Hodnoty starého ruského umenia

Autor: Martin Droppa | 11.7.2018 o 16:16 | (upravené 13.7.2018 o 20:41) Karma článku: 3,51 | Prečítané:  1021x

  Cieľom článku nie je glorifikovať ruské, sovietske filmy, ani staré diela ruského a sovietskeho umenia. Výborné umelecké diela to nepotrebujú, lebo čas im ich hodnoty nikdy nevezme.  

Kvalitnému, hodnotnému umeleckému dielu, či už to je alebo nie je film - môže čas, podľa mňa, vziať akurát tak divákov, čitateľov, poslucháčov. Veď kto dnes nadšene a denne počúva napríklad swing alebo jazz - tak, ako tomu bolo pred viacerými desiatkami rokov? Kto sa večer čo večer zahĺbi do literárnej klasiky: do veršov Puškina, Villona, Shakespeara, Válka, Corsa, Préverta, Ferlinghettiho, Rúfusa, Majakovského,  Ortena, Achmatovovej, Jesenina...? Do románov de Balzaca, Stendhala, Zolu, Chrobáka, von Goetheho, de Maupassanta, Millera, Koneckého, Hemingwaya, Šolochova, Jiráska, Saganovej, Šima...? Kto sa namiesto každovečerného sedenia pred telkou, na obrazovke ktorej sa okopávajú svetoví futbalisti kdesi v Moskve či v Petrohrade, sústredene započúva do Šostakoviča, Satiea, Preisnera, Sibelia, Čajkovského, Bacha, Wagnera, Dvořáka...? Málokto. Asi nikto.

Nedávno som na túto tému diskutoval s mladým človekom, zrelým dvadsiatnikom, možno už tridsiatnikom. "Čo sa týka starých ruských filmov, neviem o tom, že by niekoho z mojej generácie niečo také zaujímalo. Myslím si, že keby som niekomu vo veku pod tridsať rokov povedal, nech si pozrie starý sovietsky alebo ruský film, ešte dlho by sa smial. Nepoznám nikoho, kto by pozerával staré filmy alebo čítal starú literatúru - a to nielen ruské filmy a ruskú literatúru, ale aj staré filmy a knihy americké či európske," vysvetlil mi. Odhliadnime od toho, že dotyčný mladý človek sa vo svojom zovšeobecňovaní mýli, pretože na rozdiel od neho ja poznám nemálo mladých ľudí - aj takých, ktorí ešte nemajú dvadsať rokov - ktorí sa o staré a staršie diela ruskej i sovietskej kinematografie a literatúry aktívne zaujímajú. Pozrime sa skôr na to, prečo by "staré" filmy či knihy, napríklad sovietske a ruské, mali byť a mohli by byť zaujímavé pre dnešných mladých ľudí. Začnime literatúrou.

Asi mi nikto nebude oponovať a nebude ma spochybňovať, keď napíšem, že Rusko pred rokom 1917 a aj po ňom, a tiež Sovietsky zväz, dali svetu veľa spisovateľov a básnikov, ktorých dielo, tvorba je nenahraditeľná a charakteristická, často priamo určujúca celosvetové literárne smery a orientácie. Spomeniem aspoň niekoľko mien. Fiodor Michajlovič Dostojevskij (11. november 1821, Moskva, Rusko - 9. február 1881, Petrohrad, Rusko) je považovaný za "jedného zo zakladateľov moderného psychologického románu. Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy." (Uvádza Wikipédia) Dostojevského 140 a viac rokov staré romány i filozofické texty a diela sú dodnes predmetom rozsiahlych odborných štúdií a tešia sa pozornosti čitateľskej verejnosti na celom svete. Napríklad romány Zápisky z mŕtveho domu (1862), Zločin a trest (1867), Idiot (1868), Besy (1872), Bratia Karamozovovci (1880) sú permanentne považované za kľúčové diela svetovej literatúry. Dostojevského rozsiahly román Zločin a trest je radený k základným dielam ruskej literatúry a k základným psychologickým  dielam v literatúre svetovej. Nemenej významným "starým" ruským spisovateľom a hlavne dramatikom je Anton Pavlovič Čechov (29. január 1860, Taganrog, Rusko - 15. júl 1904, Badenweiler, Nemecko). Čechov "...vytvořil takzvané lyrické drama, ve kterém děj neprobíhá v reálném životě, ale v citovém životě - jeho hrdinové prožívají vnitřní drama. Čechov se ve svých dílech (mluvíme-li pouze o dramatech) pohybuje na rovině komiky a hořké tragédie, nebo naopak. Nejistota v jasném určení žánru je pro něj typickým jevem. Přesto všechno jsou Čechovova dramata divadelním zprostředkováním skutečného života lidí v pobaveném, komickém světle, což ovšem nevylučuje obsaženou vnitřní tragičnost, která věrně zobrazuje lidský život v jeho celkové spletitosti. Proto i právem může být Čechov nazván 'nejrealističtějším' spisovatelem, dramatikem." (Wikipedie) Zaujímavé je, že predstavitelia ruskej pravoslávnej cirkvi v roku 2016 prišli s požiadavkou, aby boli niektoré Čechovove diela vylúčené zo školských osnov, protože podľa mienky cirkevných hodnostárov propagujú voľnú lásku. Čechovove poviedky patria ku skvostom svetovej literatúry a jeho divadelné hry - napríklad Čajka (1896), Ujo Váňa (1899), Tri sestry (1901) a hlavne Višňový sad (1904) dodnes radia do svojich repertoárov popredné divadelné súbory na celom svete. Do tretice som vybral ruského spisovateľa Ivana Sergejeviča Turgeneva (9. november 1818, Oriol, Rusko - 3. september 1883, Paríž, Francúzsko). "Jednou z hlavných tém celého Turgenevovho diela bola láska. Napriek tomu, že bol realistickým spisovateľom, sú u neho badateľné stopy romantizmu a vplyv autorov ako Georga Gordona Noëla Byrona, Johanna Wolfganga von Goetheho, ale aj Alexandra Sergejeviča Puškina a Michaila Jurieviča Lermontova. Turgenevovo dielo ovplyvnilo ďalší vývoj ruskej literatúry, jeho vplyv je badateľný aj na dielach slovenských autorov - napríklad v tvorbe Svetozára Hurbana - Vajanského." (Wikipédia) Súbor poviedok, ktoré Turgenev napísal v rokoch 1847 až 1851 a ktoré neskôr súhrnne vyšli pod názvom Poľovníkove zápisky, patrí k tomu najlepšiemu vo svetovej literatúre. Poviedky na jednej strane odrážajú nesmierne biedny život a sociálnu situáciu ľudí na ruskom vidieku, na strane druhej obsahujú majstrovské až detailné opisy prírody a javov, udalostí v nej. Tak ako maliar Ivan Ivanovič Šiškin - link jedinečne štetcami a farbami zachytil, znázornil ruskú krajinu, tak tak isto sa to perom, slovom podarilo Turgenevovi. Turgenevov román Otcovia a deti (1862) je považovaný za jedno z najlepších prozaických diel svetovej literatúry. Vo vymenúvaní starých ruských spisovateľov, ale i básnikov a poetiek, ktorí a ktoré svojimi dielami vtlačili nezmazateľnú a významnú stopu ako do ruskej, tak aj do európskej a svetovej literatúry, by sa ešte dalo pokračovať. 

 Myslím si, že to nie je potrebné. Kto "staré" ruské knihy, romány, divadelné hry, poviedky, básne... pozná, dá mi za pravdu, keď napíšem, že je len na škodu, ak dnešný mladý človek slovenský, "prahnúci po objavovaní sveta a seba samého," dôverne(jšie) nepozná tieto diela, aspoň výber z nich. Keby len to. On ich zaznáva, sú mu na posmech! To nie je dobré a nesvedčí to o snahe mladého človeka byť múdrym, rozhľadeným, nadobúdať a mať všeobecné vedomosti. V tých "starých" knihách - a nielen od dávnych ruských spisovateľov, ale aj od iných svetových literátov XIX. storočia, sú ukryté múdrosti a priestory pre "objavovanie sveta aj seba samého." Témy ako láska a zaľúbenosť, priateľstvo, vášne, témy sociálne, témy bytia, existencie, humanizmu - ľudskosti, ale i nenávisť, zloba a zločin, posadnutosť i šialenstvo, násilie a lakomosť nie sú témami dnešnými. Dnes sú také isté aké boli pred vyše sto, vyše dvesto rokmi. Sú staré ako ľudstvo samé - ako sa vraví. Sú také isté, pretože človek je stále rovnaký - dvesto či tristo, päťsto alebo sedemsto, vyše tisíc(ky) rokov dozadu určite. Napokon - ruku na srdce - na kieho čerta má dnešný mladý človek chodiť "hľadať sa" a  "objavovať sa" kade-tade po Himalájach, v Tichomorí, naprieč Amerikami a tak? Svoje vnútro, seba, svoj obraz a aj odraz seba nájde i doma - v knihe, v hudbe, vo filme... 

