• Les - podobne ako Rieka, More alebo Oceán - je ako obrovský, záhadný a obdivuhodný, tajomný Živočích. Živočích, ktorý neprestajne žije, dýcha a aj sa hýbe - aj keď sa to nezdá. Je to pohyb akoby neviditeľný, nebadaný. Les sa nehýbe len vďaka Vetru alebo Slnečnému Vánku. Hýbe sa napríklad stopami lesných Zvierat, padaním lístia, ihličia a šišiek, vyrastaním trávy, húb a mladých porastov, mäkkosťou machov a krehkosťou suchých konárikov. Les sa vo svojej zdanlivej nehybnosti pohybuje v Čase. Ako všetko živé i neživé okolo nás. Napokon - aj ako my. Všetko je súčasťou Času, pevne a zároveň pohyblivo v ňom zakotvené. My i Les. •
• Detstvo aj veľkú časť mladosti som prežil v neďalekom Lese, ktorý prikrýva vyše päťkilometrový masív nevysokej Hory. V tom Lese som poznal každý Strom, Skalu, chodník i chodníček, každé zákutie. Boli časy, keď v Lese rástli huby - hlavne bedle, masliaky, aj lesné jahody, krásne zapýrené šípky a tmavofialovohanblivé trnky, purpurové klinčeky i hebké plesnivce a krehké poniklece. To bolo v časoch, keď po ceste, ktorá vedie popod Horu s Lesom, jazdili embéčky, trabanty a wartburgy, lady, tatrovky, pekárenské robury, vojenské vétriesky, občas súdružská šesťstotrojka. Bolo to v časoch, keď Lúky v Lese nezakvitli len kvetenou, ale aj pestrosťou farebných motýľov, ozvučených bzukotom včiel a čmeľov. Bolo to v časoch, keď priekopy medzi cestou a Lesom boli plné slimákov a žiab, keď sa z Lesa liali úzke potôčiky čistej Vody, ktorej sa dalo napiť. Bolo to v časoch, keď nikomu neprekážal ani jeden medveď, ktorý v Lese žil, keď ľudia, domáci, každú jeseň nevolali po ráznom a okamžitom zastrelení líšok, ktoré z Lesa zišli do údolia - len preto, lebo sa tie líšky, podľa nich, "správajú čudne" a "snoria pomedzi humná." Bolo to v časoch, keď k nám, do neoplotenej záhrady, z Lesa zišiel jeleň a pojedol všetok dozretý hrach. Viem - boli to časy romantického detstva plného hier, mladosti v hľadaní odpovedí na otázky "kto som, odkiaľ idem a kam idem." Dnes by som mohol napísať, že na tie časy hľadím cez pestrofarebný kaleidoskop spomienkového optimizmu. Veď áno - ale čo to mení na podstate veci? Nič. Vôbec nič podstatné. •
• Už niekoľko rokov tam nechodím - niet dôvodu. Nechcem vidieť tie vyklčované rúbaniská, zdevastované plochy po ťažbe. Tú spúšť. Les si zachovávam už iba v pamäti, taký aký bol. Kedysi som sa po ňom slobodne prechádzal s voľne pusteným Psom. Dnes je to nemysliteľné. Žiadne lesné jahody, žiadne lesné kvety, čerstvé bedle rovno na panvicu sú minulosťou. Les - prevažne borovicový - nenapadol žiadny kôrovec. Napadol ho človek - "v mene" kšeftu, speňaženia, zisku. Hranica Lesa a cesty pod ním schne následkom exhalátov z áut, zo stoviek kamiónov s drevom, z chemických posypov v zime. Hora s Lesom je len obyčajná hora s lesom - nie je žiadnou "rezerváciou," nie je v žiadnom "pásme ochrany." Jedného dňa sa môže stať, že Les postupne celý vyrúbu, zničia. Dôvody sa nájdu - nikto ale priamo, na rovinu, nepovie, že je to pre peniaze, na kšeft. Budú sa hľadať "výhovorky," len aby sa mohlo píliť, ťažiť, klčovať a štiepkovať. Ťažiť. Ťažba - to je to "správne" slovo! Obsahuje onú podstatu ľudskej dravosti, ekonomickej činnosti, princípu i zámeru. Ruka v ruke s ťažbou ide zisk, peniaze. Tak je to a inak to ani nebude. Taká je pravda. •
• Nie som lesník - odborník, ani "profi-ochranár." Lesníkom bol môj starý otec, ktorý je vyše šesťdesiat rokov po smrti, ktorý lesníčil na Čiernom Váhu, na Chmelienci. V rodine sme ešte niekoľko lesníkov mali, aj môj krstný otec bol lesník. Dlhé roky učil na slrednej lesníckej škole - aj budúcich inžinierov, ktorí potom študovali vo Zvolene. Určite učil aj tých, ktorí neskôr spoločne získavali vysokoškolský titul v spoločných učebniach, u tých istých profesorov. Dnes tí inžinieri častokrát stoja proti sebe. Jedni nekompromisne zastávajú lesnú ťažbu, hovoria o hospodárskych lesoch, o dennej nevyhnutnosti ťažby. Keď sa ich človek spýta na to, ako je možné, že sa v rámci tej ťažby "strácajú" = kradnú desiatky kamiónov prvotriedneho dreva, tak odpovedať nevedia. Vedia ale všetky "ich" lesy vpratať do tabuliek, objemov, kubíkov... a hlavne do lesohospodárskych, ťažobných a ktovieakých ešte plánov. Títo lesníci, ak to mám napísať obrazne, viac ako lesom, ihličím a živicou voňajú kanceláriami, benzínom a olejom do stihliek. Tí druhí, veľmi často ich spolužiaci či konškoláci, bojujú za lesy bez zásahov, za to, aby si príroda mohla sama poradiť. Bojujú aj za zastavenie ťažieb v štátnych lesoch. Lesy po rôznych kalamitách, prírodných katastrofách menšieho i väčšieho rozsahu, si podľa nich poradia samy. To isté si myslím aj ja. Preto som signoval iniciatívu My sme les - link. Nielen preto, že súhlasím s obsahom jej Desatora pre les - link. Podpísal som ju preto, lebo mám rád prírodu, a, samozrejme, lesy, ktoré sú jej súčasťou. Svoj podpis som pripojil ako laik - v ktorého mysli, vedomí i podvedomí sú gény môjho starého otca, lesníka. K iniciatíve som sa pripojil dobrovoľne a slobodne - aj keď, priznávam sa, plný emócií. Ale dobré emócie predsa nie sú, nemôžu byť prekážkou. Častokrát v živote konáme vedení emóciami. Moje emócie v tomto prípade symbolizuje Hora s Lesom, o ktorom píšem v úvode tohto článku. Skutočne nechcem, aby sa všetky naše lesy postupne zmenili na rúbaniská a pusté holoruby. •
• Chcem vás všetkých, ktoré a ktorí čítate moje články, poprosiť: Pridajte sa aj vy svojím podpisom k iniciatíve My sme les --- pridaj sa - link. Nech nás je stále viac. Ďakujem. •
• Môj tematicky súvisiaci článok - link. •
