Tere-fere a važecká pochúťka

Autor: Martin Droppa | 30.1.2018 o 13:31 | (upravené 31.1.2018 o 15:23) Karma článku: 10,75 | Prečítané:  6295x

Važecká pochúťka je sýty pokrm - veľká, preložená zemiaková placka, vyplnená pikantným mäsovým soté, posypaná syrom, obložená zeleninovým šalátom. Tento článok ale nie je receptom na jej prípravu. 

 Lahodná važecká pochúťka býva v ponuke vari všetkých dobrých liptovských reštaurácií. Odporúčam :-) ! Bohužiaľ - vo Važci ju asi nedostanete, pretože vo Važci nemajú "klasickú" reštauráciu. To ale nebráni tomu, aby sme túto rázovitú podtatranskú obec, ktorú obýva vyše 2 400 obyvateľov, nemohli navštíviť. Určite sa to oplatí, pretože to, čo nájdete vo Važci, nenájdete nikde inde na Liptove. To je, napokon, logická a správna úvaha ;-) 

 Prívlastok „važecká“ je známy nielen v spojení so slovom "pochúťka." Pre tých, čo nie sú zorientovaní v gastronómii a v gurmánstve, dodajme, že prívlastok „važecká“ sa spája so známou jaskyňou, ktorú vo Važci objavili 8. júla 1922. V nej sme začali našu návštevu Važca. Že je vo Važci jaskyňa, to sa pri cestovaní Liptovom a Tatrami nedozviete. Motorizovaných turistov na ňu neupozorní žiadna informačná dopravná značka ani pútač, ani napríklad pri diaľnici v úseku Liptovský Mikuláš - Poprad, z ktorej sa dá v oboch smeroch do Važca odbočiť. Keď sa už ale dostanete do Važca, k jaskyni vás privedú veľké žlto-čierne smerovky. Na konci novej asfaltovej cesty je vstup do jaskyne, ktorá je prístupná okrem decembra a januára po celý rok. Jaskyňa je neveľká, dlhá 400 metrov, sprístupnený okruh má len 235 metrov. Nachádza sa v doline Bieleho Váhu, na severnom okraji Nízkych Tatier - v pohorí Kozie chrbty. Ideálne miesto na zoznamovanie sa s podzemím pre deti i starších. Len vysokí ju musia prejsť v hlbokom predklone, akoby v úcte pred slovenskou pravekou históriou. Najzaujímavejšie na jaskyni s prekrásnou vápencovou výzdobu sú kosti pravekých medveďov a iných zvierat. Efektne nasvietené ležia medzi stalagmitmi, desaťtisíce rokov na ne kvapká zo stalaktitov. Keď pred desaťtisíckami rokov v jaskyni žil praveký medveď, skoro vôbec nevyliezal z tmy, nevyberal kontajnery, nestrašil deti ani turistov, ani praveké važťanské ženičky - teda praženičky, :-) sa ho nemuseli báť. Žil v tme, skoro nevidel, orientoval sa výborným čuchom. Spoločnosť mu robila praveká fauna: jaskynné levy, nosorožce, jelene, líšky i hyeny. Ntie tie  novinárske :-) "Najmä deťom sa tu veľmi páči," vraví Viera Mlynárová, sprievodkyňa jaskyňou. "Čo sa ľuďom nepáči, sú prašné, rozbité cesty Važcomm," dodá jej kolega Milan Orfánus, ktorý sa sťažuje i na pokles návštevnosti: "Boli časy, keď za rok navštívilo jaskyňu vyše tridsaťtisíc ľudí, ostatné roky ich príde o polovicu menej. Odkedy máme euro, ubudlo hlavne hostí z Poľska." Letnou zaujímavosťou pri vstupe do jaskyne je kvetinový záhon, vysadený v hline starej vyše päťdesiattisíc rokov. "Keď sme sprístupňovali niektoré úseky jaskyne a čistili ich od nánosov, do vyvezenej hliny sme nasadili kvety. Zapršalo, ujali sa, kvitnú," hovorí sprievodca o zázraku súčasného života v pravekej pôde.
  Niekoľko informácií o pravekom jaskynnom medveďovi --- link.  

 Cesty plné prachu alebo vody trápili miestnych a návštevníkov dlhé roky. Bol to pozostatok rekonštrukcie kanalizácie, ale všetko je už ponaprávané. A tak Važec naplno láka turistov v lete i v zime okolitou prírodou, ktorej kraľujú povestné važecké lúky plné húb: "Na bicykli sa od nás dostanete všade: do Liptovskej Tepličky, na Čierny Váh, nad Hybe, Východnú, i do Vysokých Tatier. Odvšadiaľ vidno krásne panorámy, človek pookreje na zdraví i na duchu," láka hostí Milan Lištiak, starosta Važca. Asi kilometer za obcou, v tichom mieste, oddávna zvanom Za kameňom, je súkromný salaš s jednoduchým názvom Salaš Važec. Na ňom bača Andrej Halčín dvakrát denne dojí ovce, vyrába syry, žinčicu. Salaš je súčasťou celoslovenskej siete s názvom Potraviny Slovenska. Sieť má štrnásť členov, rozosiatych po celej krajine. Zmyslom a poslaním členov siete je umožniť zákazníkom nájsť si vo svojom okolí chovateľa, pestovateľa, výrobcu a predajcu kvalitných, zdravých domácich potravín. Na Salaši Važec sa chovajú ovce a vyrábajú sa tam čisté biopotraviny zo stopercentného občieho mliečka: neúdený i údený ovčí syr, oštiepky, pareničky, bryndza, v sezóne sladká i kyslá žinčica. Úspešná existencia Salaša Važec (ktorý nie je jediný svojho druhu na Liptove) svedčí aj o tom, že naše drobné poľnohospodárstvo a originálna potravinárska výroba po roku 1990 nezanikli. Práve naopak - vznikli mnohé súkromné subjekty, ktorým sa v tomto segmente výroby darí, zamestnávajú ľudí a tešia sa zákazníckej priazni. Reči o tom, ako naše vlády po roku 1990 zlikvidovali družstvá a našu poľnohospodársku výrobu, sú nepravdivé.

 "Vo Važci nájdete zo desať penziónov, ale prestravovať sa tu je zaťažko. Pri jaskyni možno zjesť langoš, bagetku, v obci je stánok so zmrzlinou, najbližšie sa však najete až v motoreste pri diaľnici," priznáva starosta nedostatok. "Keby tu niekto otvoril slušnú reštauráciu, aj na päť rokov mu odpustím miestne dane," dušuje sa. Smutný je príbeh važeckého podnikateľa Vojtecha Zubaja a jeho trojhviezdičkovej reštaurácie s penziónom Violet. Je to dobrý podnik, s ponukou chutných jedál, ale dnes ho majiteľ otvára zvyčajne len na hostiny, kary, krstiny, pre ubytovaných hostí alebo keď treba ponúkať denné menu. Pán Zubaj totiž kedysi narazil na neprekonateľný slovenský problém - je Róm a aj personál reštaurácie bol rómsky. Mnohí hostia, keď to videli, sa preto už vo dverách stočili. Budovanie dobrej povesti preto trvalo pánovi Zubajovi dlho. Ešte dlhšie bolo bojovanie s predsudkami. Reštaurácia sa dnes zameriava na domácu kuchyňu a jej špecialitou sú domáce lekvárové buchty a langoše.
 Príťažlivosť Važca je dostupná aj z Vysokých Tatier, ktoré v nepriazni počasia neponúknu turistovi veľa. Navyše - je tam draho. Pre porovnanie: v jednom z važeckých penziónov rodinného typu sa dospelý ubytuje za osem - desať eur na noc. Za sumu, ktorá nestačí ani na poldenné parkovné pri Štrbskom plese. Horšie je to s propagovaním Važca a jeho zaujímavostí. Važec akoby neexistoval. Trápi to starostu, ale aj dôchodcu Jána Kováča. Pán Kováč spravuje súkromné Múzeum poľnohospodárskeho náradia a ľudových tradícií Važca.

