Desať pesničiek na november

Autor: Martin Droppa | 18.11.2017 o 8:09 | Karma článku: 3,74 | Prečítané:  589x

Mesiac sa stretol s mesiacom. Pozdravili sa, podali si ruky. Hudba hrá, piesne zapĺňajú priestor(y), plynú vôkol - lahodiac zmyslom. Prichádzajú a neodchádzajú. Ostávajú v pamäti. 

V októbri som na blogu uverejnil článok Osem pesničiek na október --- link, ktorý voľne nadviazal na blogovú sériu Moja letná hudba pre vás. Osem októbrových pesničiek pre vás som vybral zo sólového repertoáru členov skupiny The Beatles. Dnes je novembrový čas - čas pre ďalšiu moju obľúbenú hudbu. Tentoraz to výnimočne nebude osem skladieb, ale ich bude desať + jedna bonusová. Prečo? Lebo skupinu Pink Floyd v istom období tvorilo päť hudobníkov: Syd Barrett, David Gilmour, Nick Mason, Roger Waters a Rick Wright. Ich sólová tvorba, domnievam sa, stojí za viac ako len za veľmi veľkú pozornosť. Preto som od každého z ex-členov Pink Floyd vybral po dve skladby - subjektívne, podľa mojej "chuti."
Roger Keith Barrett (6. január 1946, Cambridge, Veľká Británia - 7. júl 2006, Cambridge, Veľká Británia), známy pod prezývkou Syd, patril medzi zakladajúcich členov skupiny Pink Floyd. V roku 1965 sa ako gitarista pripojil k partii hudobníkov, ktorí hrali v skupine Tea Set: Bob Close (gitara), Chris Dennis (spev), Nick Mason (bicie), Roger Waters (basová gitara) a Richard Wright (klávesy). Skupina sa zakrátko premenovala na The Pink Floyd Sound, vzápätí na The Pink Floyd a neskôr už len na Pink Floyd. Inšpiráciou pre názov skupiny boli krstné mená bluesových hudobníkov Pinka Andersona a Floyda Councila, o ktorých Syd Barrett čítal v anotácii na obale albumu amerického černošského bluesového gitaristu a speváka Blind Boy Fullera (10. júl 1907, Wadesboro, North Carolina, USA - 13. február 1941, Durham, North Carolina, USA). Syd so skupinou Pink Floyd nehral dlho, len do januára 1968. Jeho zdravotné - psychické problémy sa stupňovali, často sa jeho správanie sa na pódiu stávalo nepredvídateľné a nezvládnuteľné. Skupina napokon Syda "prepustila" a na jeho miesto nastúpil David Gilmour. Na začiatku augusta 1967 Pink Floyd vydáva svoj debut - album The Piper At The Gates Of Dawn. Na ňom sa Syd uplatňuje nielen ako gitarista a spevák, ale aj ako autor alebo spoluautor väčšiny skladieb - podobne ako v prípade troch mimoriadne úspešných skladieb skupiny, ktoré vyšli v tom čase na singloch: See Emily Play, Arnold Layne a Apples And Oranges. Na druhom sólovom albume Pink Floyd, ktorý vyšiel koncom júna 1968 pod názvom A Saucerful Of Secrets, je už len jedna Sydova skladba - záverečná Jugband Blues. To ale nebol koniec Sydovej hudobnej kariéry. Na začiatku januára 1970 Syd vydáva svoj prvý sólový album, nazvaný The Madcap Laughs. V polovici novembra toho istého roku Syd vydal svoj druhý a súčasne posledný album, nazvaný Barrett. Tvorbu Syda - či už so skupinou Pink Floyd alebo bez nej - charakterizuje originalita, hravosť a výrazný zvuk i hudobný nápad, príznačný pre obdobie psychedelického rocku. Smelo môžeme povedať, že Syd Barrett bol jedným z najvýraznejších a najoriginálnejších predstaviteľov tohto hudobného smeru ak nie na svetovej hudobnej scéne, tak na domácej - britskej - určite. Z prvej Sydovej sólovky som pre vás vybral pomalú, zato príjemne pomaličky melodickú skladbu Terrapin. Druhá skladba od Syda v mojej ponuke sa volá Baby Lemonade a je z druhej Sydovej sólovky.  

