• Tento článok, doplnený realistickými reportážnymi fotografiami, je o fenoméne takzvaných živých krížových ciest - presnejšie o jednom pre ne príznačnom, typickom jave: o naturalistickom stvárňovaní bitia, mučenia, ukrižovávania a smrti. Takzvané živé krížové cesty sa v ostatných asi desiatich rokoch na Slovensku veľmi rozšírili. Jadno z prvých týchto podujatí - alebo "eventov," ak sa vám to tak páči viac, sa parvidelne, tohto roku už ôsmy raz (30. marca t. r. od 10. hodiny), uskutočňuje v Nižnej Šebastovej - mestskej časti Prešova. Za sedem rokov sa podujatie rozrástlo do tradície mohutných rozmerov a láka stále viac ľudí - doslova tisícky divákov. Aby každý kto chce, má záujem vidieť detaily, je pripravený aj priamy internetový prenos z podujatia. Ako sa píše v tohtoročnej pozvánke --- link, ide o "vysoko emotívne spracovanie tradičného biblického príbehu," o "autentické zobrazenie štrnástich zastavení Krížovej cesty," kde diváci uvidia i "Ježišovo bičovanie a mučenie." •
• O čo ide - to netreba nikomu podrobne vysvetľovať. Niekoľkokrát som sa veľkonočného podujatia v Nižnej Šebastovej zúčastnil a vždy ma zaujalo jedno: reakcie detí, hlavne tých malých, ktoré ako keby ešte len predvčerom vystúpili z kočíkov na vlastné nohy. Detičky, sledujúce to všetko akože-bičovanie, akože-mučenie, červenú farbu umelej krvi, akože-ukrižovanie - všetko to do naturalistickej dôslednosti dotiahnuté násilie v podaní neprofesionálnych divadelných hercov, boli doslova zhrozené. Mnohé odvracali tváre, skrývali ich do dlaní, nechcejúc to divadlo vidieť. Mnohé začali srdcervúco nariekať, plakať. Reakcie rodičov boli zväčša opačné než by človek očakával: ostávali s deťmi "na krížovej ceste" a nútili deťúrence nech sa na to divadlo pozerajú. Ono je to totiž tak - Živá krížová cesta kedysi v Nižnej Šebastovej, dnes už pre veľký záujem verejnosti konaná priamo v centre Prešova, je z roka na rok dokonalejšou prezentáciou násilia, podávaného v čo najvernejšom obraze - aj so snahou o dokonalosť kostýmov a hereckých výkonov. Žiadne náznaky, symbolika, skryté či otvorené posolstvá hercov. Nič také - len priamy naturalizmus a snaha o "vernosť" za každú cenu. Snaha o samoúčelnú "dokonalosť." Ak píšem o zhrozených, uplakaných a strachom sa trasúcich deťoch na takzvaných živých krížových cestách, píšem to preto, lebo by som rád vedel, či je alebo nie je niečo také, ako je (divadelné) znázorňovanie násilia naživo na verejnosti, vhodné pre deti. Je to prípustné vo vzťahu k malým deťom, ktoré mnohému vôbec nerozumejú a ešte dlho rozumieť nebudú? Je vhodné, aby rodičia brali malé deti na takéto podujatia a aby ich nútili pozerať sa na to? A čo detská duša nevinná - ako to ona prijíma a spracúva? Detská psychologička, s ktorou som sa kedysi na túto tému rozprával, mi povedala, že niečo také nie je pre deti vhodné - už aj preto, lebo malé deti dostatočne nevedia rozoznať čo je "akože" a čo je skutočné. Z takýchto podujatí si deti môžu odniesť zážitky, ktoré ich môžu skôr či neskôr traumatizovať. Takže: Na verejné živé krížové cesty áno, ale asi radšej bez našich dietok - malých ratolestí, na ktorých zdraví a vývoji nám tak záleží. •
• ...a vôbec, potrebuje cirkev takéto ostentatívne, prvoplánové divadielka pre masy? •
• "Drastická" fotoreportáž zo Živej krížovej cesty v Prešove - Nižnej Šebastovej. •