reklama

Pisálkovia, škrabáci, manipulátori...

...verejnej mienky, zapredanci (platení George Sorosom v petrošekeloch alebo v dolároch), protištátne a protinárodné živly, neprofesionáli, novinárske prostitútky - link,...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

...ale aj hyeny, hlupáci, idioti ochotní za judášsky groš zradiť aj vlastnú mater... to všetko a ešte oveľa viac negatívneho, vulgárneho, zosmiešňujúceho, hrubého, ponižujúceho, urážlivého, grobianského, degradujúceho... ...to všetko sú slovenskí novinári, reportéri, komentátori, fotožurnalisti, ale už aj karikaturisti "povinní" znášať predovšetkým od akože "anonymnej masy" kadejakých diskutérov a diskutériek. Pohŕdanie a nenávisť na každom kroku, až za hrob, hraničiaca i s otvorenou túžbou po fyzickej likvidácii - link. Nehovorme ale len o novinároch - mužoch. "Svoje" na túto tému by určite vedela povedať napríklad aj pani Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME a mnohé jej kolegyne. Aj ona a jej kolegyne čelia nevyberaným útokom anonymov v diskusiách pod komentármi, článkami. O novinároch, novinárkach z iných médií (hlavne z Denníka N, z týždenníka .týždeň) nevravím.
Skôr ako sa krátko zamyslím nad možnými príčinami tejto internetovej nenávisti voči novinárom a novinárkam, dovoľte, aby som uviedol niekoľko mojich osobných skúseností:
Zreteľne si spomínam na dva asi najvypuklejšie prípady, ktoré sa ma osobne dotýkali. Už je to dosť dávno, keď som v meste kde žijem zorganizoval úspešnú besedu s mojím výborným priateľom Fedorom Gálom. Na podujatie prišlo niekoľko stoviek ľudí. Dva - tri dni po ňom sa na oficiálnej webstránke samosprávy, v priestore určenom pre otázky a podnety od občanov, objavil anonymný príspevok, v ktorom ma ktosi nazval "bielym židom." Nebyť priateľa z detstva, ktorý ma na to upozornil, nebol by som sa o tom dozvedel. V podstate mi to bolo jedno, ale priateľ nástojil na správcu webstránky, aby tú nenávisť odstránil - a tak sa aj stalo. Druhý, podobný, prípad súvisel s mojou nomináciou na jednu z cien v súťaži Gypsy Spirit (od roku 2014 nesie projekt pomenovanie Roma Spirit). Nominovaný som bol za sériu mojich reportáží, článkov a poznámok s rómskou tematikou, napísaných pre časopis .týždeň pre ktorý som vtedy pracoval. Pod jedným z článkov, ktorý mal na webstránke asi 15 000 zobrazení a košatú diskusiu, som sa na svoju adresu dočítal vari všetky nadávky a vulgarizmy aké slovenčina pozná. To nebolo všetko. V diskusii ma akýsi nenávistník nazval "bielym Cigánom." A tak som aj "biely žid," aj "biely Cigán" :-) Akoby to nestačilo, som aj "pisálek," "zapredaný pajác bez vlastného konštruktívneho myslenia," s tendenciou písania "bulvárne za každú cenu," "prskajúc sliny nenávisti." Som aj "ješitný," "tupec," "smiešny a trápny" a, samozrejme, "manipulátor verejnej mienky," "blbec," neovládam gramatiku ani štylistiku. A tak ďalej, a tak ďalej a ešte horšie.
Neviem ako sa s touto "módou," s týmto stupňujúcim sa trendom hrubého urážania a zosmiešňovania novinárov vysporadúvajú moje kolegyne a kolegovia naprieč celým mediálnym priestorom či spektorom, ale ja som si už na to akosi "zvykol." Chtiac - nechtiac to zaregistrujem, ale nevenujem tomu viac než nevyhnutnú, aj to len chvíľkovú pozornosť. Naučil som sa takéto výlevy na svoju adresu včas odbúrať, eliminovať z mysle. Na tom, čo si o mne myslia internetoví neprajníci a nenávistníci a čo vypisujú v diskusiách pod mojimi článkami - či už sú alebo nie sú anonymní - mi nezáleží. Ak nie je niekto ochotný a schopný slušne, normálne a vecne diskutovať - tak čo s ním? Nič. Ale, priznám sa, nebolo to tak vždy. Kedysi som mal často obavu z toho, ako takéto útoky na mňa prijme napríklad moja rodina, najbližší, blízki. Ich to totiž mohlo zraňovať viac než mňa. Našťastie - nestalo sa tak.
