Naše "starodávne pohody"

Autor: Martin Droppa | 6.7.2018 o 2:02 | Karma článku: 2,30 | Prečítané:  566x

Na webe denníka SME už "letí"  Minúta po minúte - link  z festivalu Pohoda 2018 a ja, priznám sa, že nostalgicky, spomínam na koncerty, na ktorých sme kedysi boli. 

Úprimne? Skutočne som sa schuti zasmial, keď som si prečítal súbor rád a odporúčaní  Ako prežiť  Pohodu 2018  čo najpohodovejšie? - link alebo ďalšie rady s až bizarným zoznamom vecí v článočku  Čo si zbaliť na festival  Pohoda 2018?  - link. Načo to všetko, takéto rady, odporúčania- v mnohom, podľa mňa, prehnané až zbytočné?  Zasmial som sa a potom ma smiech prešiel - keď som si spomenul na jedného takmer tridsiatnika, "ítéčkára," ktorý napriek tomu, že mal v aute gps-ku, netrafil z Bratislavy Do Liptovského Mikuláša a skončil kdesi v závere Jánskej doliny v Nízkych Tatrách. Počas pekného letného dňa. Pochopil som, že ak niekto ide na trojdňový festival, kde je všetko zabezpečené - od pitnej vody cez možnosti dobiť si baterku v mobile, cez stravovanie na každom ktroku a hygienický servis až po podrobné rozpisy všetkých koncertov a podujatí - nevyhnutne potrebuje aj: "appku," ktorá mu bude "hlásiť," kde sa začína aký koncert, potrebuje ďalšiu "appku," aby vedel, aké počasie je práve tam, kde sa momentálne nachádza, a jednoznačne potrebuje rady o tom, koľko tričiek, trenírok / gatiek a ponožiek si má zbaliť na necelé tri dni a dve noci. Nevyhnutne potrebuje aj mapy: jednu aby sa nestratil v neprehľadnom, hornatom, roklín plnom teréne letiska, druhú aby nezablúdil v hustej džungli, plnej nebezpečenstva, dravých zvierat, aligátorov, hadov, kde sú pirane v každej mláke - v aglomerácii mesta Trenčín. Ale dobre, keď sa bez tých rád a pomôcok "čo a ako na festival" a "vodenia za ručičky" už dnes vari nikto nezaobíde, tak sa nezaobíde. Jeho vec a vec marketingu či "píár" festivalu.

Aj my sme kedysi cestovali na takéto podujatia - hlavne na koncerty a predovšetkým do Budapešti. Veď inde sme ani nesmeli - boľševik nás jednoducho nepustil. Ale - neľutovali sme, veď sme v tej Budapešti videli, počuli, zažili napríklad Queen i s Freddie Mercurym (27. júl 1986), Genesis (18. jún 1987) (v rámci turné k ich vtedy novému albumu Invisible Touch) s "predkapelou" Paula Younga, aj doslova "mamutie" podujatie - Koncert pre Amnesty International (6. september 1988), kde hrali a spievali domáci Hobo Blues Band, aj Peter Gabriel, Sting, Tracy Chapman, Youssou N'dour a - hlavne - Bruce Springsteen a jeho The E-street Band. To bola paráda! Dodnes mám z tohto "megakoncertu," na ktorý stál lístok naozaj smiešnych 250 forintov, odloženú jednoduchú igelitovú pláštenku - modré vrece, ktoré nám rozdávali pri vstupe na Népstadion. Nevynechali sme ani jeden budapeštiansky koncert Jethro Tull, ale  "ako doma" sme sa cítili aj na koncertoch maďarských kapiel.

Boli to časy, keď sme nepotrebovali žiadne "appky" a keď sme lístky na koncerty neraz kupovali až tesne pred podujatím, v  "klasickom okienku," platili sme v hotovosti. Boli to časy, keď sme na koncerty do Budapešti vyrážali často "len tak" - s dokladmi, s pár forintmi a s rukami vo vreckách. Dostať sa do Budapešti bolo v podstate ľahké. Neraz sme cestovali autobusom v rámci jednodňových zájazdov Čedoku a potom sme v metropole Maďarska ostali na koncert. Hlbokými nocami alebo až na druhý deň sme sa vracali, nevediac ako a kadiaľ, neraz vlakmi kadiaľsi cez Košice, samé prestupovanie, nepohoda a únava. Ale - boli sme plní zážitkov, hudby a so sebou sme si niesli aspoň zopár vinylových platní z obchodíkov v centre mesta. Neraz sme cestovali "po vlastnej osi" - starou hnedou dodávkou, škodovkou "tisícdvestotrojkou," ktorá patrila Hi-fi klubu Zväzarmu Dovalovo a ktorú používali diskotekári na prevoz aparatúry. Šofér Imo, "dídžej" Jaro (ktorého spomínam v tomto článku - link), ja, občas sa niekto pripojil. Stačila nám papierová automapa Budapešti a mapka budapeštianskeho metra, zopár chlebov s horčicou a so salámou, dve či tri fľaše vína, dobré nealko, hlavne márky, a ovocné šťavy sme si kúpili v Maďarsku. Stačila nám plná nádrž a - hurá na koncert. Nechodili sme do Budapešti len na koncerty, niekedy sme išli cielene aj na výstavy moderného výtvarného umenia, hlavne v múzeu Mücsarnok. Nevynechali sme ani veľkolepú výstavu z výberu z terakotovej armády - link z III. storočia pred Kristom - spomínam si, ako sme na vstup na výstavu prestáli v rade takmer pol dňa.