  Sir David Jon Gilmour (6. marec 1946, Cambridge, Veľká Británia), veľkým právom označovaný za jedného z najlepších gitaristov na svete,"hlas a gitara Pink Floyd," nahral len štyri sólové albumy, z toho tri po umeleckom rozpade skupiny Pink Floyd v roku 1983 (po vydaní albumu The Final Cut): prvý s prostým názvom David Gilmour vyšiel koncom mája 1978, druhý, nazvaný About Face, vyšiel na začiatku marca 1984, tretí - On An Island, vyšiel na začiatku marca 2006 a zatiaľ ostatný, nazvaný Rattle That Lock, vyšiel v polovici septembra 2015. Okrem toho David vydal dva koncertné albumy: Live In Gdańsk (2008) a Live At Pompeii (2017). K tomu pripočítajme desať singlov, ktoré vyšli v období rokov 1978 až 2017 a päť videonahrávok z koncertov, usporiadaných v rokoch 1984 až 2017. Ak to zhrnieme a ostaneme len pri sólovkách, tak si ľahko spočítame, že v rokoch 1978 až 2017, teda za 39 rokov(!) Sir David Gilmour vydal "len" štyri sólové albumy. Je to málo? Nie. Myslím si, že toho najlepšieho nikdy nebýva veľa. Navyše my, fanúšikovia Pink Floyd --- link, čakáme, že David ešte aspoň jednu sólovku vydá. Niečo o tom sa už v kuloároch vo Veľkej Británii šepká ;-) Teraz sedím pred ťažkou úlohou: vybrať zo štyroch albumov, ktoré mám veľmi rád, dve najobľúbenejšie skladby. Ako to spraviť, keď všetky skladby na všetkých albumoch sú moje najobľúbenejšie :-) ? Zatiaľ čo prvá Davidova sólovka doslova dýcha atmosférou a dynamikou môjho veľmi obľúbeného pinkfloydovského albumu Animals, druhý Davidov album je pokojnejší, hudba na ňom akoby sa plavila na vlnách ľahšieho, prijateľne počúvateľného rocku. Tretí album je veľkým prekvapením - je veľmi pokojný, hudba často neprekračuje hranice jemnosti, citlivosti, je ako keby komornejšia, ale nie je "ľúbivá." Štvrtý Davidov album hudobne i tematicky veľmi nadväzuje na tretí album a len násobí a potvrdzuje obrovské Davidovo hudobné, skladateľské, spevácke a interpretačné majstrovstvo. Napokon som to "vymyslel" takto: z prvého Davidovho albumu som pre vás vybral inštrumentálku Mihalis a z druhého albumu pokojnú skladbu Cruise. Môj cieľ je ale "priehľadne jednoduchý" - odporučiť vám, aby ste si vypočuli celú sólovú diskografiu Sira Davida Gilmoura.    