Ak sa zamýšľam nad príčinami tejto nenávisti voči novinárom - akosi nenachádzam žiadny rozumný dôvod. Skutočne neviem, čo vedie niekoho k tomu, aby niekomu grobiansky nadával, aby ho zosmiešňoval. Netýka sa to ale len novinárov. Vulgarizácia verejného - mediálneho priestoru zasahuje okrem novinárov napríklad aj politikov. Predovšetkým v "blogovom priestore." Aké je to "ľahké" - nadávať politikom, ktorých "nemáme radi." Dávať im vulgárne prívlastky, písať o nich aplikujúc pri tom plné priehrštia neslušných slov, prirovnaní, nadávok. Niekdajší slovenský premiér Vladimír Mečiar priskočil k novinárovi so slovami "...takú ti jednu je...m..." Súčasný slovenský premiér Robert Fico verejne, na mikrofóny, na svojej "tlačovke" nazval novinárov "hyenami" a "novinárskymi prostitútkami." Masy anonymníkov mu bujaro zatlieskali - veď na plné ústa povedal to, čo si o novinároch myslia aj oni. Dochádzame k paradoxu: Aký je vlastne rozdiel, vo vzťahu k novinárom, medzi dvoma citovanými politikmi a diskutujúcimi pod článkami novinárov alebo blogerov? Podľa mňa žiadny. Frustrovaní jedinci, žijúci svoje životy v opantaní čírym negativizmom a rýdzou nenávisťou, "nemôžu" konať inak ako konajú: píšu, vypisujú nenávistné príspevky. Ako keby bez toho nemohli ani dýchať, žiť. Myslím si, že žiť život v nenávisti a v nevraživosti (voči komukoľvek, nielen voči novinárom), musí byť smutné, skľučujúce, kontraproduktívne, biedne a napokon i samozničujúce a škodlivé zdraviu.
Novinárskou prácou sa živím vyše trdsať rokov. Nesťažujem sa - napriek tomu, že je to práca veľmi náročná a až po dlhých rokoch si človek uvedomí, doslova aký kus zdravia jej obetoval. Stres "z neustáleho naháňania uzávierok," zničený zrak hlavne z nocí prebdených nad písacími strojmi a neskôr nad počítačmi, práca po večeroch, "vo sviatok i v piatok" - pretože opäť: uzávierky, termíny. Ponocovanie, "prehodené" dni a noci, psychicky vyčerpávajúce momenty nátlakov a vyhrážania sa, odmietanie ale i snahy o ovplyvnenie... Syndróm vyhorenia... Viem, každé povolanie má svoje "mínusy i plusy." Pre mňa bolo a stále je najväčším "plusom" novinárčiny istrá "pestrosť." Dlhé roky som písal regionálne ekonomické spravodajstvo pre denník Hospodárske noviny. Mesačne som napísal 50 - 60 normovaných strán textu. Vďaka novinárskemu preukazu s hlavičkou Hospodárske noviny som išiel do mnohých firiem, fabrík, výrob... - tam, kde by som sa ako "obyčajný smrteľník" nikdy nedostal. Ešte zaujímavejšie to bolo keď som písal reportáže pre časopis .týždeň a vďaka tomu som sa stretol s množstvom zaujímavých aj výnimočných ľudí, ocitol som sa i v prostrediach, o ktorých som ani netušil. Na niektorých reportážach som pracoval aj mesiac - dva či viac: aby som čo najlepšie, najobjektívnejšie a najkomplexnejšie obsiahol danú tému. Takej dobrej reportáži totiž predchádza napríklad aj štúdium príslušnej literatúry a písomných prameňov. Spomínam si napríklad na reportáž o živote nevidiacich u nás. Vďaka nej som sa dostal do špecializovanej škôlky pre nevidiace a slabozraké detičky, do podobnej základnej školy, aj do odbornej strednej školy pre slabozrakých a nevidiacich, kde som sa zoznámil s mládencom, ktorého zaujímal design a ako dizajnér interiérov spolupracoval s automobilkou Audi. Videl som ako sa tlačia knihy v Braillovom písme, ako sa nahrávajú audioknihy, ale aj ako sa vyrábajú originálne dotykové rozprávkové knižky, oboznámil som sa s metodikou výcviku psíkov pre nevidiacich... Veľa podnetov, poznámok, nahrávok, fotografií - spracovanie toho všetkého trvalo niekoľko dní, napísanie reportáže opäť deň - dva intenzívnej práce. Súbežne s tým som pracoval na inej reportáži a na nejakých poznámkach. Dobrý novinár musí písať vari denne a denne musí sledovať dianie v spoločnosti. Viac ako vyčerpávajúce to všetko bolo zaujímavé i poučné. Dozvedel som sa napríklad aj to, že bezbariérové vstupy na priechody pre chodcov, ktoré tak potrebujú vozičkári, nevyhovujú nevidiacim - tí sú totiž odkázaní na špeciálne vodiace palice, ktorými musia "naraziť" na obrubník, symbolizujúci prechod z chodníka na vozovku a naopak. Práca novinára a reportéra ma naučila mnohému - aj tomu, že vykonávatelia žiadneho povolania si nezaslúžia urážky, nadávky, dehonestáciu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Autor (vpravo) s kanadským veteránom - účastníkom vylodenia sa spojencov v Normandii 6. júna 1944. Arromanches-les-Bains, 2004. Priamo z Francúzska som napísal kolekciu krátkych reportáží pre SME.
Autor (vpravo) s kanadským veteránom - účastníkom vylodenia sa spojencov v Normandii 6. júna 1944. Arromanches-les-Bains, 2004. Priamo z Francúzska som napísal kolekciu krátkych reportáží pre SME. (zdroj: Foto: Andrej Bán)

