Ivanuška - syn pluku

Autor: Martin Droppa | 8.2.2018 o 10:01 | Karma článku: 3,21 | Prečítané:  773x

Ivanuška s automatom v rukách nechal nastúpiť pred seba asi pätnásť bosých Nemcov. Prikázal im, aby sa zobliekli do spodkov. Niektorí si kľakli na kolená, začali prosiť. Zbytočne. Chlapec všetkých postrieľal. 

Bolo to v lete začiatkom osemdesiatych rokov. Ktosi búcha na dvere a nečakajúc na pozvanie vstupuje do domu. Vysoká postava statného staršieho muža zapĺňa zárubňu kuchynských dverí. Stará mama Františka zdvíha hlavu od rozlúštenej krížovky, chvíľu hľadí na muža s vráskavou, usmiatou tvárou a s baretkou na hlave. Ako keby sa ani nezamýšľala, skoro akoby ani nepátrala v pamäti - a náhle, takmer štyridsať rokov po vojne, zvolá: "Andrej, to si ty!?" "Да, это я, Андрей!" * zvolá muž v obnosenom saku a menčestrákoch. Františka vstáva od stola a už aj sa obaja vrúcne objímajú a bozkávajú na líca. Stojím vedľa a ničomu nerozumiem. 'Aký Andrej, čo za Andrej, kto je to?'  Stará mama Františka nás predstavila - mňa, svojho vnuka - a Andreja D., veterána Veľkej vlasteneckej vojny a druhej svetovej vojny, ktorý sa s Červenou armádou ako automatčík a občas i kuchár prebojoval až do Berlína.
Rozprávanie mojej starej mamy Františky a vojnového veterána Andreja nemalo konca - kraja. Ja som len počúval. S doširoka otvorenými ušami: o bojoch, o strastiach a útrapách vojakov, ale aj veselé historky, ale i smutné historky o padlých, zranených. Aj o tom, ako Červená armáda dobýjala a obsadzovala Berlín... Bolo toho neúrekom, ale dodnes si na tie príhody, porozprávané Andrejom, dobre spomínam a pamätám si ich. V jednej chvíli sa stará mama Františka spýtala Andreja na akéhosi chlapca menom Ivanuška. Andrej D. zvážnel a po chvíli sa rozhovoril. Vysvitlo, že Ivanuška bol synom pluku. Bol svedkom toho, ako mu nemeckí nacisti vyvraždili rodinu, vypálili jeho rodnú dedinu. Ukrytého v lese ho našli partizáni a ujali sa ho sovietski vojaci. Ivanuška s armádou putoval ďalej na západ, až do Berlína. Takých synov i dcér pluku bolo v Červenej armáde neúrekom, na tisícky. Smutné osudy smutných detí, ktoré predčasne zostarli, stali sa dospelými. Bez úsmevov detstva v tvárach.

Ivanuška, ako spomínala stará mama Františka, mal asi dvanásť - trinásť rokov. To tvrdil aj veterán Andrej. Keď sa Sovieti na nedlhý čas usadili v našom oslobodenom meste, snažili sa oddýchnuť si a najesť sa. Viac či menej "dobrovoľne nasilu" brali domácim napríklad aj hospodárske zvieratá, ktoré zabíjali, mäso z nich varili, piekli alebo pripravovali do zásob. Môj otec si dobre spomínal na to, ako boli poza domy v meste, v záhradách, porozhadzované črevá, vnútornosti a kože, kosti z kráv, prasiat. Armáda sa potrebvala nasýtiť. V meste bola aj malá firma na spracovanie plodov. Vyrábala hlavne sirupy a marmelády. Sovietski vojaci ju, pochopiteľne, obsadili a zrekvírovali čo sa dalo. Malý Ivanuška - ktorý aj s Andrejom a ďalšími spolubojovníkmi býval vo vile, v ktorej bývala moja stará mama a starý otec spolu so synom, neskorším mojím otcom - jedného dňa doniesol "domov" niekoľko fliaš sirupov a zaváranín. Zobral do ruky lyžicu a začal sa kŕmiť sladkosťami, ktoré zapíjal šípkovým a jahodovým sirupom. Na túto príhodu nikdy nezabudnem, pretože stará mama ju často spomínala. Vtedy, v zime roku 1945, mala starosť o Ivanušku, hltajúceho sladké marmelády a sirupy jeden cez druhý. "Ivanuška, nejedz toho tak veľa, bude ti zle, bude ťa bolieť brucho," varovala chlapca. Ale Ivanuška hrdo odvetil: "Cоветского человека никогда не болит живот!" ** a plnými sústami jedol ďalej. Výsledok sa dostavil o niekoľko hodín neskôr. Chlapca začalo bolieť brucho, dostával kŕče. Jeho organizmus, ktorému chýbala pravidelná a dobrá strava, taký veľký nápor nakladaného ovocia, sirupov a marmelád nevydržal. Ivanuška sa krčil v kŕčoch, začalo ho preháňať, chvíľami bol bledý ako sneh, inokedy zas sčervenel ako päťcípa hviezda na jeho čiapke. Napokon všetko dobre dopadlo, črevná kolika pomaly ustúpila.

"A čo Ivanuška, čo sa stalo s ním?" spýtala sa veterána Andreja stará mama Františka. Veterán sa rozhovoril a v istom okamihu ako keby zvážnel. Hrdo sa vzpružil za stolom a prehlásil, že z Ivanušku sa stal statočný hrdina, ktorý zvládol aj ťažkú úlohu - splnil náročný rozkaz. Podľa veterána Andreja sa to stalo po bojoch niekde pri Strečne alebo v okolí Martina. Červenoarmejci tam zajali nejakých Nemcov, ktorí sa pravdepodobne vzdali, pretože tušili, že s vojnou je čoskoro koniec. Boli to starší chlapi, možno sa im už ani nechcelo bojovať. Lenže - nastal problém: Kto bude zajatcov ťahať so sebou a hlavne - kto ich bude živiť? Veliteľ napokon rozhodol: Popraviť! Ako spomínal veterán Andrej, k splneniu rozkazu sa dobrovoľne prihlásil náš asi trinásťročný Ivanuška. Zajatcov, asi pätnásť Nemcov, pod automatom vyviedol kamsi bokom, prikázal im zobuť sa a zobliecť sa do spodkov. Potom zajatci museli nastúpiť do radu. To už vedeli, čo ich čaká. Niektorí z nich vraj padli na kolená a začali prosiť o život, o súcit, o milosť. Zbytočne. Ivanuška všetkých postrieľal. Trinásťročný chlapec bez mihnutia oka, chladnokrvne vykonal vojenskú popravu. Veterán Andrej napokon dodal, že Ivanuška bol do konca vojny statočným vojakom, dokonca dostal aj nejaké vyznamenania. A bolo ticho...

...veterán Andrej D. dohovoril, stíchol. Aj stará mama Františka stíchla. Ja som už ani nedýchal. V kuchyni, plnej leta, zavanul náhly chlad a akási nevysvetliteľná atmosféra pochopenia a odmietania súčasne. Dlho, predlho mi v podstate nedochádzalo, čo sa vlastne stalo, čo Ivanuška spravil vykonaním púheho rozkazu. Trinásťročný chlapec... Trinásťročný chlapec postrieľal dospelých mužov... Čo som robil ja, keď som mal trinásť rokov? Čítal som, učil som sa, chodil som so psami do lesov, kúpal som sa v rieke, chodil som sa lyžovať a zliepal som modely lietadielok, kreslil som (si)... Niekoľko desiatok rokov pred tým iný trinásťročný chlapec prišiel o celú svoju rodinu, o mamu, otca, o bydlisko. Zachránil si holý život. Žil s nenávisťou v srdci? Ak áno - dokedy? Uspokojila ho pomsta v podobe vykonanej popravy? Ako by som sa zachoval na jeho mieste ja? Otázok bolo neúrekom a čas plynul. Priznám sa, že neraz som na tie Ivanuškove príhody spomínal. Na to, ako sa prejedol lekvármi a sirupmi a na to, ako bez zaváhania postrieľal bosých ľudí v spodnom oblečení. Na jednej strane Ivanuška ako chlapec - potešený, hravý, sediaci s fľašou z ktorej vyjedá malinový lekvár, na druhej strane predčasne starý vojak, nesúci v sebe vojnovú apokalypsu. Pravdepodobne... Nie, nie pravdepodobne, ale určite až do smrti. Premýšľal som nad tým, čo môže niečo také, aké zažil a vykonal Ivanuška, spraviť s detskou dušou. Na nič som neprišiel. Len som si niekoľkorát dobre uvedomil, že som nebol, nie som syn pluku. Našťastie. 