Boli to časy, keď sme sa neobávali kadejakých detailných až naozaj skoro intímnych osobných prehliadok pred vstupom na budapeštianske štadióny, kde sa koncerty konali. Mali sme so sebou vodu alebo čaj vo fľašiach - nikto nám neprikazoval zahodiť ich. Mali sme so sebou niečo pod zub aj na zapitie, nikto z usporiadateľských, bezpečnostných služieb, s tým problém nemal. Lístky boli klasické - papierové, ústrižok odtrhla zvyčajne nejaká čiernovlasá fešanda "z hortobáďskej pusty" s "pevnými prsiami ako melóny" - ako spomína už aj starý Pichanda vo sfilmovanej Tisícročnej včele ;-) Nikohmu ani vo sne na um neprišlo nosiť na koncert niečo, čo sa nesmelo a čo bolo striktne a stručne uvedené na zadnej strane vstupenky, ktorá často nemala formát ani len A6. Veď na kieho paroma by sme na koncert vláčili napríklad nože a výbušniny? Najpraktickejšie bolo nemať so sebou žiadne veľké batožiny - napríklad ruksak, preto sme mali len to oblečenie a obutie, ktoré sme mali na sebe. Ak sme zmokli - vždy sme sa niekde usušili. Vracali sme sa domov šťastní a spokojní - aj keď súc unavení sme dospávali aspoň pol dňa, na ktorý sme si predvídavo brali dovolenky.

Posledný takýto naozaj slobodný a ničím neobmedzovaný koncert som zažil v lete roku 1989 v Moskve, keď som na jednu vstupenku za vtedajších 100,- Kčs videl štyri koncerty skupiny Pink Floyd. O tom ale inokedy. Ostatné "záblesky" akože "normálnych" koncertov z pohľadu vzťahu návštevník - organizácia - poriadková služba boli začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, u nás hlavne v Prahe - predovšetkým to bol koncert Rolling Stones 18. augusta 1990 na Strahově a potom koncert Pink Floyd 7. septembra 1994 opäť na Strahově, v rámci turné The Division Bell Tour. Odvtedy ako keby to išlo dolu vodou. Samé obmedzenia, namiesto klasických lístkov už aj rôzne čipové náramky (viď koncert Rolling Stones v Prahe 4. júla 2018), na ktoré si máte "nabiť" dosť peňazí - pretože na koncerte si nič nekúpite ani za hotovosť, ani za možnosť platby kartou... Na dnešné koncerty vás s privretím oka pustia s malou fľaškou, v ktorej môžete mať akurát tak deci vody - aj to musíte vyťahovať z vrecka tabletky a presviedčať nejakého hrubokrkého tĺka, že vodu potrebujete na ich zapitie. On to síce pochopí, ale fľaška nesmie byť uzavretá - pretože ja naozaj nič iné nemám v pláne, len zo vzdialenosti niekoľkých desiatok metrov trafiť prázdnou štvrťlitrovou pet-fľaštičkou môjho milého Rogera Watersa do hlavy. Ak ste v zóne pod pódiom, tak máte smolu - neuvidíte nič, len les rúk s mobilmi, smartfónmi, tabletmi a kadejakými inými blbosťami - pretože koncert "je nevyhnutné natáčať a fotiť," súbežne s tým "četovať, lajkovať, fejsbúkovať, instagramovať..." a hlavne "riešiť veci," ktoré naozaj nevydržia pol hodinu do prestávky alebo hodinu a pol do konca koncertu. Idete na koncert? Počítajte s tým, že vás div že nevyzlečú pred vstupom do haly, budú vás "detektorovať" ako keby ste išli na rozvodový súd na okresnej úrovni alebo na proces so susedom, ktorý vás žaluje preto, lebo mu slivky z vašej slivky padajú cez plot do jeho záhrady. Takže tak to bolo kedysi a tak je to dnes, a ja mám dojem, že to bude len a iba horšie, prísnejšie, viac a viac kaziace náladu aj nervy. Ale už to nejako vydržím(e), tých pár koncertov, ktoré mám(e) ešte pred sebou, určite stoja za to. Vydržíme to aj v tej predkoncertnej nepohode. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Majstri sveta ťažia z Nemecka i Afriky. Esá Francúzov sú potomkami prisťahovalcov

Až 15 hráčov Francúzska nemá pôvod v Európe.

ŠPORT

Sagan: Bol to šialený deň. Nevyhral som, lebo som urobil chybu

Slovenský cyklista skončil piaty.

KOMENTÁR TOMÁŠA PROKOPČÁKA

To nie je o manželstve. Bojíte sa, že už nebudete výnimoční

A pritom stačí jednoduché: len sa podeliť.


Už ste čítali?