu im "tajne" otvárali príslušníci Štátnej bezpečnosti. Ďalší mali nekonečné problémy s vojenskou kontrarozviedkou. A všetci dokopy mali problémy s ohavným režimom, zastúpeným ohavnými kreatúrami doby. Mnohí emigrovali - ak mohli. Nemajme im to za zlé, aj keď my, ktorí sme tu ostali, my sme si ten komunistický hnus doslova museli vyžrať a vypiť do dna. Tie potupy, odstrkovania, obmedzovania, cenzúry, zákazy. Tú mátoživú neslobodu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 A tak sme tu žili - teda prežívali. My, ktorí sme neprevrátili kabáty, nezmenili názory. My, ktorí sme so súdruhmi tak ako dnes ani vtedy nič nemali a mať nechceli. Ani nič s nimi mať nechceme a nič mať nebudeme. Stačil nám rovný chrbát charakteru a obyčajná ľudská česť i hrdosť. A dobré priateľstvá nadovšetko. Nepotrebovali sme tých vyše dvadsať rokov prechľastať kdesi pri fľaši lacnej vodky, počúvať kto čo v krčme povie a na druhý deň ráno ísť udávať fízlom. Naše zrkadlá sú dodnes čisté ako oko Božie. A tak sme tu žili - až do Novembra 1989, keď sa náhle ľady prelomili, keď davy strhli ostnaté drôty a pletivá na hraniciach a začala sa naša éra našej slobody, našej demokracie. Ale to je už iný, skoro tridsaťročný príbeh - jeho radostné výročie si pripomenieme, oslávime v novembri 2019. 
 Venované pamiatke tých, ktorí pri invázii v auguste roku 1968 a aj neskôr na jej následky zahynuli, a všetkým tým, ktorých vyše dve desaťročia "normalizácie" postihli. Nezabúdame, nezabudnime a nezabúdajme. 

Martin Droppa

Martin Droppa

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  816
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Novinár, reportér, fotoreportér s viac než 35-ročnou praxou: Liptov, SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň; prevažne "na voľnej nohe." Mám rád literatúru, film, umenie, hudbu, prírodu, históriu II. svetovej vojny, objavovanie, Francúzsko, Poľsko a Sever. Som veľmi veľkým fanúšikom skupinyPink Floyd --- link.Na SMEblog blogujem od 2. 9. 2016.Žijem v Liptove.Kontakt: droppa.martin zavináč gmail.comMôj blog na webe Denníka N:Martin Droppa - Blog N --- link.Nájdete ma i v sieti Facebook:Martin Droppa --- link.Autor mojej profilovej fotografie:© Foto: Matúš Mydliar. Zoznam autorových rubrík:  fotografie ~ reportáž, žánrovéfilmy a kinematografiahudbafotografienezaradenévýtvarné umenieliteratúrasúkromnémoja poézianovinárske žánremoja próza

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu