• Najskôr pár slov k tej mimoriadnej tragédii pri Spišskom Bystrom, ktorej príčiny sú nateraz stále vo fáze vyšetrovania. Je mi veľmi ľúto všetkých tých detí, ktoré na dopravnú nehodu viac alebo menej doplatili - či už ľahkými alebo ťažkými zraneniami. Úprimne im prajem, aby sa čo najskôr vyliečili a aby sa udalosť na nich nepodpísala trvalými zdravotnými následkami. Je mi ľúto aj 66-ročného pána, vodiča osobného auta, ktorý určite nehodu nespôsobil úmyselne. Jeho manželka v televíznych správach povedala, že jej manžela, vodiča, veľmi mrzí a trápi to, čo sa stalo. Trpí poruchami spánku, asi aj depresiou. Dúfam, že sa "z toho" skoro dostane a hlavne že sa okolnosti nehody vysvetlia, vyšetria. Dúfam, že nešťastie, ktoré sa stalo na úzkej ceste, kde prakticky nie sú krajnice, iniciuje vybudovanie bezpečného chodníka popri nej - aj keď je to, ako povedal v televízii Marián Luha, starosta Spišského Bystrého, veľmi ťažké. Pozemky okolo cesty totiž nie sú obecné a v niektorých úsekoch nie sú ani vysporiadané. Prvoradá je ale bezpečnosť chodcov na tejto ceste. Určite by pomohlo, keby sa napríklad všetky tie rôzne mimovládky a občianske združenia, ktoré sa tak rady vyjadrujú k rómskym problémom a otázkam u nás, poskladali na pohodlný mikrobus. Prispela by aj obec, možno z nejakého fondu, na základe vypracovaného projektu. Spišské Bystré by tak malo vlastný malý školský autobus, ktorý by vozil deti do školy a zo školy a ktorý by spájal miestnu rómsku osadu s obcou. Tak, aby po nebezpečnej ceste nemuseli chodiť žiadni chodci, ani deti. •
• Teraz k mojej spomienke - presnejšie k dvom spomienkam. Jedného dlhého letného dňa som cestoval lokálnym autobusom z Humenného do Osadného, neveľkej dedinky na severovýchodnom konci mapy Slovenska. V ktorejsi obci, už si nespomeniem v ktorej, nastúpilo do autobusu vari vyše dvadsať rómskych detí so školskými taškami. Všetky deti boli pekne upravené, poobliekané v čistých šatách, aj keď v mnohých prípadoch zánovných. Chlapci boli vyčesaní, nejeden mal módne nagélované vlasy. Dievčence mali upravené úšesy, každá pekné náušnice, retiazky, samozrejme aj prstene. Mládež bola plná hlasného rozhovoru. V peknej slovenčine. Čoskoro autobus naplnila zmes vôní rôznych lacnejších voňaviek a sprejov. V autobuse som bol jediný cudzinec. Nikto ma nepoznal. Preto ma neprekvapilo, keď sa mi jeden mládenec prihovoril, že kam cestujem. Odpovedal som pravdivo a dali sme sa do rozhovoru, ktorý vzbudil pozornosť ostatných veselých detí. Skončilo sa to tak, že sa mi viaceré z nich začali chváliť výsledkami v škole. Na dôkaz mi ukazovali svoje žiacke knižky, kde mali hlavne dvojky, občas jednotky, ale horšiu známku ako trojku som tam nenašiel. Jeden z chlapcov chcel byť automechanikom, druhý kuchárom, jedna žiačka mi povedala, že bude opatrovať starých ľudí, ďalšia chcela byť kvetinárkou a iná predavačkou, jej kamarátka mala v pláne vyučiť sa za čašníčku... Keď som sledoval správy o nešťastí v Spišskom Bystrom, spomenul som si na rómske deti, ktoré cestovali zo školy v "mojom" autobuse a z ktorých sa každé šoférovi pekne pozdravilo. Ktovie, ako tie deti skončili, či sa im splnili ich priania, či sú zamestnané, spokojné, dokonca aj šťastné. •
• Druhá spomienka sa vzťahuje k mojej návšteve rómskej osady a komunitného centra v Starej Ľubovni. Stretol som sa tam aj s mladou ženou, mohla mať okolo 25 rokov. Vyučená cukrárka s maturitou. Rozprávala o tom, ako po úspešnom ukončení odbornej školy nikde v okolí, ani v Levoči, v Spišskej Novej vsi, v Poprade... nemohla získať prácu v odbore. Napriek tomu, že v niektorých cukrárňach alebo cukrárenských výrobniach hľadali zamestnancov či zamestnankyne. "Rómov nikde nebrali," povedala mi so starým, neprekonaným smútkom v hlase. Mladé dievča sa aj s kamarátkou z osady vybrali "na skusy" za prácou do Anglicka. "Tam sa nás nikto