Nicholas Berkeley Mason (27. január 1944, Edgbaston - Birmingham, Veľká Británia), známy ako Nick, je fantastickým bubeníkom, úžasným zberateľom áut a jedinečným pilotom (nielen vlastných) lietadiel a helikoptér. (Tejto "lietajúcej záľube" holduje aj jeho priateľ zo skupiny Pink Floyd  David.) Nick sa okrem bubnovania venoval už v skupine Pink Floyd (a doteraz sa venuje) aj komponovaniu hudby,  produkcii a často ako bubeník spolupracuje i s inými hudobníkmi, speváčkami, spevákmi - napríklad v rámci rôznych charitatívnych podujatí, nahrávok. Nick nahral a vydal len dva sólové albumy: na začiatku mája 1981 album s názvom Nick Mason's Fictitious Sports a na konci júla 1985 v spolupráci s gitaristom Rickom Fennom album s názvom Profiles. S Fennom nahral dva soundtracky - k filmu White Of The Eye (1987) a k filmu Tank Malling (1988). S rakúskym jazzovým trubkárom Michaelom Mantlerom ako spoluhráč Nick nahral od roku 1976 do roku 2008 päť albumov. Ako producent sa podieľal na vydaní vyše desiatich albumov rôznych hudobníkov a skupín viacerých hudobných žánrov - medzi nimi aj albumu Music For Pleasure (1977) britskej punkrockovej skupiny The Damned. Nick je okrem iného aj historikom skupiny Pink Floyd - vlastní rozsiahlu zbierku predmetov, dokumentov a zaujímavostí, vzťahujúcich sa k histórii skupiny. Je aj spisovateľom - autorom výpravnej a podrobnej biografie Pink Floyd s názvom Inside Out: A Personal History Of Pink Floyd. Kniha vyšla aj v českom preklade - bohužiaľ, ochudobnená o tú fantastickú výpravnosť a spracovanie originálu grafickým štúdiom Hipgnosis. Nickov debut Nick Mason's Fictitious Sports je veľmi zvláštny, podľa mňa odvážny a inovatívny album, plný originálnej jazzovej hudby. Jej výhradnou autorkou je americká jazzová skladateľka a interpretka Carla Bley (11. máj 1936, Oakland, Califormia, USA). To ona albumu vtlačila veľmi zaujímavú hudobnú stopu free jazzu a jazz fusion, kombinovaných s post-bopom. Okrem Nicka, ktorý na albume bubnuje, podieľalo sa na jeho nahrávaní pätnásť hudobníkov, spevákov a speváčok. Medzi nimi výraznou mierou i Angličan Robert Wyatt (28. január 1945, Bristol, Veľká Británia) - niekdajší člen okrem iného aj skupiny Soft Machine a koncertný spoluhráč Sira Davida Gilmoura. Z albumu, ktorý si jednoznačne treba opakovane a sústredene vypočuť ako celok, som pre vás vybral "nepokojnú" skladbu Can't Get My Motor To Start, ktorá album otvára. Nickova druhá sólovka, Profiles, vznikla v úzkej spolupráci bubeníka s gitaristom, klávesákom a spevákom Rickom Fennom (23. máj 1953) - niekdajším členom skupiny 10cc, spoluhráčom Mika Oldfielda, Ricka Wakemana. Z tejto platne som vybral spevavú, takmer popovú pesničku Lie For A Lie, ktorú zložil Nick a Rick a ako hosť ju odspieval David.

George Roger Waters (6. september 1943, Great Bookham, Surrey, Veľká Británia), skladateľ, textár a basgitarista v skupine Pink Floyd, je označovaný za "tvorivého génia - mozog" skupiny Pink Floyd. Jeho umelecké aktivity po tom, ako členovia Pink Floyd ukončili spoločnú umeleckú, hudobnú činnosť, sú rozsiahle, pestré, bohaté aj obdivuhodné - hlavne čo sa týka koncertnej činnosti. Držme sa ale toho podstatného - tým sú Rogerove základné sólové albumy. Tie sú "len" štyri + jedna opera. Na konci apríla 1984 Roger vydáva album The Pros And Cons Of Hitch Hiking. V polovici júna 1987 vychádza jeho album Radio K.A.O.S. a 1. septembra 1992 nasleduje album Amused To Death. Napokon po dlhých rokoch Roger 2. júna 2017 prichádza s veľmi očakávanou novinkou Is This The Life We Really Want? Do kolekcie základných albumov Rogera Watersa treba ešte zaradiť úspešnú a kritikmi oceňovanú nahrávku opery Ça Ira (2005) a soundtracky k filmom Music From The Body (1970) a When The Wind Blows (1986). Základnú Rogerovu sólovú diskografiu dopĺňajú tri nahrávky koncertov: The Wall - Live In Berlin (1990), In The Flesh - Live (2000) a Roger Waters: The Wall (2015). K tomu priraďme tri oficiálne videonahrávky koncertov Rogera, takmer dvadsať singlov a jeden kompletný box sets z roku 2011 s názvom The Collection - a máme Rogerovu diskografiu kompletnú. Z konceptuálneho Rogerovho albumu Radio K.A.O.S. som pre vás vybral úvodnú, dynamickú a sviežu skladbu Radio Waves. Medzi moje najobľúbenejšie "kúsky" od Rogera patrí záverečná skladba Amused To Death z rovnomenného albumu. Ak by som mal teraz maturovať, určite by som si na maturitné oznámenie napísal jej úvodné slová: "doctor, doctor, what is wrong with me? / this supermarket life getting long... ---  doktor, doktor, čo sa to so mnou deje? / tento život - supermarket trvá pridlho..."