Nachádzame sa "v priestore blogov," do ktorého denne pribúdajú desiatky článkov a pod nimi pribúdajú desiatky, postupne stovky komentárov. Mnohé z tých článkov v blogoch sú plné nadávok a urážok - hlavne na adresu našich politikov, ako keby to bola nejaká "móda:" nadávať takto nepriamo politikovi. (Domnievam sa, že priamo, neanonymne a do očí, by si to nikto z nich nedovolil - pretože zbabelosť ide ruka v ruke s anonymitou.) V anonymných diskusiách je to oveľa rozšírenejšie. Niekto možno namietne, že vo svete virtuálnej a anonymnej komunikácie môže byť takéto chrapúnstvo "pravidlom" či "nevyhnutným zlom." Skutočne? To sme došli tak ďaleko, že hulvátstvo budeme považovať za nejakú normu verejného prejavu?
Píšem tento článok a ako zvukovú kulisu mám pustený film Dokonalá búrka na stanici Markíza Dajto. Americko - nemecký film so slovenským insitným dabingom. Samé vzdychy a jojkanie - ako v zlom pornofilme. O to by ale nešlo. Film "beží" od trištvrte na tri - v nedeľu. V každej druhej vete tejto "drámy" je najmenej raz použité slovné spojenie "do r..i." Práve teraz ktorási z postáv, stvárňujúcich rybárov na lodi v rozbúrenom oceáne, zvrešťala: "Tak poď, ty ku..a!" Ešte raz - je nedeľa, neskoršie popoludnie. Deň, ktorý by sme mali, vraj, svätiť. Ale vulgarizácia verejného priestoru naberá na obrátkach. Nenahovárajme si, že tomu tak nie je. Skutočne nám to neprekáža? A nesnažme sa to ospravedlňovať "nevyhnutným zlom." To je neprípustné. Ale to už odbieham od témy, na ktorú som chcel upozorniť a ktorou sú nemiestne, vulgárne a urážlivé prejavy (nielen) na adresu novinárov.

Martin Droppa

Martin Droppa

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  816
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Novinár, reportér, fotoreportér s viac než 35-ročnou praxou: Liptov, SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň; prevažne "na voľnej nohe." Mám rád literatúru, film, umenie, hudbu, prírodu, históriu II. svetovej vojny, objavovanie, Francúzsko, Poľsko a Sever. Som veľmi veľkým fanúšikom skupinyPink Floyd --- link.Na SMEblog blogujem od 2. 9. 2016.Žijem v Liptove.Kontakt: droppa.martin zavináč gmail.comMôj blog na webe Denníka N:Martin Droppa - Blog N --- link.Nájdete ma i v sieti Facebook:Martin Droppa --- link.Autor mojej profilovej fotografie:© Foto: Matúš Mydliar. Zoznam autorových rubrík:  fotografie ~ reportáž, žánrovéfilmy a kinematografiahudbafotografienezaradenévýtvarné umenieliteratúrasúkromnémoja poézianovinárske žánremoja próza

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu