reklama

Obrazy starého Draka

• V roku 2017 sme si nepripomenuli významné kultúrne udalosti - vznik a premiéru kľúčových diel slovenskej kinematografie: jedného hraného a jedného dokumentárneho filmu. Pozrime sa, na čo sme zabudli. •

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Čakal som celý rok 2017, či si naša kultúrna verejnosť - hlavne prostredníctvom médií, napríklad v tlači alebo v televízii, spomenie na dva výnimočné slovenské filmy, ktoré vlani oslavovali významné výročia svojho vzniku či premiér. Nestalo sa tak - a to napriek tomu, že oba filmy patria nielen do povestného zlatého fondu slovenskej kinematografie. Obe filmové diela môžeme smelo považovať za originálne brilianty pôvodnej slovenskej filmovej tvorby.
Prvým dielom je hraný film Drak sa vracia. Režisér Eduard Grečner (21. september 1931, Kopčany) ho dokončil v závere roka 1967. Film, ktorý bol do našich kín uvedený distribučnou premiérou 1. marca 1968, oslávil vlani krásne, okrúhle jubileum: päťdesiatku.
Druhým vlani jubilujúcim filmom je dokument Obrazy starého sveta. Film mal byť do distribúcie uvedený v júli 1972, ale po dvoch dňoch predpremiérových projekcií bol zakázaný a skončil v trezore. Režisér Dušan Hanák (27. apríl 1938, Bratislava) na obnovenú premiéru dokumentu, ktorý vlani oslavoval štyridsiate piate výročie vzniku, čakal do júla 1989.
Vo svetovej kinematografii je, podľa mňa, veľmi málo filmov, ktoré sú lepšie ako ich literárna predloha. V slovenskej kinematografii je takých filmov ešte menej. Film Drak sa vracia je jedným z nich. Dokonca si dovolím vysloviť názor, že filmové spracovanie naturisticko - psychologickej románovej novely, ktorú napísal Dobroslav Chrobák (16. február 1907, Hybe - 16. máj 1951, Bratislava), a ktorá vyšla v roku 1943, je v réžii Eduarda Grečnera z viacerých pohľadov lepšie, zaujímavejšie a pôsobivejšie dielo než jeho rovnomenná novela. Dané je to určite aj tým, že režisér E. Grečner sa prísne nedržal dejovej línie novely a často sa upriamoval na (po)drobnosti, ktoré čitateľovi knižky v mysli, v predstavivosti, unikajú alebo sa môžu celkom stratiť. Kniha a film (ktorý vznikol v tom najpríhodnejšom čase) tak napokon tvoria ucelené a navzájom sa výborne dopĺňajúce 'dvojdielo,' ktoré nemá v slovenskom filmovom a súčasne aj v našom literárnom umení obdobu alebo nasledovateľa. (Autor článku si vie predstaviť, že by kniha v klasickej podobe a súčasne aj ako audiokniha a k tomu film na vhodnom nosiči vyšli ako ucelený, darčekový troj-komplet.) 
 Dej novely Drak sa vracia nie je potrebné predstavovať - veď knižka patrí k zlatému fondu slovenskej literatúry a bola (alebo stále je?) aj v kategórii povinného čítania na školách. Sústreďme sa na film. Prvýkrát sa o sfilmovanie novely pokúsil významný maďarský filmový teoretik Béla Balázs (rodený Herbert Bauer, 4. august 1884, Szeged - 17. máj 1949, Budapešť) v spolupráci s divadelným hercom a režisérom Jánom Jamnickým (20. máj 1908, Jasenov - 4. august 1972, Poprad), ktorý mal vo filme stvárniť hlavnú postavu - Draka. Na projekte začali pracovať 15. októbra 1947. Jamnický sa zaviazal, že do konca marca 1948 v spolupráci s Chrobákom napíše filmovú poviedku, scénosled aj scenár. Schvaľovacia komisia 7. mája 1948 skonštatovala, že filmový scenár navrhnutý Chrobákom s Jamnickým „má predpoklady stať sa silnou a rýdzo slovenskou drámou." Členovia komisie ale mali k scenáru viacero pripomienok, preto bol k práci opätovne prizvaný Balázs. Projekt napokon stroskotal keď Ústredná filmová komisia 6. augusta 1948 tvorcom oznámila, že rezignuje na ďalšiu spoluprácu s nimi. Jedným z dôvodov bolo i to, že scenár musí byť napísaný výhradne slovenskými autormi. A tak novela musela čakať na sfilmovanie a uvedenie na plátna kín dvadsať rokov.
 Počiatky práce na natáčaní filmu Drak sa vracia popisuje Grečner takto: „Bolo to veľmi odvážne, pustiť sa do prerozprávania sugestívnej Chrobákovej prózy do reči filmu." Dodáva, že dôvodom ukončenia projektu Balázsa a Jamnického bola podľa neho nastupujúca kultúra komunistickej ideologickej nadvlády a záchranné pokusy o akési 'ideologické vylepšenie' scenára. Pokušenie sfilmovať novelu Grečnera vábilo už na filmovej škole v Prahe. Prvá verzia scenára, ktorý Grečner napísal, bola určená pre režiséra Stanislava Barabáša (4. február 1924, Kalinka - 1. august 1994, Hamburg), pretože Grečner si v tom čase na samostatnú réžiu ešte netrúfal. Grečnerov kvalitný a hodnotný scenár však neprešiel ideologickým sitom. Z dôvodu zmien spoločensko - politických pomerov bolo v päťdesiatich rokoch zakázaných sedem scenárov vrátane toho na film Drak sa vracia. V roku 1965 predložil Grečner posudzovacej komisii svoj režisérsky scenár filmu, ktorý získal priaznivú odozvu. Režisérovi sa podarilo premôcť kritické hlasy: „Proti tlakom, ktoré chceli film zakázať, pomohla brilantná argumentácia o tom, že novela Drak sa vracia je kultové dielo slovenskej literatúry a treba ho pre filmovú realizáciu zaradiť do kolónky 'zobrazenie kultúrneho dedičstva nášho ľudu,' čo sa aj stalo," spomína Grečner. Do hlavnej úlohy Draka mal byť pôvodne obsadený Jamnický - ten to ale pre vysoký vek odmietol. Grečner preto do tejto úlohy obsadil českého divadelného herca Radovana Lukavského (1. november 1919, Praha - 10. marec 2008, Praha), ktorého do slovenčiny vynikajúco a nezabudnuteľne predaboval Štefan Kvietik (10. máj 1934, Dolné Plachtince).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Režisér Eduard Grečner.
Režisér Eduard Grečner. (zdroj: Foto: Michal Svítok - TASR)

Ako som spomenul vyššie, režisérovi Grečnerovi sa v prípade filmu Drak sa vracia podarilo vytvoriť dielo, ktoré môžeme považovať za samostatnú filmovú novelu, originálne interpretujúcu literárnu predlohu. Film namiesto slov používa špecifický a pôvodný filmový jazyk, ktorý je výrazne, neopakovateľne i nezabudnuteľne interpretovaný hlavne fantastickou (aj fantazijnpu), špecifickou kamerou Vincenta Rosinca (6. máj 1928, Višňové - 19. marec 2011, Bratislava). Pôvabnú, aj keď často drsnú obrazovú reč kamery mimoriadne vhodne dopĺňa až avantgardná a symfonická filmová hudba. Jej autorom je Ilja Zeljenka (21. december 1932, Bratislava - 13. júl 2007, Bratislava). Pozoruhodné je aj Lukavského stvárnenie Draka, jeho herecký výkon je impozantný a mimoriadne presvedčivý. Treba zdôrazniť, že aj výkony ostatných postáv vo filme: Gustáva Valacha, Emílie Vášáryovej či Jely Bučkovej sú rovnocenne kompaktné ako výkon Lukavského. Štvorici Grečner - Lukavský - Rosinec - Zeljenka sa jednoducho podarilo vytvoriť dielo, ktoré navždy ostane originálne, nenahraditeľné, pôsobivé a hodné veľkej pozornosti aj po päťdesiatich a viac rokoch od vzniku. "Je to dielo vizuálnej kultúry, pásmo čistých filmových obrazov. Pripomína klasickú tragédiu, zároveň je to však svojím myšlienkovým vyznením film súčasný," písala o filme dobová kritika, dodávajúc, že "Grečnerova filmová balada je nezvyčajný filmový tvar, baladické filmové podobenstvo, dovolávajúce sa divákových citov a zmyslov, ale i jeho spolupráce." Ak mám dnes odpovedať na otázku čím je film Drak sa vracia výnimočný a zaujímavý a prečo by sme si ho mali po päťdesiatich rokoch pozorne pozrieť, musím úprimne napísať, že toto dielo je esenciálne čisté spodobenie zásadnej predlohy - symbolizujúcej slovenskú lyrizovanú prózu. Je to dielo oslovujúce diváka ľahkosťou a úprimnosťou filmového obrazu, ktorého význam je násobený vynikajúcou hudbou. Je to dielo rozvíjajúce naše predstavivosti a súčasne racionálny záujem o osudy jeho hlavných predstaviteľov. Je to dielo rýdzo slovenské, zaslúžene predstavujúce klenot našej kinematografie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Radovan Lukavský ako Drak vo filme Drak sa vracia.
Radovan Lukavský ako Drak vo filme Drak sa vracia. (zdroj: Zdroj: Slovenský filmový ústav)
Z filmu Drak sa vracia.
Z filmu Drak sa vracia. (zdroj: Zdroj: Slovenský filmový ústav)

 Aký bol osud filmu po jeho dokončení? Režisér Grečner odpovedá: "Domáca premiéra a niekoľko projekcií filmu nevzbudili veľa diváckej pozornosti, pretože turbulentná doba, poznačená odvolaním Antonína Novotného a nástupom Alexandra Dubčeka, upriamovala pozornosť na politiku, menej na kultúru. V marci 1968 som bol s filmom v Moskve, kde sa Drak sa vracia premietal v obrovskej kinosále Dom Kino pre 1 200 divákov. Film mal fantastický ohlas, po premietaní ľudia dlho stáli a tlieskali. Bol som potešený diváckym nadšením, ale na druhej strane - vnímal som situáciu tak, že môj film je pre nich akýmsi poslom z Československa o tom, čo divákov zaujímalo viac. Cítil som, že veľká časť potlesku patrí politickým a spoločenským pohybom u nás a nie priamo filmu. U nás sa vtedy film stretol hlavne s pozitívnou odbornou kritikou, ale úplného uznania kritiky i divákov sa mu dostalo až po roku 1990, keď práva na vydanie filmu na DVD kúpili vo Veľkej Británii a nedávno, v roku 2017, sa film s úspechom premietal aj v Austrálii, ba až v Indii. Teraz som už skutočne hrdý na to, že reprezentujem slovenskú kultúru i ďaleko za našimi hranicami."
Ukážka z filmu Drak sa vracia (03:00 min.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 * * * * * * * * *
 Film Obrazy starého sveta mal pred rokom 1990 v porovnaní s filmom Drak sa vracia oveľa bolestivejší, tristnejší osud. Ako píšem v úvode článku - po dokončení sa mu dostalo len pár predpremiérových projekcií a už aj ako zakázaný putoval do trezoru na dlhých takmer osemnásť rokov. Osud filmu preto veľmi dobre a výstižne ilustruje neobjektívnu, ideologickú zlovôľu normalizačných komunistických cenzorov, aparátčikov a ich prorežimných prisluhovačov. Dôvody 'uväznenia' filmu do trezoru boli pritom smiešne a banálne. 
 Skôr než sa dostaneme k tomu prečo 'nenormálni komunistickí normalizátori' potupne strčili dokument Obrazy starého sveta do tmy trezora, sústreďme sa na to, ako film, inšpirovaný fotografiami hlavne od Martina Martinčeka (30. január 1913, Liptovský Svätý Peter - 2. máj 2004, Liptovský Mikuláš) a aj od Vladimíra Vavreka (21. október 1945, Bratislava), vznikol. Treba vedieť, že proces takzvanej normalizácie po augustovej okupácii v roku 1968 prebiehal postupne, v rôznych vlnách rôznej intenzity v rôznych oblastiach. Napríklad vo filme sa tvrdá normalizácia začala oveľa skôr než v televízii."Martin Martinček krátko po dňoch okupácie ponúkol Slovenskej televízii cyklus svojich fotografií starých ľudí v ich životnom prostredí," spomína Dušan Hanák. Televízia autorské práva na fotografie kúpila a vtedajší dramaturg Boris Hochel (17. jún 1942, Bratislava - 19. jún 2009, Bratislava) snímky ponúkol Hanákovi ako silnú tému na dokumentárny film."Vycestoval som do Liptovského Mikuláša za Martinom Martinčekom," pokračuje režisér, "ktorého som už vtedy považoval za osobnosť, nestora slovenskej fotografie - ktorý vynikajúco vedel zobraziť dušu slovenského človeka, dušu osamelca z hôr a zabudnutých dedín či z lazov. Stretli sme sa u neho doma, kde som mal tú česť zoznámiť sa s jeho manželkou, úžasnou a veľmi vzácnou prvou dámou slovenského výtvarného umenia, pani Ester Šimerovou. Za fotografa hovorilo jeho dielo, ktoré ma veľmi zaujalo. Dohodli sme sa a vycestovali sme za niektorými ľuďmi z jeho fotografií. Napokon sme sa zhodli, že sfilmujem príbehy piatich ľudí z Martinčekových fotografií. Vybral som si Veronu Radlik, beznohého Jozefa Račka, ktorý si sám postavil veľký dom, krátkozrakého pastiera, 'kozmonauta' Tóna Mičeka a 'mudrcov' Adama Kuru a Martina Dutku. Vybral som si ich pre ich silný ľudský príbeh, ktorý so sebou niesli a aj pre čaro veľkých osobností, ktoré z nich vyžarovalo." Martinček mal (nelen podľa režiséra Hanáka) veľmi úprimný a vzájomne otvorený vzťah s ľuďmi, ktorých navštevoval a fotografoval. Niesol so sebou noblesu prvorepublikového právnika, často vedel ľuďom poradiť, pomôcť alebo si ich aspoň chápavo a vnímavo vypočul. "Okrem toho Martinček detailne a dokonale ovládal prostredie, do ktorého chodil, pohľady do krajiny, svetelné podmienky v každom dni, vedel kde a ako kto žije. Bolo radostné s ním spolupracovať," vysvetľuje Hanák.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Režisér Dušan Hanák.
Režisér Dušan Hanák. (zdroj: Foto: Štefan Laktiš)

 Vráťme sa k procesom normalizácie vo filme. Tá mala na svedomí aj to, že z dokumentárnych filmov sa rýchlo vytrácal skutočný človek a jeho ľudskosť, príbeh a ľudský osud."Keď som sa rozhodol, že budem nakrúcať túto výsosotne ľudskú, človečenskú tému, bolo to v čase, keď do tohoto žánru masívne nastupoval ideologický dokument - o budovateľských úspechoch, o brigádach socialistickej práce, o družstevníkoch, ľuďoch na stavbách socializmu," hovorí režisér Hanák. "Martinčekovi ľudia, ale aj tí ďalší piati, ktorých som si do filmu našiel sám a ktorých fotografoval Vlado Vavrek, boli sami sebou vo svojom životnom priestore. Nepodobali sa tým, ktorí sa za púhy plat, mzdu, začali prispôsobovať režimu, jeho ideologickým potrebám, a to s vedomím, že budú mlčať tak, ako to režim vyžadoval a očakával. Martinčekovi ľudia, a napokon ani tí moji piati, nič neskrývali - ani pred Martinčekom, ani predo mnou. Ako prijali Martinčeka, tak prijali aj mňa. Pre mňa to bolo veľmi dôležité, tento prvý kontakt s nehercom - a nebolo to len v prípade tohto filmu. Ak necháte človeka voľne a otvorene rozprávať o sebe, o svojom živote, ak ho necháte zamýšľať sa - tak on sa skôr alebo neskôr určite dotkne dôležitých tém, smerujúcich k zmyslu, k podstate nielen svojho života, ale aj bytia ako takého. Súčasne sú tam viditeľné osobitosti i rozdiely ich životov. Ja som potom už len hľadal vzťahy medzi tým, čo mi oni o sebe povedali a ich prostredím v ktorom žili, ich životom. Martinček sa tak od začiatku venoval tomu dôležitému - autentickému človeku. To mi imponovalo, súhlasil som s tým, bolo mi to vlastné." Keď Hanák pôvodný film ukázal šéfom, nastalo zdesenie: "Všetci od projektu aj od zmlúv náhle odstúpili - dokonca si nerobili ani nejaké nároky. Jednoducho s filmom nechceli mať nič spoločné. Zľakli sa. Ja som sa ale rozhodol, že budem v práci pokračovať a navštívil som ďalších dvoch ľudí z Martinčekovej fotokolekcie: babku Veronu Radlik, ktorá v šope žila s kozou, a starého múdreho muža Mrtina Dutku s bohatými, krásnymi fúziskami. Mohol som tak film rozšíriť o ďalšie verbálne záznamy ľudí, ktorých Martinček nafotografoval." K tomuto dodajme, že Martinčekovi a napokon i Hanákovi sa podarilo autenticky zachytiť ľudí veľmi starých, takmer na sklonkoch ich životov - ľudí, ktorí sa narodili v druhej polovici XIX. storočia, alebo na jeho sklonku. O to je dielo fotografa a režiséra cennejšie. Je nenahraditeľné. Preto, lebo Martinček bol autentickým človekom a takými istými boli aj jeho ľudia z hôr, z dedín, zo samôt. Vážil si proces hľadania a hodnotu nájdeného. Vysoko, veľmi si vážil morálnu a vitálnu silu tých ľudí. Nefotografoval pózy a súčasne sám nič nepredstieral. Jeho ľudia k nemu cítili rešpekt - k jeho advokátskemu stavu, on zas cítil rešpekt k ich životom. "Vyštudoval som réžiu hraného filmu," pokračuje Hanák, "a spolupráca s Martinčekom bola pre mňa šťastným okamihom, v ktorom som našiel aj svoju vnútornú, bytostnú, kľúčovú tému."