Richard William Wright (28. júl 1943, Hatch End, Londýn, Veľká Británia - 15. september 2008, Londýn, Veľká Británia), familiárne oslovovaný menom Rick, hral v skupine Pink Floyd na klávesové nástroje, komponoval hudbu a spieval. Bol povestný svojou skromnosťou, tichou a priateľskou povahou. "Nikto nemôže nahradiť Ricka. Bol to môj spoluhráč a môj priateľ. Bol veľmi láskavý, nenáročný a skromný, jeho oduševnený hlas a spôsob jeho hrania boli magickými prvkami v našich spoločných a najuznávanejších dielach. Ťažko sa mi hľadajú slová... Mal som Ricka veľmi rád a chýba mi," povedal Sir David Gilmour keď Rick zomrel. Rick mal veľmi citlivú a úprimnú povahu, čo sa výrazne odzrkadľovalo v jeho tvorbe - či už pre Pink Floyd alebo neskôr v sólovej. Svoje pôsobenie v Pink Floyd postupne ukončil už počas nahrávania dvojalbumu The Wall (1979), na albume The Final Cut (1983) vôbec nehral. Do skupiny Pink Floyd sa vrátil až po rokoch - na nahrávkach albumov A Momentary Lapse Of Reason (1987) a The Division Bell (1994) a na celosvetových koncertných turné k nim. V rámci turné k albumu The Division Bell  Rick, Nick, David a ostatní hudobníci navštívil aj Prahu, kde 7. septembra 1994 odohrali veľkolepý koncert pred vypredaným Strahovským štadiónom. Trojica hudobníkov (z) Pink Floyd sa v rámci návštevy stretla aj s prezidentom Václavom Havlom a s jeho manželkou Oľgou, ale i s viacerými umelcami, hudobníkmi a predstaviteľmi českej kultúry - napríklad s Michaelom Kocábom. Rick sa veľmi zaujímal o históriu Prahy a dôkladne si počas prechádzky prezrel Karlův most. Teraz preskočím dosť dlhé obdobie a dostanem sa k jednej zaujímavosti, ktorá sa vzťahuje k albumu Pink Floyd, ktorý pod názvom The Endless River vyšiel 7. novembra 2014 - teda šesť rokov po Rickovej smrti. V booklete k albumu je aj spoločná fotografia Ricka, Davida a Nicka na terase pražského hotela International, kde boli umelci ubytovaní. Otázka znie: Prečo si trojica hudobníkov do bookletu vybrala práve túto fotografiu? Veď si určite mohli vyberať zo stoviek, tisícok iných, podobných... Domnievam sa, že dôvody sú prinajmenšom dva: prvým je neznámosť, "neopozerateľnosť" tohto záberu, druhým môže byť to, že Nick a David touto formou vzdali hold nielen priateľovi a spoluhráčovi Rickovi, ale aj Prahe a prezidentovi Václavovi Havlovi, na ktorého mali tie najlepšie spomienky. Istú výnimočnú náklonnosť k Prahe napokon prejavuje aj Roger Waters: vždy keď v Prahe koncertuje, zdržiava sa v metropole niekoľko dní, vždy pridáva jeden koncert navyše. Do Prahy prichádza aj s rodinou - jeho syn Harry, klavirista, v prítomnosti otca odohral v roku 2011 v Prahe aj dva jazzové koncerty: v kaviarni Potrvá a v klube Jazz Dock. Vráťme sa ale k Rickovi a k jeho sólovým albumom. Rick vydal len dva sólové albumy: v polovici septembra 1978 album s názvom Wet Dream a koncom novembra 1996 album s názvom Broken China. Okrem toho sa ako producent a hudobník podieľal na tvorbe albumu Identity od skupiny Zee, ktorá bola jeho krátkodobým hudobným projektom. Album vyšiel začiatkom apríla 1984. Album Wet Dream obsahuje desať skladieb, autorom všetkých je Rick, v jednom prípade je spoluautorkou jeho vtedajšia prvá manželka Juliette  - s ktorou sa zosobášil v roku 1964 a rozviedol v roku 1982. Rick album nahrával v období veľkého vnútorného nepokoja a hlbokých depresií, ktoré ho zasiahli aj ako dôsledok veľmi napätých vzťahov v skupine Pink Floyd, z ktorej mu Roger dal výpoveď. "Práca na tomto albume mi veľmi pomohla vrátiť sa k mojej hudobnej tvorivosti a aj k tvorbe pre skupinu Pink Floyd," povedal Rick pri príležitosti vydania albumu. Aj album Broken China odzrkadľuje depresie, tentoraz Rickovej druhej manželky Franky, s ktorou žil v rokoch 1984 až 1994. Hudba na tomto konceptuálnom albume nie je svieža, veselá, skôr inklinuje k akejsi ťažobe, zádumčivosti. Album obsahuje šestnásť skladieb, záverečnú Breakthrough - ktorú na albume spieva írska speváčka Sinéad O' Connor - Rick zahral aj na niektorých spoločných koncertoch s Davidom. Sinéad O' Connor na albume spieva aj pieseň Reaching For The Rail. Z albumu Wet Dream som pre vás vybral skladbu Summer Elegy s dominantným zvukom klávesov, s jasným gitarovým sólom (Snowy White) a s akoby zasneným, mierne trpkým typickým hlasom Ricka. Z albumu Broken China ponúkam emotívnu skladbu Woman Of Custom.

 Predlho som uvažoval nad tým, akú "bonusovku" zaradiť na koniec tohto hudobného článku. Nejde o to, aby to bola "len" moja obľúbená skladba. Ide aj o to, aby mi dramaturgicky "zapadla" do série sóloviek od členov Pink Floyd, ktoré som do článku vybral, A hlavne ide o to, aby pieseň ulahodila vašim citom, ušiam. Myslím si, že som zvolil správne, keď som vybral pieseň  I Put A Spell On You.  Spieva ju Angličanka Mica Paris (1969), na gitare hrá môj obľúbený Sir David Gilmour, sprevádza ich britský klavirista Jools Holland (1958), britský bubeník Gilson Lavis (1951) a britský basgitarista Dave Swift (1964). Bluesovú skladbu I Put A Spell On You napísal v roku 1957 Screamin' Jay Hawkins (1929 - 2000), americký, spevák, skladateľ, hudobník a herec. Ako žánrovú "klasiku" ju interpretuje veľa hudobných skupín, medzi nimi aj Creedence Clearwater Revival --- link na video alebo moja obľúbená, výrazná speváčka Annie Lennox s orchestrom --- link na video.  A tu je originál --- link na video. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid vyhral Ligu majstrov aj po tretí raz v rade

Po veľkej chybe gólmana Liverpoolu vyrovnal Mané, Real znova vyhráva po Baleových nožničkách a ďalekonosnej strele.

KULTÚRA

Pavol Habera: Rozum ma drží pri zemi, preto som tak dlho nevydal platňu

Slovenské texty môžu byť najväčšia sila.

PRIMÁR

Víkendové dospávanie môže ovplyvniť dĺžku života

Žijú dlhšie víkendoví dospávači, alebo ľudia s pravidelným spánkom?


Už ste čítali?