Nachádza sa v rozľahlej stavbe niekdajšieho zemanského domu, ktorý v roku 1925 kúpil Matej Kováč, prastarý otec Jána Kováča. "Najskôr som dva roky zbieral všetko čo súviselo s históriou Važca," vraví bývalý elektromontér. Kľúčovou udalosťou vo važeckej histórii bol požiar 17. júla 1931, podľa dobovej tlače národná tragédia, vtedy najväčšia v Európe, pri ktorej zahynuli dve dievčence, vyhorelo 461 domov a vyše 400 hospodárskych budov. Takmer celá obec ľahla popolom. Zo studne pri Kováčovie dome ostalo drevené vedro a studničný hriadeľ s namotanou reťazou. Sú vystavené v múzeu, i s ohoreným trámom z červeného smreka v jednej z hospodárskych miestností. Miestnosti múzea sú tematicky ladené na prezentáciu dobových kováčov, tkáčov, tesárov, kuchynského zariadenia, riadu, krojov, výšiviek, hudobných nástrojov hasičskej dychovky, výbavy salašov, náradia lesných robotníkov i roľníkov z polí a lúk, lodných kufrov važeckých Amerikáncov, ale aj prekrásne maľovaných truhlíc a komod - starého nábytku so zásuvkami - a bielizníkov. V zariadených izbách sú na dobových stoloch staré evanjelické spevníky písané švabachom a staročeštinou, nad posteľami visia obrazy Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade, brúsené zrkadlá v drevených rámoch odrážajú prítomnosť. "Dorobil som pastiersku izbu s modelom Važca pred požiarom, zreštauroval som mláťačku i voz," hovorí o svojej záľube amatérsky múzejník. Trápi ho, že okrem obecného úradu nenachádza porozumenie pre propagáciu a podporu múzea: "Volal som sem naše televízie, ale ich to nezaujíma, len nedávno tu bola Slovenská televízia a nakrútila o mojom múzeu pekný, krátky film. Oslovil som aj vedenie pribylinského skanzenu, či by ma u nich nspropagovali. Držia sa svojho - ale nech nemajú strach, že by húfy ľudí chodili sem a nie tam. Toto je len múzeum. Nerobím žiadne podujatia, len vystavujem.“

Prechádzame do miestnosti, kde sú krosná, tkáčsky stav, člnky, kolovrátok i staré mašiny - singerky, výšivky a pri nich tere-fere. Tere-fere je vysoká drevená konštrukcia, na ktorú sa namotávalo utkané pradeno. Popri remenných čižmách a súkenných kapcoch v obuvníckej dielni odchádzame k saniam, vlačuhám, krňačkám a k volským jarmám. S unikátnym múzeom sa lúčime pohľadom na oselničky z kravských rohov a na staré, stále funkčné kosy i cepy. 

 Prechádzku obcou zakončíme exkurziou do Galérie Jana Hálu vo Važci - vysunutou expozíciou Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. V máji 2005 z nej ukradli dvadsaťšesť olejomalieb tohto skvelého moravského umelca, ktorý vo Važci niekoľko rokov žil aj zomrel a vďaka jeho tvorbe ostalo mnohé zo starého Važca uchované. V Hálovej galérii sú autorove kresby a ilustrácie, doplnené krajinomaľbami slovenských autorov.

Návštevu Važca sme začali pri kostiach pravekého medveďa, končíme ju na rozľahlom nemeckom vojenskom cintoríne, kde je pochovaných takmer osemtisíc nemeckých, niekoľko maďarských i ukrajinských vojakov, ktorí padli v druhej svetovej vojne na strednom Slovensku. Za architektonický návrh cintorína získal liptovskomikulášsky architekt Stanislav Barényi prestížnu Cenu Dušana Jurkoviča.

Cintorín, ktorý vybudovala spoločnosť Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge, e. V., (Ľudová nemecká spoločnosť starostlivosti o vojnové hroby), bol orvorený 11. októbra 1998. Moderný cintorín, ktorého pravidelnú, prevažne letnú údržbu financuje nemecká strana, navštevuje veľa turistov i pozostalých, hlavne z Nemecka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slováci prehrali s USA aj druhýkrát a na olympiáde končia

Slovenskí hokejisti dostali päť gólov.

DOMOV

Dobré ráno: Česká ČSSD? Fico im rozprával o bordeli a prostitútkach

Českí sociálni demokrati zmenili šéfa.

KOMENTÁRE

Prepáčte, ploty ani zverochody nebudú, počkať musia aj výtlky

Málo sa sťažujú zdravotníci a hasiči, ktorí ten bodrel musia chodiť odpratávať?


Už ste čítali?