• Boli časy, keď sa verejnosť naozaj hromadne, masívne a aktívne zapájala do rôznych aktivít - do celospoločensky prospešných akcií, do brigád, do výstavieb, do zveľaďovania, do skrášľovania verejných priestranstiev, okolí obydlí a podobne. Bolo to v časoch, keď sa takáto činnosť spoločensky priam vyžadovala, bola dokonca povinná, ale bolo to aj v časoch, keď tomu tak nebolo a rôzne jarné upratovania, skrášľovacie brigády spojené s výsadbou stromčekov i kvetinových záhonov alebo dokonca účasť na budovaní stavieb (hlavne v rámci Akcie Z) a podobne neboli povinnými. Napriek tomu sa tešili veľkému záujmu ľudí a vďaka nim vzniklo veľa hodnotného a mnohé z toho pretrváva a dodnes slúži v prospech všetkých. •
• Na začiatku to bolo napríklad povojnové budovanie a obnova toho, čo bolo vojnou zničené alebo poškodené. V druhej polovici päťdesiatych rokov vznikol celoštátny program Akcia Z, zameraný na budovanie, výsatvbu toho, čo hlavne na dedinách ľudia najviac potrebovali. V tých časoch nikto nikoho nenútil zapojiť sa do Akcie Z a pracovalo sa bez nárokov na finančné ohodnotenie, často "len" za dobrý pocit z vykonanej práce, za možnosť spoločného - kolektívneho prispenia k všeobecnému osohu, k čomu patrilo napíklad spoločenské posedenie pri kotli s gulášom alebo dedinská veselica na záver, po kolaudácii hotového diela. Budovalo sa, stavalo sa to, čo dedina najviac potrebovala: školy, škôlky, telocvične, kultúrne domy so sálami pre miestnych divadelných ochotníkov a hudobníkov, hasičské stanice, malé potraviny - konzumy... Boli aj iné celoštátne - celospoločenské iniciatívy, cielené týmto smerom. Asi najvýraznejšou, najvýznamnejšou a najznámejšou z nich bola stavba Trate mládeže alebo výstavby veľkých hlavne vodohospodárskych diel, ale i továrenských hál a výrobní v päťdesiatych rokoch. Účasť na týchto stavbách bývala nezriedka povinná - napríklad pre vysokoškolákov; ak chcel vysokoškolák dostať internát - musel odpracovať potrebný počet hodín, presnejšie týždňov, napríklad na Trati mládeže alebo na výstavbe nejakej priehrady a podobne. Tento systém fungoval ešte aj v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch: vysokoškoláci i stredoškoláci museli mať odpracované "nejaké tie hodiny," aby dostali "intrák," aby to mali "ľahšie" pri zápočtoch. Tie brigády už ale mali zaplatené. •
• Iná situácia bola napríklad s populárnymi zemiakovými brigádami, na ktoré sa chodilo povinne a zadarmo. Trvali zvyčajne celý mesiac, jednotlivé hlavne stredné školy mali "rozdelené" či "pridelené" JRD (Jednotné roľnícke družstvá), pre ktoré pri zbere úrody pracovali. Zvyčajne zadarmo - aj keď škola často za vykonanú prácu dostala nejaké peniaze - tie boli potom pridelené triedam a slúžili napríklad na financovanie alebo dofinancovanie školských výletov na konci školského roka. Nechodievalo sa len na zemiaky, ale aj na zber drobného ovocia (ríbezle, maliny, jahody... na ovocinárske plantáže), na chmel, prípadne do sadov na jablká, višne, čerešne, slivky. Boli to časy, na ktoré sa žiaci alebo študenti stredných i vysokých škôl tešili. Taká zemiaková brigáda mala svoje veľké čará: v podobe vyoraných myší, ktoré chlapci hádzali na chrbáty alebo pod nohy pištiacim dievčatám, v podobe nesladených alebo presladených čajov, ktoré vo veľkých várniciach doviezli družstevníci - spolu s prepravkami plnými chlebov s maslom a s lacnou, nechutnou salámou, alebo aj v podobe zberu a triedenia zemiakov najlepšej kvality a optimálnej, rovnakej veľkosti, ktorými sa napĺňali vrecia určené len pre súdružky učiteľky a súdruhov učiteľov; aj súdruh riaditeľ dostal svoje vrecia, aj jeho súdružka sekretárka, ušlo sa i súdružke tajomníčke školy... Žiaci a študenti družstevníkom zemiaky kradnúť nesmeli - ak súdružka učiteľka na konci brigádnického dňa našla u niekoho zopár zemiakov v taške, musel ich vysypať na vlečku k ostatným a bol pokarhaný. Aj napriek prísnym zákazom sa občas niekomu podarilo nejaký ten zemiak doniesť domov - aspoň na nedeľnú zemiakovú kašu k pečenému kurčaťu. •
• Vráťme sa do dávnejšej minulosti a pripomeňme si rečou dobovej agentúrnej správy, ako to vyzeralo v polovici päťdesiatych rokov. •
Rok 1955: Pracujúci a mládež zveľaďujú svoje mestá a obce
Veľká vlastenecká akcia zveľaďovania miest a dedín má každým dňom väčší a väčší ohlas. V rámci nej si občania Trenčianskych Bohuslavíc prestavali maštaľ na kultúrny dom.
