Marošov štedrovečerný deň

Autor: Martin Droppa | 24.12.2017 o 18:18 | Karma článku: 5,26 | Prečítané:  704x

Ranný mráz bol silný, v drevárni bolo ako v ľadovni. Maroš sa na chvíľku zahľadel na sedem sekier, uložených vedľa seba na starom stole pri kláte na rúbanie dreva. Vybral si z nich tú strednú. 

Maroš sa zobudil skoro ráno, akoby chvíľu pred svitaním. Bol Štedrý deň. Napriek tomu, že ešte neboli ani štyri hodiny, spoza okien dopadalo do izby tlmené, rozptýlené svetlo - zo snehu, ktorým bol zavalený celý dvor, záhrada aj konáre jabloní a smrekov pod oblokmi. Zdalo sa, že je všade hrobové ticho, ale keď sa Maroš do toho ticha pozorne a sústredene započúval, zachytil vzdialený, rachotiaci zvuk nákladného vlaku, prechádzajúceho cez železničný most ďaleko za mestom. "O dvadsaťdva sekúnd vlak preletí železničným priecestím," pomyslel si Maroš vo chvíli, keď zachytil jemné zvonenie signalizácie na rampách, pretínajúcich cestu z mesta do dediny, vzdialenej od Marošovej postele vzdušnou čiarou asi poldruha kilometra. Spomienka sa vrátila v okamihu - ako vždy, už niekoľko desiatok rokov, spoľahlivo a neoblomne. Keď Maroš začul v diaľke zvuky vlakov, spomenul si na dávneho priateľa, ktorý svoj k záveru komplikovaný, utiahnutý a dobrovoľne samotársky život ukončil skokom pod vlak. O tragédii vtedy vyšiel článok na celú stranu v miestnych novinách. V článku sa k udalosti vyjadrovali viacerí dobrí priatelia nebohého, medzi nimi i Maroš.
Maroš vstal, obliekol sa a vošiel do kuchyne. Postavil čajník s vodou na sporák, z krabičky s obrázkom červenej fajky vybral sirku, škrtol. Sýty modrý plameň začal pomaly zohrievať vodu v lesklom, nerezovom čajníku. Maroš si do trojdecového pohára zalial silnú mletú kávu, sadol si k stolu v kuchyni a zapálil si marsku. "Dnes je pôst, až do večera," uvedomil si, keď si zapaľoval druhú cigaretu. Dofajčil a dopil. Vonku bolo viditeľne svetlejšie, nový deň sa odhodlane hlásil k životu. Bol čas pustiť sa do práce. "Najskôr drevo, treba k peci nanosiť drevo, na dva - tri dni," začal plánovať. Maroš na seba natiahol staré levisky,  teplé hrubé ponožky, tričko a flanelovú károvanú košeľu. Obliekol si zelený prešívaný kabát, ktorému kedysi dávno dal meno Generál Vlasov. Generál Vlasov začal Maroša spoľahlivo hriať už pradávno, v čase, keď Maroš pracoval na píle vo výreze, pod holým nebom. Maroš sa cez Generála Vlasova opásal širokým koženým opaskom, obul si čierne cigánky a na hlavu si nasadil červenú štrikovanú čiapku. Z háčika zvesil kľúč od drevárne a vykročil z domu. Ranný mráz bol silný, v drevárni bolo ako v ľadovni. Maroš sa na chvíľku zahľadel na sedem sekier, uložených vedľa seba na starom stole pri kláte na rúbanie dreva. Vybral si z nich tú strednú - ani veľkú, ani malú. Ku klátu naukladal zo dvadsať - tridsať polien a začal ich rúbať na štvrťky. Bokom odložil tie, v ktorých nebolo žiadnej hrče. Dorúbal asi po polhodine. Odložil sekeru a siahol po ďalšej, tentoraz malej, s úzkym ostrím. Tá slúži na to, aby sa ňou rúbali a štiepali tenké triesky, potrebné na rozkladanie ohňa v peci. Keď sa triesky rozhoria, chytia sa od nich hrubšie polienka a od nich tie najhrubšie, ktoré Maroš vždy ukladal do zadnej časti pece. Od hrúbky, masívnosti dreva v peci, záležalo ako dlho a akým plameňom bude oheň v peci