Od stretnutia s vojnovým veteránom Andrejom D. prešlo zopár rokov. Boli dni, keď som na Ivanuškove príhody a hlavne na jeho vojnové útrapy myslel o čosi intenzívnejšie než zvyčajne. Bolo to napríklad v čase, keď som čítal knižku Syn pluku (Сын полка​, Valentin Petrovič Katajev, 1944) a keď som videl jej sfilmovanú adaptáciu (Syn pluku - Cын полка​, réžia Vasilij Pronin, 1946). O vyše desať rokov neskôr som videl film Choď a pozeraj sa (Иди и смотри, réžia Elem Klimov, 1985). Koncom osemdesiatych rokov som videl aj vynikajúci film Ivanovo detstvo (Иваново детство, réžia Andrej Arsenievič Tarkovskij, 1962), ktorý mal v Československu premiéru 1. januára 1987. Je to film Ivanovo detstvo, režijný debut Andreja A. Tarkovského, ktorý ma motivoval k napísaniu tohto článku.
Vojnovú drámu Ivanovo detstvo totiž len v utorok 13. februára t. r. o 18:00 hodine uvedie bratislavské Kino Lumière --- link na film. Film sa bude premietať v rámci dlhoročného projektu Filmový kabinet. To znamená, že projekciu filmu otvorí odborný lektorský úvod a súčasťou projekcie je aj diskusia. Filmy v cykle Filmový kabinet sú určené nielen pre odbornú, ale i pre laickú verejnosť, pre návštevníkov filmových klubov, hlbšie sa zaujímajúcich o svetovú aj domácu kinematografiu, jej kľúčové filmové diela a tvorcov. Okrem toho sú projekcie Filmového kabinetu určené študentom stredných všeobecných i umeleckých škôl, tematicky spriaznených odborov vysokých škôl - akými sú napríklad umenovedy, estetika, filozofia, ale aj študentom "filmárčiny:" réžie, kamery, scenáristiky...

Na záver niekoľko slov o filme Ivanovo detstvo. Film rozpráva príbeh jedenásťročného Ivana (Nikolaj Burljajev, 3. august 1946, Moskva, ZSSR), ktorému počas vojny nacisti pred očami zavraždili matku. V tom okamihu Ivan stráca detstvo a nedobrovoľne ho nahrádza neprístupnou a niekedy až neznesiteľnou samotou v osobnom utrpení a žiali. Ivana si postupne privlastňuje svet nenávisti, pomsty, rizika aj smrti, odcudzenia sa všetkému a všetkým - bez náznakov túžby žiť a prežiť. Režijný debut Andreja A. Tarkovského (4. apríl 1932, Zavražie, Ivanovská oblasť, ZSSR - 29. december 1986, Paríž, Francúzsko) je súčasne prvým sfilmovaním novely Ivan z roku 1957 od Vladimira Bogomolova (1924 - 2003). Podrobnost o filme sa dozviete i v Česko-Slovenskej filmovej databáze --- link. Kolekciu fotografií z čiernobieleho filmu nájdete napríklad na webstránke Cineplex --- link. 
Poznámky:
* "Да, это я, Андрей!" Da, éto ja, Andrej! Áno, to som ja, Andrej!
** "Cоветского человека никогда не болит живот!" Sovétskovo čelovéka nikagdá ne bólit život! Sovietskeho človeka brucho nikdy nebolí!
Článok je ilustrovaný zábermi z filmu Ivanovo detstvo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid vyhral Ligu majstrov aj po tretí raz v rade

Po veľkej chybe gólmana Liverpoolu vyrovnal Mané, Real znova vyhráva po Baleových nožničkách a ďalekonosnej strele.

KULTÚRA

Pavol Habera: Rozum ma drží pri zemi, preto som tak dlho nevydal platňu

Slovenské texty môžu byť najväčšia sila.

PRIMÁR

Víkendové dospávanie môže ovplyvniť dĺžku života

Žijú dlhšie víkendoví dospávači, alebo ľudia s pravidelným spánkom?


Už ste čítali?