TRENČIANSKE BOHUSLAVICE (TASR, 20. apríl 1955) - Aj napriek nepriazni počasia občania v rámci akcie zveľadenia miest a dedín pokračujú v úprave domovov, parkov, záhradiek, ciest, čistia lúky a pasienky, aby sa v slávny deň 10. výročia oslobodenia našej vlasti hrdinskou Sovietskou armádou zaskveli naše domovy novou krásou. V Trenčianskych Bohuslaviciach občania pred začatím akcie na spoločnej schôdzke dávali návrhy, čo by bolo dobré opraviť, skrášliť, zveľadiť. Dali si aj záväzok, že odpracujú v akcii 4 400 hodín. Mládež k tomu pridala ďalších 1 000 brigádnických hodín.
A neboli by to Bohuslavčania, keby záväzok nechali len na papieri. V týchto dňoch odpracovali nielen 4 400 hodín, ku ktorým sa zaviazali, ale vyše 11 000. Príklad pre všetkých ukázal murár Michal Babáč, ktorý sám pri stavbe kultúrneho domu odpracoval 530 brigádnických hodín. A za ním ide teraz celá dedina.
Murár Michal Babáč sa na počesť 10. výročia oslobodenia našej vlasti Sovietskou armádou zaviazal vybudovať zo starej budovy maštale kultúrny dom. Na výstavbe kultúrneho domu odpracoval už 530 brigádnických hodín. Teraz pracuje na dokončievacích prácach. Vo februári začal búrať. A teraz v nedeľu, 17. apríla 1955 ochotníci z divadelného krúžku zahrali v pekne upravenom kultúrnom stánku divadelnú hru.
• Pozrime sa na inú oblasť dávnej kolektívnej občianskej verejnej angažovanosti v prospech všetkých. Tí starší si určite spomenú na časy, keď obyvatelia miest a obcí nadšene a bez nárokov na finančné odmenenie na verejných priestranstvách alebo okolo bytových domov, v ktorých žili, vysádzali početné kvetinové záhony, často až záhradky, niekedy z toho boli umne vytvorené okrasné zátišia so skalkami, obsadenými rôznou kvetenou. Takto konali napríklad ľudia, ktorí sa presťahovali z vidieka, z dedín do miest - napríklad pri výstavbách priehrad a vodných nádrží. "Vytopenci," ako sa im vravelo, mali silné snahy a motivácie skrášľovať okolie svojich nových bydlísk - hlavne bytoviek v novopostavených mestských štvrtiach. Tie kvetinové záhony a záhradky pri mnohých bytovkách nachádzame aj dnes, ale mnohé z nich už zanikli, pretože niet nikoho, kto by sa o ne pravidelne staral. Podobne ľudia, ktorí sa nasťahovali do nových obydlí na sídliskách, spríjemňovali svoje životné prostredie výsadbou hlavne smrekov, borovíc alebo okrasných kríkov. Bez nárokov na plácu, odmenu v peniazoch, bez "veľkej slávy" a neustáleho vyžadovania si verejnej pozornosti. Boli to ľudia, ktorí sami seba pri každej možnej či nemožnej príležitosti nenazývali "aktivistami," ale konali tak, ako im cit a aj láska k prírode a isté estetické vlohy, danosti "velili." Vykonali veľa osožného a trváceho aj pre svoje deti či vnukov, pravnukov. Inou kapitolou prirodzenej občianskej verejnej a kolektívnej angažovanosti boli rôzne brigády - sústredené napríklad na jarné upratovanie alebo na jesenné práce na sídliskách (vyhrabávanie lístia, suchách tráv, zazimovávanie kvetinových záhonov s ružami či inými kvetmi), ale aj na zbery starého železa, papiera a podobne. Boli to prirodzené aktivity, prospešné ľuďom, prostrediu, a súčasne utužovali široké kolektívy susedov; každý sa s každým zoznámil. Nikto nežil výhradne uzavretý vo svojom byte za dverami bez menovky. Každý s každým sa poznal, zdravil sa. Spoločné brigády tak mali i výrazný socializačný rozmer. V podstate medzi obyvateľmi jednej bytovky alebo dvoch - troch susediacich bytoviek neexistovalo odlúčenie v anonymite. Práce na zveľaďovaní životného mikroprostredia, v ktorom jednotlivé "komunity" obyvateľov žili, prinášali aj ovocie utužovania medziľudských vzťahov. Inak to nebolo ani pri organizovaní takých akcií, akými boli napríklad zalesňovania či práce na zveľaďovaní obecného, verejného majetku a podobne. •