horieť. Maroš sa rokmi naučil rúbať drevo do pece tak, aby nezhorelo ani priveľmi rýchlo a aby nehorelo ani pomaly, nevýdatným plameňom. Veľmi záležalo na tom ako je drevo v peci pred zapálením naukladané. Rokmi praxe a skúsenosťami sa Maroš naučil drevo do pece naukladať tak, že stačilo zapáliť jedinú zápalku, od ktorej sa uchytil malý plamienok, ten onedlho preskočil na drobné špalinky a potom na triesky, od ktorých sa v peci rozhorelo. Maroš na rozkladanie ohňa v peci už nepotreboval ani papier - išlo to i bez neho, stačilo plamienok zo zápalky priložiť k tej najsúcejšej triesočke. Maroš rúbal a štiepal drevo len tak - bez rukavíc. Cítil tak väčšiu istotu v rukách, dlaniach, v prstoch. Zatiaľ čo porisko sekerky sa v Marošovej pravačke rýchlo oteplilo, klátiky a polienka dreva boli ako kusy ľadu. Už-už začínalo Marošovi zachádzať za nechty, ale nestihlo: drevo bolo narúbané. Teraz ho trebalo ponosiť do izby - k peci. Maroš predpažil ľavačku, mierne ju zohol v lakti, dlaň obrátil k plecu a do uhla ruky pozorne naukladal narúbané drevo - aby sa nezosypalo a aby ho bolo čo najviac. Drevo doniesol do izby a uložil podľa veľkosti, tenké triesky dal bokom. Takto sa Maroš vrátil do drevárne štyrikrát dokým do domu nanosil narúbaného dreva najmenej na tri dni. Drevo si v izbe oddýchne, prehreje sa, lepšie bude horieť. U susedov na dvore zaštekal pes.
Nebolo ani osem hodín ráno, keď Maroš zas sedel v kuchyni a pil druhú kávu toho dňa. Obzeral si ruky, na ktorých mal tmavšie škvrny od živice v dreve, ktoré rúbal. Živicové fľaky a fliačky voňali, páčili sa mu. Mohol sa ich zbaviť - ale nechcel. Styčilo by potrieť ich troškou masla, vyšúchať, ruky zmyť mydlom, teplou vodou - a bolo by po škvrnách. Lenže Maroš nechcel. Jeho ruky neboli špinavé. Boli len zamazané a zalepené. Maroš vyfajčil ďalšie dve marsky a rozhodol sa, že pôjde. Z kredenca vybral obdĺžnikový papier - povolenku od kamaráta, horára Krebsa, ktorá ho oprávňuje v lese vyťať vianočný stromček. Povolenku strčil do náprsného vrecka košele, vrecká nohavíc napchal cigaretami v mosadznej tabatierke a zapaľovačom, opäť si obliekol Generála Vlasova, obul si vysoké kožušinové čižmy, na hlavu si nasadil ušianku z králičej kožušiny a opásal sa. Tesne pred odchodom vypil pol litra studenej, takmer ľadovej vody. Tomuto zimnému zvyku ho kedysi naučila stará mama, ktorá ho zdedila od svojej starej mamy. Stará mama tvrdila, že keď sa človek napije studenej vody skôr ako ide vonku na mráz, telo sa rýchlejšie zohreje, pretože studená voda v žalúdku ľahko prijíma teplo. Platí to aj naopak. Keď prídete z mrazu a chladu do miestnosti, je dobré dať si na zahriatie horúci čaj alebo nejaký nápoj. Maroš tomu veril, aj keď sa mu nezdalo, že to účinkuje. Ak už nič iné, tak aspoň mal dôvod spomenúť si na starú mamu, na jej zvyky, rozprávania, na príhody staré vyše sto rokov. Zamkol dom, z drevárne zobral malú pílku a hajde do lesa. Susedovie pes bol ticho.
Kráčal lesom, poldruha hodiny, dve hodiny. Držal sa popod stromy, tam bolo menej snehu, inde ho bolo naváľaného aj vyše kolien. Slnko už svietilo, bezoblačné modré nebo násobilo mráz, zimu. Maroš čoskoro prišiel k vysokým, mohutným boroviciam. Oprel sa chrbtom o kmeň jednej, tvárou do slnka, z vrecka vytiahol tabatierku a zapaľovač. Zapálil si marsku a pozoroval modrastý dym, ktorý mu vychádzal z úst, premiešaný s parou dychu. Generál Vlasov ho spoľahlivo hrial, aj ušianka, aj čižmy. Rukavice Maroš nepotreboval. Až taká zima predsa len nebola. Keď dofajčil, pozorne vytrúsil uhlík a zvyšok tabaku z cigaretového ohorka do snehu. Ohorok, vlastne už len filter z cigarety, strčil do tabatierky. Nepatrí sa v lese nechávať po sebe neporiadok. Netrvalo ani polhodinku a Maroš prišiel k svahu, ponad ktorý sa tiahli drôty vysokého napätia. Pod nimi bol hustý porast mladých smrekov, občas jedlička, a borovičiek. Maroš pre istotu skontroloval, či má vo vrecku povolenku na výrub vianočného stromčeka od Krebsa. Bola tam. Netrvalo to dlho, Maroš vybral peknú, hustú borovičku, takmer dvojmetrovú. Vypílil ju, postriasal zo snehu. Opäť si zapálil. Dofajčil, borovičku strčil pod pazuchu a vybral sa domov. Bolo krátko popoludní.
Keď prišiel domov, privítal ho štekot susedovie psa, pobehujúceho popri plote. Borovičku oprel v predsieni o stenu - aby sa z nej roztopil namrznutý sneh. Zhodil zo seba ušianku, prešivák aj čižmy a schodami zbehol do pivnice po stojan na stromček. Odniesol ho do veľkej izby. Zakúril v peci a jal sa zdobiť voňavučký stromček. Zdobil skromne. Na vetvičky zľahka prehodil striebristé reťaze, pridal pestrofarebné gule a hviezdice, na záver ozdoby zo slamy. Tú najväčšiu - slamenú betlehemskú hviezdu, vlasaticu - pripevnil na vrcholec stromčeka; tak aby kométa letela na juhozápad, smerom kde Maroš tušil, že by mohol byť Betlehem. Keď bol so zdobením hotový, priložil do pece a išiel do kuchyne. Uvaril si ďalšiu kávu a opäť si zapálil marsku. Náhle si spomenul, že v pracovni, v zásuvke písacieho stola, má odloženú zabalenú krabičku gitanesiek bez filtra. "Ešteže mi to prišlo na um, bol by som na sviatky bez sviatočného a fajnového fajčiva," vybral Maroš krabičku zo zásuvky a odniesol ju na stôl do izby so stromčekom. Bol čas prestierať k štedrovečernej večeri. Rozložil jedálenský stôl v izbe, trocha ho posunul aby nezavadzal vianočnému stromčeku, a začal. Na stôl prehodil čistučký ľanový obrus a ku každému miestu poukladal porcelánové taniere, lesklé príbory a krištáľové poháre na víno aj kalíšky na pálenku. Obydlie sa pomaly zapĺňalo: izba so stromčekom teplom, ostatné miestnosti ľuďmi. Maroš sa šikovne zvŕtal okolo prestierania sviatočného stola. Keď bolo všetko hotové, doniesol na stôl oblátky, lesný med a cesnak. Na jedlá bol ešte čas. Všetko ešte raz dôkladne skontroloval a keď sa ubezpečil, že na stole nič nechýba, opäť prihodil polienko - dve na žeravé uhlíky do pece. Plamene vzbĺkli ihneď, kachľová pec už bola horúca. Maroš sa odpratal do kuchyne. Zo špajze vyniesol hrniec s kapustnicou ktorú navaril už včera - aby sa odležala, aj misu so zemiakovým šalátom, tiež dobre oddýchnutým. Z chladničky vybral pstruhy, z police zložil pár fliaš francúzskeho vína. Dokým sa kapustnica zohrievala, a v nej niekoľko domácich klobás, odbehol do izby a pod stromček poukladal darčeky, povyťahované spoza košieľ a tričiek v skrini. Marošovi sa zazdalo, že je všetko hotové. Do štedrovečernej večere ale bolo času dosť. Ešte sa len schyľovalo k súmraku. V dome bolo stále hlučnejšie, vrava - tam bolo počuť sestru, odtiaľ otca s matkou, v predizbe sa popod nohy motal jeden pes, druhý si ľahol na dlaždice