Martin Dutka z filmu Obrazy starého sveta.
Martin Dutka z filmu Obrazy starého sveta. (zdroj: Foto: Martin Martinček)

 Keď komunistickí funkcionári, schvaľovači a cenzori videli hotový film Obrazy starého sveta, reagovali dogmaticky, nepredvídateľne a komicky. "Vyhlásili, že tí ľudia sú neskutočne škaredí, že ja rozvíjam akúsi estetiku škaredosti a že sa doslova vyžívam v zobrazovaní takýchto nepekných ľudí. Lebo oni - kadejakí predsedovia komisií, tajomníci v tesilových oblekoch - oni boli vtedy 'skutočnými znalcami' estetiky a toho, čo smie byť krásne a hodné pozornosti 'nového' socialistického človeka," spomína režisér: "Film premietali v továrňach ako protisocialistický. Spomínam si na projekciu pre robotníkov v Žiari Nad Hronom, kde sa verejne, nahlas ozval akýsi úradník z Koliby - že či film vyjadruje skutočnú sociálnu a ľudskú situáciu našich socialistických dôchodcov. Na takmer dvadsať rokov ma od filmu odstavili. Zničilo mi to život," priviera oči Dušan Hanák. Keď sa koncom roka 1989 zmenil režim, začalo sa o filme hovoriť inak - ako o posolstve pre civilizáciu a podobne. Problémy ale pretrvávali. Keď bola veľká výstava fotografií Martina Martinčeka v Mexiku, Mečiarov minister kultúry Ivan Hudec Hanákovi zakázal vycestovať na ňu. "V Múzeu moderného umenia v New Yorku bola projekcia mojich filmov, ktorá vzbudila veľkú pozornosť verejnosti - väčšiu ako Týždeň francúzskeho filmu. Chodili za mňou diváci z celého sveta a hovorili o ľuďoch z Obrazov starého sveta. Našla sa ale stará pani, ktorá sa rozčuľovala, že vraj 'toto nie je Slovensko!' Hovorila presne tak dogmaticky, ako komunisti keď som film dokončil," hovorí Hanák.

