- som obyčajný starý "grammar nazi." Alebo "grammar natzi," "grammar nazzi," "spelling nazi." Veď viete ako to myslím, čo to znamená. Som ten, ktorý má rád spisovnú slovenčinu a v podstate prísne trvám na tom, aby sa vo verejných prejavoch (písomných, ústnych) dodržiavala. Na jednej strane si želám, aby sme písali a rozprávali spisovne, gramaticky a štylisticky správne, na druhej strane mi záleží na tom, aby bola slovenčina očistená od zbytočných nánosov nesprávností, pokriveností, nepotrebných cudzích vplyvov a od toho, čo ju len zabíja. Na čo môže napokon zomrieť - ako vzácna orchidea, zadusená plevelom. Vlastne - nie cudzím plevelom, ale domácou burinou. •
• Dlhé roky, už desaťročia, pracujem so slovom, so slovenčinou - mojím rodným, materinským jazykom. Na jednej strane aktívne pracujem s textami, s textmi, so slovom: s mojím i s cudzím. Píšem, čítam, redigujem, opravujem texty. Na druhej strane som viac alebo menej núteným "konzumentom slovenčiny." Počúvam rádio, počúvam slovenčinu v televízii, čítam články v novinách, aj články v blogoch... Počúvam, čítam a veľakrát len žasnem, krútim hlavou a zas len žasnem. Veľmi často to neviem pochopiť. Neviem pochopiť, ako hlásateľky, hlásatelia v televízii alebo televízne reportérky, reportéri v teréne môžu každú druhú vetu začínať slovným spojením "no a teraz..." Neviem, ako môže niekto do kamier pred celým Slovenskom vypustiť z úst to "obľúbené" a stále častejšie "vidíme sa o týždeň." Alebo zajtra. Nerozumiem odkiaľ sa v slovenčine berú čechizmy. Kadejaké miminká, pomazánky, kapesníky, tentokrát, prádlo, zaprvé, varhany, zdarma, polobotky, pokládka, vadný, vadiť, dneská, kľud, okamžik, zmačknúť, zmačkať... sa stávajú u nás bežnými slovami. •
• Nerozumiem, ako je možné, že sa mnohí dospelí a predpokladám že aj celkom vzdelaní ľudia nevedia raz a navždy naučiť, kedy sa píše na konci prídavného mena mäkké i a kedy tvrdé y - ypsilon. Veď je to naozaj také jednoduché: pekný chlapec - pekní chlapci, slovenský politik - slovenskí politici, uznávaní umelci - uznávaný umelec, obľúbený bloger - obľúbení blogeri... Rozdiel je v tom, či píšeme o jednotnom alebo o množnom čísle podstatného mena. Je to taký problém - napísať si na kus papiera vzor a prilepiť si ho na rám monitora alebo na stenu nad počítačom? Niekedy sa vo verejnom texte objavujú celé zhluky chýb - aj takých, o ktorých sa aspoň priemerne vzdelanému človeku ani len nesníva. Napríklad, citujem: "...odmietli predávať v Lídly," "...hrdí národniar Danko," "viac krát" (namiesto správneho "viackrát"), "náš milovaní hokej," "športovci sú zaujímavý," "vulgárni výstup," "výde" (namiesto správneho "vyjde") a tak ďalej. Príklady "popierania" slovenskej gramatiky som vybral z niekoľkých článkov, zverejnených na webstránke SME. Nie je podstatné, kto je ich autorom a kto je autorom tých chýb. Nepotrebujem ho menovať, pretože týmto článkom nechcem nikoho zosmiešniť ani uraziť (dnes sa ktokoľvek veľmi rýchlo urazí pre čokoľvek - napríklad aj pre iný názor, než aký má on či ona). Len som chcel ukázať aspoň niekoľko chýb, ktoré bývajú také časté. A to som sa zámerne nepustil do toho, že akýmsi "bežným pravidlom" sa stáva nepoužívanie zvratného zámena "sa." Aj medzi novinármi :-( Nechce sa mi totiž vysvetľovať, aký je rozdiel medzi, napríklad, prázdniny sa skončili a prázdniny skončili. •
• Možno teraz niekto povie, presnejšie napíše, že to všetko sú len zbytočnosti, výmysly (Alebo výmisli? Možno výmüsli.) Dôležité je predsa to, že si rozumieme, že vieme kto čo chcel napísaným povedať. Že na nejakom "i" alebo "y" vôbec nezáleží - je celkom jedno, či z olympiády vyleteli slovenský alebo slovenskí hokejisti. Dôležité je, že vyleteli. Teda nie že vyleteli, ale že nevyhrali aspoň jednu medailu. Alebo dve. Najlepšie by bolo, keby vyhrali všetky tri - ale to by sa stalo len vtedy, keby porazili aj sami seba. Možno sa čoskoro dočkáme toho, že večerné televízne (krimi)správy budú hlásiť bruchovravkyne a bruchovravci (bruchomluvec je bohemizmus!), pri ktorých ústnom prejave ani za nič na svete nerozoznáme, či povedali "uvidíme sa," alebo "vidíme sa." Ako správny a veci oddaný "gramatický nacista" musím protestovať! Máme kodifikovanú, spisovnú slovenčinu (za ktorú sa štúrovci tak oddane bili do pŕs, až (si) ju vydobyli), máme schválené a uzákonené jej pravidlá a záväzné predpisy pri jej používaní - hlavne na verejnosti, vo verejnom prejave. Preto máme písať a rozprávať pekne po slovensky, máme dodržiavať slovenský pravopis a gramatiku. Zo slovenčiny si jednoducho nemáme čo robiť nejaký holubník - napokon je to aj náš oficiálny štátny jazyk. Je to ako so základnými cestnými pravidlami. Všetci vieme, kde a kedy smieme jazdiť len v pravom jazdnom pruhu (to je ako "i") a kedy v ľavom (to je ako "y"). Nikomu zdravému a pri zmysloch nenapadne tvrdošijne jazdiť v protismere. A ešte to dokonca obhajovať tvrdením, že "...no a čo, mne sa to tak páči, ja si budem jazdiť (písať, hovoriť) ako chcem." •
• Pochopiteľne, aj ja niekedy spravím chybu, pomýlim sa, spravím perkelp - teda preklep. Nemám dôvod tváriť sa ako neomylný, ako ten, ktorý včera večer dojedol posledné zvyšky všetkej múdrosti sveta a zajedol to všetkými vydaniami slovenského pravopisu. To nie. Chcem len jedno - aby sme sa podľa možnosti všetci vyjadrovali pekne, po slovensky, aby sme sa o to aspoň snažili. Niekedy totiž stačí naozaj málo - napríklad dvakrát, trikrát si po sebe prečítať napísané a opraviť v texte chyby, ktoré nám samé udrú do očí. •
• Súvisiaci článok: Slovenčina zanikne... ("...či?") --- link. •