nepýtal čo sme, kto sme, či sme z nejakej rómskej osady," spomínala: "Dostala som prácu v malej firme na výrobu zákuskov. Začala som pracovať aj zarábať. Majitelia boli spokojní, dokonca som po čase získala aj nejaké certifikáty. Spomínam si na to, ako si u nás objednávali zákusky a hlavne torty aj veľmi bohatí zákazníci - na rôzne oslavy, slávnosti. Pre našu prácu to znamenalo prestížne ocenenie, nezaplatiteľné peniazmi." Keď sa dievča vrátilo z Anglicka domov, nepomohlo jej nič - ani výučný list, ani certifikáty a odporúčania z Anglicka. Nikde ju nezamestnali. Pretože je Rómka. Cítil som sa ako hlupák a hanbil som sa - aj keď som sa nemal za čo. Za nič som predsa nebol zodpovedný. Len som sa cítil akoby prešpikovaný trápnymi pocitmi z typickej slovenskej nevraživosti, malosti, odmietania, odsudzovania, rasovej segregácie a neznášanlivosti, chorých, zadubených predsudkov. •
• Dostali sme sa k slovenskej segregácii rómskych detí v našich školách. Nedávno, v stredu 14. februára, Věra Jourová - eurokomisárka pre spravodlivosť, spotrebiteľov a rodovú rovnosť, po rokovaní s Martinou Lubyovou - slovenskou ministerkou školstva, vyhlásila: "Som skutočne znepokojená situáciou rómskych detí a žiakov na Slovensku. Je nemysliteľné, že v srdci Európy diskriminácia a segregácia nielen prevládajú, ale aj rastú. Nemôžeme si dovoliť ďalšiu stratenú generáciu slovenských rómskych detí v ich domovskej krajine. Jednoducho si to nezaslúžia." Eurokomisárka Jourová "nám odkázala," že od slovenských orgánov očakáva "aktívnu snahu o nápravu a upustenie od obviňovania samotných Rómov." Zdôraznila, že "urobí všetko preto, aby sa táto situácia na Slovensku napravila." Zároveň eurokomisárka pripomenula, že "ak to bude nevyhnutné, v hre je aj žaloba Európskej komisie voči Slovensku." Komisii podľa Jourovej prekáža, že slovenské rómske deti sú v školách vzdelávané oddelene od nerómskych detí a kritizuje vysoké zastúpenie rómskych detí v špeciálnych školách aj triedach. Slovensko tak porušuje Smernicu Rady Európy č. 2000 / 43, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod. Vyhlásenie eurokomisárky Jourovej môže byť posledným verejným varovaním pred tým, než sa Európska komisia so žalobou na Slovensko skutočne obráti na Súdny dvor Európskej únie. Ak by Slovensko spor prehralo, hrozili by mu aj finančné sankcie. Naša ministerka Lubyová vyhlásila, že s eurokomisárkou Jourovou diskutovala "v pozitívnom a konštruktívnom duchu" a požiadala ju, aby sa závery zo stretnutia zatiaľ netlmočili. Ministerka Lubyová dodala - a tomu, priznám sa, vôbec nerozumiem - že "kabinet eurokomisárky pripravil negatívne stanovisko, ktoré hovorilo o taktike obviňovania a vyhovárania sa zo strany slovenských orgánov. Na základe nášho rozhovoru bolo toto stanovisko z kabinetu eurokomisárky Jourovej modifikované na pozitívne." • Zdroj: Chceme vedieť viac --- link. • •
• Tak teda ako je to v skutočnosti? Diskriminujeme a segregujeme rómske deti a mládež ("podľa vzoru" Věry Jourovej) alebo rómske deti a mládež nediskriminujeme a nesegregujeme ("podľa vzoru" Martiny Lubyovej)? Je vôbec možné ministerským zásahom, vyhlásením "modifikovať" negatívnu kritiku na pozitívum? Na toto a ďalšie súvisiace otázky by mali odpovedať predovšetkým kompetentní a hlavne učiteľky a učitelia, ktorí s deťmi denne prichádzajú vo vyučovacom procese do kontaktov. Čo sa samotných rómskych detí týka - ale napokon sa to týka aj tých nerómskych, jednoducho všetkých slovenských detí a mládeže, tak ich prvoradým záujmom (a záujmom aj ich rodičov) by malo byť to, aby sa v škole dobre učili a aby naplno vnímali a chápali, že úlohou školy je pripraviť ich na ďalší život, ktorý majú pred sebou. Spoločnosť by im všetkým k tomu mala na každej úrovni vytvoriť podmienky. Medzi nimi aj také, aby sa deti vždy bezpečne a v zdraví dostali do školy aj zo školy. •