v predsieni - naschvál tak, aby všetkým prekážal. Maroš nasypal slnečníc sýkorkám do kŕmidla za kuchynským oknom a v komore odrezal kus údeného mäsa. Len tak, naľahko, s ním vyšiel na dvor a cez plot ho ponúkol susedovie psovi. Ten po voňavej lahôdke chňapol, celý spokojný. Maroš, ešte spokojnejší, sa vrátil do domu a na prestretý stôl doniesol veľkú misu, plnú vianočných koláčikov a medovníkov, ktoré napiekol a pripravil pred niekoľkými dňami. Boli medzi nimi aj také, ktoré mu už tradične každým rokom podarovala susedka. Ich prípravu by nezvládol. Potom poukladal na maslom potretý plech pstruhy, jemne ich potrel olejom a posypal soľou, korením a dal na stodvadsiatke, spolu so štvrtkami zemiakov, piecť do rúry. 
Prišiel čas štedrovečernej večere. Maroš pozapaľoval zlatisté sviece v červeno-bielom porcelánovom svietniku na prestretom stole. Doniesol misu kapustnice, na veľkom tanieri horúce klobásky, v ošatke chleba. Všetci už sedeli na svojich miestach, Maroš za krajstolom - aby mohol odbehnúť do kuchyne, keď bude potreby. Najskôr do kalíškov ponalieval pálenky, všetci si pripili na zdravie. Potom každému vlial do krištáľového pohára husté červené bordeaux. Opäť si s každým pripil, zaželal zdravia a pokojných sviatkov, a už sa pustil do štedrovečernej večere. V izbe bolo ticho, len v peci praskal oheň a občas prskol knôt vo svieci. Tichúčko zvonil príbor - to ako Maroš načieral polievku z taniera alebo krájal klobásku s chrenom, zajedanú chlebom, alebo vyberal hrubšie kosti zo pstruha, ku ktorému si doprial zemiakového šalátu. Všetky taniere na prestretom stole, okrem Marošových, boli prázdne a čisté. Pri každom rozvoniavala pálenka v kalíšku a vo svetle sviec žiarilo krvavočervené víno. Tak to na štedrovečernom stole u Maroša ostane po celé sviatky, až do Troch kráľov. Víno v pohároch vyschne, lieh z páleného sa vyparí. Maroš dojedol, vstal od stola a odniesol riady do kuchyne. Vrátil sa do izby, zas priložil do pece a sadol si na pohovku. V ruke ďalší pohár vína, zapálil si gitanesku bez filtra. Zahľadel sa pod stromček - na pozorne zabalené balíčky. Boli v nich knižky a platne, ktoré si Maroš postupne nakúpil počas roka, už ich aj prečítal, popočúval, a z ktorých sa celý rok tešil. Dnes si tú radosť znásobí. Hluk a vrava v dome ustali. Marošovi rodičia sa kamsi stratili. Už dávno, roky, neboli medzi živými, ani starej mamy už nebolo. Jeden pes za druhým sa kamsi stratili - ani oni už neboli medzi nami. Sestra bola ďaleko, kdesi inde. Maroš sa prepadával do spomienok, do driemot. Večer jeho Dohviezdneho dňa sa pomaly topil v osamelej, hustnúcej tme obyčajnej decembrovej noci.

 ponúkam vám dve moje aktuálne básne - vianočnú a novoročnú -- link 

prajem vám požehnané, pokojné a príjemné vianočné sviatky
a všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia a spokojnosti v novom roku

~• m. d. •~


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Majstri sveta ťažia z Nemecka i Afriky. Esá Francúzov sú potomkami prisťahovalcov

Až 15 hráčov Francúzska nemá pôvod v Európe.

ŠPORT

Sagan: Bol to šialený deň. Nevyhral som, lebo som urobil chybu

Slovenský cyklista skončil piaty.

KOMENTÁR TOMÁŠA PROKOPČÁKA

To nie je o manželstve. Bojíte sa, že už nebudete výnimoční

A pritom stačí jednoduché: len sa podeliť.


Už ste čítali?