Triediť odpad? A prečo?

Autor: Martin Droppa | 12.4.2018 o 22:22 | (upravené 12.4.2018 o 22:56) Karma článku: 11,43 | Prečítané:  5854x

Čítam o ekologickej katastrofe na Domaši - link, ale aj o plastovej pohrome na Bodve - link. Cestujem ranou jarnou slovenskou krajinou a nevychádzam z úžasu nad tou eko-hrôzou.

Cestujem pomalým rýchlikom vyše 400 kilometrov tam a o niekoľko dní naspäť. Nemám drôty v ušiach a pohľad dlhé hodiny zapichnutý v monitore notebooku. Nepotrebujem to. Pozerám sa cez čisté sklo veľkého okna na slovenskú krajinu. Tam budujú cestu, inde diaľničný nadjazd, tu na niekoľko kilometrov spomalíme, pretože prechádzame úsekom modernizácie železničnej trate. Inde zas buldozéry zhŕňajú úrodnú pôdu z obrovského lánu poľa; o pár týždňov tam bude stáť nová hala na výrobu komponentov do zbytočností. Veľká časť cesty vlakom vedie poza slovenské dediny - za zarastenými a spustošenými záhumienkami s kedysi švábkou a kapustou rodiacimi poliami. Ešte dlhší je úsek železnice, kopírujúci tok Váhu - najdlhšej slovenskej rieky. Míňame prastaré jabloňové sady, v ktorých sa určite urodilo jablko poznania, ktoré Had ponúkol Eve, ona si ho vzala a podala ho Adamovi a bol koniec Raja. Jablone vyzerajú staršími od Biblie: húštiny roky neprerezaných konárov sa dotýkajú suchých tráv a bodľače, mnohé kmene sú zlomené a pomaly padajú k zemi pod váhou Času. Slovensko už pradávno nie je žiadnou rajskou záhradou. Ak ňou, pravdaže, niekedy bolo. Pozerám sa z okna vlaku a vidím: za záhradami vyvezené hŕby odpadkov, poza dediny, aj v poliach, vyvezené celé fúry všetkého možného nepotrebného. V priekopách popri železnici nahádzaný odpad. Okolie odpočívadiel pri cestách plné odpadkov, voľne padajúcich do toho Váhu. Slovenský neporiadok, špina, zadubenosť kam sa pozrieš. Len vlak je presný - do cieľovej stanice mešká presne 45 minút, tak ako nám to oznámili vo vagónových reproduktoroch. Po slovensky aj po anglicky. Aj s ospravedlnením. Aspoň v niečom, teda v meškaní vlakov, je aký-taký poriadok.

Cestujem autom po Slovensku. Stovky kilometrov, od krajného východu až kamsi k rieke Morave, od severu k rovinám, ktoré sa tiahnu do Maďarska. Parkoviská, odpočívadlá: kde sa dá auto odstaviť a kde sa zastavím na cigu alebo len tak - "hodiť moč," ako sa vraví, všade je neporiadok. Väčší alebo menší - ale neporiadok. Preplnené a poroztŕhané plastové odpadkové vrecia, odpadky z nich rozviate vôkol. Roztrhaná pneumatika z kamióna skotúľaná do lopušiny pár desiatok metrov pod prameňom Hrona. Niekoľko metrov od chodníka okolo Štrbského plesa vyhodené torzo rozmlátenej chladničky, obložené hrdzavými, pokrútenými odkvapovými rúrami. Niekoľko kilometrov za malým mestom: niekto po dlhých rokoch dôkladne upratoval v garáži a do kriakov pri ceste vyhodil hŕbu ojazdených pneumatík, rozbité, nepotrebné diely autokarosérií, kadejaké drôty, káble a plechovky so zaschnutými farbami. V riedkom lese za dedinou vyvezené vnútornosti z dvoch porazených kráv a strhnuté ovčie kože. Na mestskom kompostovisku povyhadzované rámy s rozbitými sklami a s potrhanými igelitovými fóliami, zhnité dosky, kusy akýchsi plechov, rozbité kvetináče... Ohnisko pri Rieke so spečenými plastovými fľašami, skrčenými plechovkami, rozbitým sklom, znečistenou detskou plienkou. Vedľa stopy terénnej motorovej štvorkolky; vedú do pstruhovej vody.

To, o čom píšem, je taký nekonečný (jarný) evergreen o slovenskej krajine, o Slovensku a o "jeho ľuďoch." Viem, že tento článok môžem skopírovať a uverejniť ho o pár mesiacov, o rok opäť a potom zas a zas. Bohužiaľ. Je to smutný obraz našej krajiny a premnohých ľudí v nej žijúcich. Nikdy som k nim nepatril, nepatrím a patriť nebudem. Odkedy sa to dá, odvtedy triedim odpad. Veľmi svedomito. Boli časy, keď som do zberového papiera hádzal aj cestovné lístky z vlaku - to bolo vtedy, keď boli väčšie, s oranžovožltou potlačou a dierkovanou perforáciou na okrajoch. Dnes tie malé papieriky hádžem po vystúpení z vlaku do odpadkových košov. Dodnes separujem aj papierové časti obalov od marsiek. Do zmiešaného odpadu ide len ten vonkajší celofán a vnútorná strieborná fólia. Odkedy čokoládu nebalia do paiera a do alobalu, odhadzujem obaly z nej do zmiešaného odpadu. Nápoje v plastových fľašiach takmer nekupujem, a ak áno, tak prázdnu fľašu skrčím a ide do nádoby na separované plasty. Podobne separujem aj tetrapaky - z mlieka, zo smotany. Máme dobrú pitnú vodu a domáce sirupy, nepotrebujem kupovať nápoje plné konzervantov. Ak kupujem pivo - tak len vo vratných fľašiach. Fľaše z vína, ktoré nejdú do separovaného odpadu, mám ako dekoráciu - páčia sa mi ich farby, tvary a motívy na etiketách. Najviac vyseparujem papiera, hlavne kadejakých propagačných letákov a reklamných časopisov, ale separujem aj obálky z korešpondencie. Do nádoby na zmiešaný odpad ide z našej domácnosti minimum - hlavne obaly z niektorých potravín a to, čo sa separovať nedá.. Výsledok je taký, že našu nádobu na odpad by stačilo vyviezť raz za tri mesiace. Z hygienických dôvodov ju dávam od tohtoročného januára vyvážať častejšie, každé štyri týždne. To stačí.