 ...film. Musím ho spomenúť - je mi blízky. Podobne ako "stará" ruská literatúra aj "starý" sovietsky film, mnohé diela skorej i neskoršej ruskej kinematografie, sú kľúčové i z pohľadu svetovej filmovej tvorby. Opäť - spomeniem aspoň niekoľko z nich. V roku 1925 ruský režisér Sergej Michajlovič Ejzenštejn (22. január 1898, Riga, Lotyšsko / Ruské impérium - 11. február 1948, Moskva, ZSSR) dokončil a do kín uviedol nemú filmovú drámu Krížnik Potemkin. Ide o jedno z najkľúčovejších diel svetovej kinematografie, obsahujúce dovtedy neznáme filmové postupy, zobrazovania masových scén s množstvom komparzu, novátorské režijné, kameramanské i strihové aj osvetľovacie práce. Film o dva roky získal najvyššie ocenenie na Svetovej výstave v Paríži. V rokoch 1952 a 1958 bol v hlasovaní Medzinárodného výboru pre dejiny filmu opakovane zvolený za najlepší film všetkých čias. Zaujímavé je, že niektoré zo scén v tomto filme, predovšetkým scéna masakry na schodoch v Odese, boli veľakrát parafrázované v iných dielach svetovej kinematografie. Ďalší veľmi pozoruhodný sovietsky film, ktorý rád spomeniem, sa volá  Разгром немецких войск под Москвой Útek nemeckých vojsk od Moskvy (v USA uvádzaný pod názvom Moscow Strikes Back - Moskva vracia údery). Ide o veľmi silný vojnový dokument, zostavený zo záberov, ktoré počas Veľkej vlasteneckej vojny nakrútili sovietski vojnoví kameramani. Film v rokoch 1941 a 1942 režijne zostavili Ilja Petrovič Kopalin (2. august 1900, Pavlovskaja, Ruské impérium - 12. júna 1976, Moskva, ZSSR) a Leonid Vasiljevič Varlamov (13. júla 1907, ?, Ruské impérium - 3. september 1962, ?, ZSSR). V takmer hodinovom dokumente (nakrúteného bolo, samozrejme, oveľa viac filmového materiálu) sú aj obrazy a scény od nemeckých frontových kameramanov, ktoré sovietski vojaci ukoristili. Film sa ešte počas vojny dramatickou cestou dostal do USA, kde bol nielen masívne verejne premietaný, ale kde v roku 1943 získal Oscara za najlepší zahraničný film. Tento čiernobiely film považujem za jeden z najlepších filmov o II. svetovej vojne - o jej etape na území Sovietskeho zväzu, zvanej Veľká vlastenecká vojna. 

 Spomeniem ešte niekoľko sovietskych filmov, ktoré určite stoja za pozornosť tomu, kto sa rozhodol, že ide objavovať sovietsku kinematografiu a prostredníctvom nej aj sovietsku a ruskú literatúru, umenie. Určite je to vojnová dráma Príbeh ozajstného človeka. V roku 1948 ju uviedol do kín režisér Alexandr Borisovič Stolper (12. august 1907, Daugavpils, Lotyšsko - 12. január 1979, Moskva, ZSSR). Film je nakrútený podľa rovnomennej literárnej predlohy Borisa Nikolajeviča Polevého. Ďalší výborný dramatický vojnový film Osud človeka uviedol do kín v roku 1959 režisér Sergej Fedorovič Bondarčuk (25. september 1920, Bilozerka, Ukrajina - 20. soktóber 1994, Moskva, Rusko). Bondarčuk sa ako režisér preslávil celou kolekciou filmov, nakrútených podľa významných literárnych predlôh, napríklad: Vojna a mier (1965 až 1967, podľa rovnomennej románovej predlohy Leva Nikolajeviča Tolstého (1828 - 1910)), Bojovali za vlasť (1975, podľa rovnomennej románovej predlohy Michaila Alexandroviča Šolochova (1905 - 1984) - nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1965)). Na záver dám do pozornosti mladým "objaviteľom" ruského a sovietskeho umenia ešte tri novšie filmy: Romantickú drámu Moskva slzám neverí (1979) nakrútil režisér Vladimir Valentinovič Meňšov (17. september 1939, Baku, Azerbajdžan, ZSSR). Film, približujúci osudy troch mladých žien z rôznych častí ZSSR, bývajúcich spolu na slobodárni, získal v roku 1981 Oscara za najlepší zahraničný film. Snímka sa tešila mimoriadnej diváckej pozornosti doma aj za hranicami ZSSR. Ďalšia pozoruhodná sovietska romantická dráma sa volá Malá Viera (1988), nakrútil ju režisér Vasilij Vladimírovič Pičul (15. jún 1961, Mariupoľ, Ukrajina, ZSSR - 26. júl 2015, Moskva, Rusko). Film, "znázorňujúci panorámu špinavej krajiny, zdevastovanej 'výdobytkami' socialistickej industrializácie, vytvára rámec filmového portrétu robotníckej rodiny, obrazu mentality 'prostých ľudí' a životného štýlu priemyselného mesta." (Slovenský filmový ústav / Asociácia slovenských filmových klubov) Film získal veľa ocenení v ZSSR, vo vtedajšom tábore socialistických krajín, ale aj hlavné ceny na medzinárodných filmových festivaloch v Montreale a v Benátkach (obe v roku 1988). Ďalší z filmov, ktoré sa mi páčia a ktoré odporúčam tým, ktorí chcú "otvoriť oči," sa volá Návrat (2003). Takmer minimalistickým príbehom o návrate otca po dlhých rokoch k rodine, k synom, ktorí ho v podstate nepoznajú, režijne debutoval Andrej Petrovič Zvjagincev (6. február 1964, Novosibirsk, ZSSR). V roku uvedenia do kín film získal vyše šesť hlavných ocenení na prestížnych medzinárodných filmových festivaloch, medzi nimi aj Zlatého leva na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. "Uff, síla. To nejlepší, co se s tímto filmem dá udělat, je pustit si ho naslepo, nevědět o něm vůbec nic a nechat se jím rozervat na cucky. Nádherná kamera a lokace, vynikající scénář a neokázale působivé herectví představitelů všech rolí daly vzniknout neobyčejně působivému a krásnému filmu. Skvostný režijní debut..." (Vančura, Česko - Slovenská filmová databáze) Film, nakrúcaný v prostredí Ladožského jazera, je príťažlivý aj vďaka majstrovskej kamere, snímajúcej krásnu prírodu. 

Prečo by sme si teda mali alebo mohli aspoň občas prečítať niečo z ruskej, sovietskej klasiky, pozrieť si nejaký sovietsky či ruský a post-sovietsky film? Ak nie pre nič iné, tak určite aspoň pre (s)poznanie a pre objavovanie celkom neznámeho. Navyše niečoho, čo nám môže byť blízke, čoho blízkosť pochopíme vzápätí, po krátkom čase od prežitia, precítenia umeleckého diela. Každé hodnotné umelecké dielo - či už z oblasti literatúry, filmu, fotografie, hudby, ale i divadla a umenia výtvarného - je jedinečným a nenahraditeľným originálom, ktorý nám dá veľa; určite viac než nám môže vziať. Moc, sila umenia je veľmi veľká - a skutočne nezáleží na tom, aké staré je to umenie, odkiaľ pochádza, v akých súvislostiach vzniklo. Objavovanie umenia je nekonečný proces, navyše veľmi zaujímavý, prinášajúci aj veľké osobné obohatenie, poznanie. To, o čom píšem, napokon neplatí len pre ruské, sovietske umenie, ale platí to aj pre umenie slovenské, československé, svetové - v celej jeho hĺbke a šírke.  
Celkom na záver - prezraďte mi, prosím vás, ako môže (mladý) človek odsúdiť niečo, dokonca sa z toho vysmi(ev)ať, keď to vôbec nepozná a ani nemá záujem spoznať to?
Dve poznámky:
1. V článku som odcitoval zopár viet z Wikipédie - a to preto, lebo mnohí považujú Wikipédiu za jedinečný a v podstate dostačujúci zdroj informácií.
2. Článok je ilustrovaný kolekciou dokumentárnych fotografií Alexandry Demenkovovej (1980, Kingisepp, Leningradská oblasť, ZSSR). www.alexandrademenkova.com    

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Majstri sveta ťažia z Nemecka i Afriky. Esá Francúzov sú potomkami prisťahovalcov

Až 15 hráčov Francúzska nemá pôvod v Európe.

ŠPORT

Sagan: Bol to šialený deň. Nevyhral som, lebo som urobil chybu

Slovenský cyklista skončil piaty.

KOMENTÁR TOMÁŠA PROKOPČÁKA

To nie je o manželstve. Bojíte sa, že už nebudete výnimoční

A pritom stačí jednoduché: len sa podeliť.


Už ste čítali?