• Ako je to dnes - to dobre vieme. Je to nijako. Žiadna Akcia Z už pradávno "nehrozí." Mnohé z toho, čo sa v rámci tejto iniciatívy na Slovensku vybudovalo alebo zrekonštruovalo už zaniklo, je v dezolátnom stave alebo nespĺňa pôvodné účely s ktorými bolo postavené. Ženy, ktoré kedysi s radosťou a s umom vysádzali kvetinové záhony do predzáhradiek - kvetníc - okolo bytoviek už nežijú alebo sú veľmi staré. O ich dielo, zarastajúce trávou aj burinou, sa nemá kto postarať. Mnohé z kedysi nadšene vysadených stromčekov za desaťročia vyrástli a boli vypílené - na základe žiadostí pravnukov tých, ktorí stromčeky sadili; stromy vraj tienia do bytov, na balkóny a na autá z nich padá ihličie, v korunách sídli vtáctvo a ruší spevom a čvirikaním, prítomnosť stromov stále čímsi "hrozí..." Poľnohospodári už nepestujú zemiaky ale repku a eurodotácie, sady jabloní sú nekonečne zarastené a spustnuté - jabĺčka, "domáce" ovocie dovážame až odkiaľsi z Afriky, plantáže ríbezlí a vinohrady sa premenili na stavebné pozemky pre "vily" novostaviteľov... Po dedinách už nikto nič nemôže a ani nechce sám, dobrovoľne a bez nárokov na finančnú odmenu stavať, budovať. Už to nie sú dediny, sú to obce - samosprávne celky, kde sa každá s prepáčením prkotina musí riešiť v x-y-z komisiách, musí "prejsť zastupiteľstvom," musí byť na to vyhlásené verejné výberové konanie, je nevyhnutné vypracovať "projekt" a žiadať o eurofondy - pretože všetko, obyčajná lavička alebo odpadkový kôš, sú drahé ako fras a "obec na to finančné prostriedky nemá." (Všimnite si - už sa nikde nehovorí o peniazoch, ale sa vraví o finančných prostriedkoch, prípadne skrátene o prostriedkoch.) Samozrejme, takéto novodobé zveľaďovanie a "skrášľovanie" slovenskej obce (dediny) musí byť "na úrovni." To znamená, že projekt musí vypracovať renomované architektonicko - urbanistické štúdio. Centrá slovenských dedín obcí sa "revitalizujú," vyše stodvadsaťročné lipiny idú dolu (aby bolo poriadne vidieť na obecný úrad alebo na kostol a aby sme tu v čase keď kvitnú nemali ani jednu tak nebezpečnú! včelu) a nahrádzajú sa zástupmi tují vo farbách uniforiem príslušníkov Wehrmachtu, zasadených do betónových kvetináčov. Všetko alebo čo najviac je vydláždené, vybetónované - lebo "trávniky sa už nenosia" pretože ich treba pravidelne kosiť a to sú peniaze prostriedky, listnaté stromy idú dolu, lebo kto má spod nich stále zhrabovať lístie? To sú zas len zbytočné náklady. A verejnosť? Obyvatelia nielen obcí, ale aj mestských sídlisk? Tým je to v podstate jedno. Do ničoho sa nezapájajú, neangažujú - argumentujúc tým, že nemajú čas a že zadarmo nikto nič robiť nebude. A tak sa naša občianska angažovanosť stratila, nenávratne zanikla, už neexistuje. Tých pár výnimiek, ktoré ešte existujú, akoby len potvrdzovali celý smutný a neblahý stav, "trendy" v celej spoločnosti. •
• Dnes je svetový Deň Zeme --- link. Spravme dnes, alebo v najbližších dňoch, niečo osožné, prospešné pre prírodu a okolie, v ktorých žijeme. Len tak, pre vlastné potešenie z dobrého činu. Stačí vysadiť jeden alebo zopár stromčekov, vyhrabať suchú trávu na niekoľkých metroch štvorcových verejného priestoru, poupratovať neporiadok po zime okolo domov, bytoviek. Stačí maličkosť, ktorá bude prospešná všetkým a ktorá nás i ľudí v okolí poteší. •