Už niekoľko rokov podľa akéhosi nariadenia, "vézetenka," nesmiem na záhrade spáliť ani malú kôpku suchého neskorojesenného lístia, dokonca ani suchú zemiakovú vňať, ktorá sa zmestí na tri vidly. Ani len tak, pre tú symbolickú pahrebu, v ktorej by som si tak rád opiekol zopár zemiakov a jabĺčko, ani pre ten voňavý dym - link.  Je to zakázané. V meste, ktoré je na jeseň pri zmene atmosferického tlaku dusené dymmi z komínov rodinných domov, kde sa spaľujú plastové fľaše naplnené olejom, kde sa do kotlov hádže všetko čo horí. Taký je slovenský vidiek - ale ty si nesmieš na poli za domom spraviť ani len pahrebu zo zemiakovej vňate, sedieť večer pri nej a hľadieť do žeravých uhlíkov ako do hviezd dávnej detskej minulosti. Kilometer vzdušnou čiarou sa pritom noc čo noc valí čierny dym z vysokého komína mazutovej kotolne - pretože v noci to nikto nevidí, preto "sa to smie a môže."

Takže ja budem v domácnosti separovať každý kúsok papiera, ešte aj obálku z pošty od poisťovne (ktorá príde raz za rok), aj petfľašu ktorú nájdem pohodenú pri plote...   ...a potom sa dočítam o neskutočne znečistených brehoch slovenských riek, o hrubom pokrovci z odpadkov na nejakej Domaši, do ktorej tečú aj splašky z nelegálnych, čiernych stavieb "rybárov a rekreantov." Budem z okna vlakov hľadieť na ten neporiadok, svinčík za dedinami, pri prechádzkach prírodou budem zakopávať o nelegálne skládky, budem zbierať odpadky nahádzané okolo plotov mojich pozemkov a záhrad, budem vyvážať suché lístie na kompost, na jesennú noc budem zatvárať okná pred zápachom mazutového dymu...   ...a väčšina tohto národa, tejto prazvláštne pálenkou a dedičnou zlobou geneticky zmutovanej samosvojstojnej nácie, na to všetko jednoducho a priamo kašle. A to sa ešte, prosím pekne, naplno nezačala tohtoročná "sezóna" vypaľovania tráv a porastov - veď čo tam po akýchsi slimákoch, žabách, chrobáčikoch a tiež po hmyze - vhodnej to potrave pre vtáctvo nebeské. Vtáctvo nebeské treba otráviť - lebo niet škodlivejších tvorov nad Slovenskom, na jeho zvrchovanej oblohe, než sú tie orly čo zlietli z Tatry ponad šíre polia. Čo tam po tom všetkom - veď má nad nami patronát priamo Sedembolestná Panna Mária, ale nikto si z toho nič nerobí, veď to má medzi nami asi takú váhu, ako keď za boľševika mali nad nejakým oddielom pionierov na základnej škole patronát vojaci - záklaďáci z miestnej posádky delostrelcov, ktorí boli radi že sa dostanú na vychádzku, na pivo, za dievčencami. A my, naivní a hlúpi, sa tu dohadujeme či nemáme alebo máme triediť akési zbytočné kávové kapsule a obaly z kindervajíčok - link. 

Keď to všetko vidím a keď o tom čítam - o tom slovenskom neporiadku, vidiac tie nelegálne skládky, tú slovenskú tradičnú ľahostajnosť - mám "tisíc chutí" prestať separovať. Mám chuť nahádzať všetko do nádoby na zmiešaný odpad, za vývoz ktorej aj tak platím stopercentnú sadzbu - či mi ju vyvážajú raz za dva alebo štyri týždne, raz za dva či tri mesiace alebo raz za pol roka. Za odvoz a likvidáciu komunálneho odpadu platím plnú sadzbu už roky, napriek tomu, že produkujem minimum odpadu - aj toho vyseparovaného. Okrem vnútorného pocitu spokojnosti zo seba samého ma totiž nič nemotivuje k tomu, aby som odpad z domácnosti triedil. Tak nech si ten môj odpad pre mňa za mňa triedia aj v zasadačke mestského úradu, môže mi to byť fuk. Možno poviete že moralizujem, poúčam, ale to mi je jedno. Ja viem najlepšie ako žijem, aký som - aj vo vzťahu k životnému prostrediu a k svojmu svedomiu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Audio Gorila, Air Danko a parížska komúna (týždeň Petra Schutza)

Marček a spol. sú už kmeňoví koaličníci.

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.

PRIMÁR

Erekciu môže zachrániť pohyb. Vedci radia ako a koľko treba cvičiť

Ak muž vydrží, zmena príde do pol roka.


Už ste čítali?