Z filmu Obrazy starého sveta.
Z filmu Obrazy starého sveta. (zdroj: Foto: Vladimír Vavrek)

 Ak mám dnes odpovedať na otázku čím je film Obrazy starého sveta výnimočný a zaujímavý a prečo by sme si ho mali po dlhých rokoch pozorne pozrieť, musím úprimne napísať, že film je o autentických a pretrvávajúcich hodnotách človeka a jeho bytia. Je o láske k životu. Je o láske k životnému priestoru. Je o skutočnej, nefalšovanej múdrosti ľudí, nadobudnutej vekom a skúsenosťami. Dnes chodíme 'hľadať' a 'objavovať' akési 'svoje ja' a 'sami seba' kamsi do Himalájí, do Oceáne či Polynézie, do amerických prérií a veľkomiest... ...a zabúdame pri tom na to, čo máme doma: na dedičstvo našich úprimných a čistých starých ľudí, ktorí síce nie sú trendovo krásni, ale sú neskutočne múdri, skutočne svoji a pravdivo krásni. A napokon: sú súčasťou aj nás samotných - ak tú súčasť, samozrejme, prijmeme.
 Ukážka z filmu Obrazy starého sveta (04:00 min.) 

 Dodajme ešte, že v roku 2015 prestížne anglické vydavateľstvo Second Run vydalo kolekciu slovenských filmov na DVD, v ktorej je i Grečnerov baladický film Drak sa vracia a Hanákov dokument Obrazy starého sveta. Zo slovenských filmov, na ktoré má práva Slovenský filmový ústav, sú v kolekcii aj filmy Slnko v sieti (1962, réžia Štefan Uher) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1969, réžia Juraj Jakubisko). Ku každému filmu je priložená rozsiahla brožúra s esejistickým textom od britského filmového teoretika Jonathana Owena z Manchester Metropolitan University.
 Oba filmy a množstvo DVD, BLUE-RAY, CD, publikácií, periodík o kinematografii, ale aj originálnych darčekov dostanete v predajni Slovenského filmového ústavu Klapka --- link na Grösslingovej ulici 43 v Bratislave.
 Súvisiaci článok o neznámom živote a diele Martina Martinčeka --- link. 
___ ___ ___ 
 Zdroje:
1. Autorove rozhovory a korešpondencia s Eduardom Grečnerom a Dušanom Hanákom,
2. Autorov filmový a knižný archív,
3. Autorova korešpondencia s Renátou Šmatlákovou zo Slovenského filmového ústavu,
4. www.sfu.sk, www.csfd.cz, sk.wikipedia.org. 

Martin Droppa

Martin Droppa

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  816
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Novinár, reportér, fotoreportér s viac než 35-ročnou praxou: Liptov, SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň; prevažne "na voľnej nohe." Mám rád literatúru, film, umenie, hudbu, prírodu, históriu II. svetovej vojny, objavovanie, Francúzsko, Poľsko a Sever. Som veľmi veľkým fanúšikom skupinyPink Floyd --- link.Na SMEblog blogujem od 2. 9. 2016.Žijem v Liptove.Kontakt: droppa.martin zavináč gmail.comMôj blog na webe Denníka N:Martin Droppa - Blog N --- link.Nájdete ma i v sieti Facebook:Martin Droppa --- link.Autor mojej profilovej fotografie:© Foto: Matúš Mydliar. Zoznam autorových rubrík:  fotografie ~ reportáž, žánrovéfilmy a kinematografiahudbafotografienezaradenévýtvarné umenieliteratúrasúkromnémoja poézianovinárske žánremoja próza

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu