reklama

Moje nanič nálady (II.)

• Občas sa to stáva: človek má zlú, nanič náladu. Niekto - niečo mu ju pokazí. Aj ja mávam niekedy náladu pod psa. Ak vás to zaujíma, tak sa občas s vami o moje zlé nálady podelím. •

Písmo: A- | A+
Diskusia  (35)

Dni človeka niekedy nebývajú od rána do večera len príjemné, pokojné a naplnené peknými zážitkami. A ak sa aj taký deň nájde, ľahko sa môže stať, že ho niečo - či už zanedbateľná maličkosť alebo niečo oveľa väčšie, zásadnejšie, pokazí. Niekedy len na niekoľko minút - na hodinku, dve (dokým nepríjemný zážitok doznie), niekedy zlá nálada, dokonca kombinovaná napríklad so smútkom alebo s pocitom dajme tomu beznádejnosti, trvá, pretrváva, zanikne a zas sa objaví. Taký býva život, tomu sa človek nevyhne - je to pochopiteľné i prirodzené.
Priznám sa, že v duchu akejsi vnútornej sebaobrany už dlho v sebe nezhromažďujem svoje nanič nálady, nepríjemnosti, ktoré sa mi stali. Snažím sa všetky takéto negatíva čo najskôr prekonať - aj keď nie tak, že by som ich bez povšimnutia "hodil za hlavu." To nie, podľa mňa si všetko treba prežiť - asi tak, ako si treba všetko dobré, pekné, príjemné užiť. A tak si, ak dovolíte, v tomto článočku spomeniem na niekoľko malých, väčších ale i najväčších udalostí, ktoré mi spôsobili alebo stále spôsobujú náladu pod psa. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

príbeh prvý - o trúbení

• Nočná Bratislava, bratu. •
• Nočná Bratislava, bratu. • (zdroj: Foto: Luky Rych)

Vrátili sme sa z Francúzska, na bratislavské letisko sme prileteli za tmy. Odtiaľ autobusom do centra Bratislavy, vystúpili sme neďaleko Trnavského mýta. Potrebovali sme sa dostať na druhú stranu širokej cesty. Padal drobný dážď, asfalt sa leskol, odrážal okolité svetlá. Cez plece ťažká taška, za sebou veľký kufor na kolieskach, plný francúzskych vín, syrov a delikatesiek ;-) Podchodom nepôjdeme, nebudeme sa trepať s kufriskami hore - dolu po schodoch. Aha - tamto je krásne nasvietený priechod pre chodcov. Ideme tadiaľ. Stál som na chodníku pred priechodom pre chodcov hodnú chvíľu, opakovane sa obzerajúc doľava, doprava, reku že či nič nejde. Nešlo. Tak som vykročil. Keď som bol takmer v polovici priechodu, ohlušilo ma zbesilé trúbenie. Z pravej strany sa na mňa rútilo čierne auto - bez svetiel. Pobehol som pár krokov, vyskočiac na chodník, kufor narazil na rozbitý obrubník. Auto sa šialene rútilo ďalej. Som presvedčený o tom, že jeho vodič(ka) ma musel(a) vidieť - veď inak by netrúbil(a). Ostal som stáť na chodníku, zapálil som si gitanesku a nadával som ako pohan dokým som nedofajčil. Tak toto, toto, milí a milé moji, sa vám vo Francúzsku nestane.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

príbeh druhý - o faktúrach 

• Yellow Red Bubbles. •
• Yellow Red Bubbles. • (zdroj: Zdroj: www.wallpaperswide.com)

Som klientom spoločnosti Orange, pradávno, od začiatku éry mobilov, ešte z čias, keď nebol Orange, ale bol Globtel. To sú už pekne dlhé roky, myslím si. Som ich dlhoročný, "kamenný" a spokojný zákazník. Nemám sa na čo sťažovať - a ani sa nesťažujem: Dovolám sa? Dovolám. Pošlem a prijmem esemesky, občas ememesku? Pošlem, prijmem. Mám vo svojom prastarom čiernom iTelefóne prístup k e-mailom? Mám. Tak čo mi viac treba? Nič...
...ach, tento panelák, porazí ma z toho - zas kdesi ktosi vŕta a búcha do steny. Vari niet dňa, kedy by tomu tak nebolo. Tu je nemožné sústrediť sa, kdeže pracovať, premýšľať...
...kde som to prestal? Aha - Orange. Pretože som v istých veciach konzervatívny, asi až priveľa, chodím svoje faktúry za služby od spoločnosti Orange uhrádzať do ich predajných miest - tak nejako sa to volá. Vždy platím kartou alebo v hotovosti. Ťuk - ťuk - ťuk - ťuk - naťukám pinko, počkám pár sekúnd na signálnu esemesku z mobilu, že je zaplatené, zoberiem si potvrdenku a cukrík, poďakujem sa a dám si odchod. Všetko bolo v poriadku dovtedy, kým som raz, pred pár mesiacmi, neplatil v hotovosti. Slečna mi oznámila akúsi čudesnú cenu, na moju otázku mi vysvetlila, že ako pri úhrade faktúry v hotovosti, tak tak isto pri úhrade platobnou kartou sa účtuje poplatok 1,20 eura. Aby som rýchlo prekonal mrákoty a neodpadol som, rozčúlil som sa. Priznám sa, že cez hranicu únosnej miery. Aby ste vedeli - výšky mojich faktúr dlhodobo nepresahujú hranicu 14,- eur za fakturované obdobie. Náhle som si uvedomil, že za kalendárny rok takto na poplatkoch zaplatím spoločnosti Orange 14,40 eura! Veď za to sú štyri krabičky dlhých marsiek!!! Nehorázne! Slečna na moje rozčuľovanie sa reagovala slovami, že "...tak je nastavený systém..." Keď počujem slovo "systém," tak sa dostávam do zdravého tranzu. Aký systém, čo za systém, ako sa ten "Systém" volá krstným menom? Kde sedí, akú má funkciu, farbu, tvar? Atď. Pod pojmom "systém" si predstavujem obludného a odpudivého parazita, ktorý len striehne a striehne na to, aby človeku skočil na krk, zahryzol sa mu do tepny alebo aspoň do nôh - a paralyzoval ho. Chudera slečna, bola celá v pomykove - a ja som bol potopený do vĺn samorozčúlenia ešte aj na druhý deň. Potom som to hodil za hlavu, povedal som si, že ten poplatok 1,20 eura ide na plat zamestnancov spoločnosti, aj tej slečny, ktorá za nič nemôže. A potom sa to stalo: Prešli mesiace a ja som išiel kartou zaplatiť faktúru do jednej z veľkých predajní či čo to je spoločnosti Orange v Bratislave. Akéže bolo moje prekvapenie, keď mi neúčtovali žiadny poplatok! Trikrát som sa spýtal, či je výška sumy v poriadku, trikrát som dostal odpoveď, že áno. Napokon mi slečna vysvetlila, že to, či zaplatím alebo nezaplatím poplatok 1,20 eura, záleží len od (jej) subjektívneho rozhodnutia. Dodala, že výška mojej faktúry nie je taká veľká, aby som poplatok musel zaplatiť. Tak vám poviem - milá bola, zlatá bola, dokonca aj "systém" v spoloňosti Orange sa mi odrazu nezdal taký nepriateľsky naladený proti mne. Bol som v príjemnom šoku - v takom, že som si počas mojich ďakovačiek slečne zabudol z misky vziať cukrík. Pretože som pedant a v hlave mi stále vŕtal červ pochybností, či je všetko v poriadku, či niekto nemôže mať problémy z toho, že mi nezaúčtoval poplatok 1,20 eura, zatelefonoval som na zákaznícku linku v Orange. Tam mi ochotný mladík (podľa hlasu) potvrdil to, čo mi vravela slečna. Prehrabal som sa v cenníku služieb Orange, našiel som tam stať o administratívnych poplatkoch za platbu cien tovaru a služieb na základe faktúry na predajnom mieste spoločnosti Orange (link), kde sa skutočne píše o poplatku 1,20 eura - ale nikde, v žiadnej poznámke, sa nič nepíše o odpustení tohto poplatku. Aspoň ja som to v cenníku nenašiel. Teraz som v rozpakoch - bol toto nepríjemný alebo to bol príjemný zážitok? Dohodnime sa, že na začiatku to bol nepríjemný zážitok, ktorý sa vo finále zmenil na zážitok príjemný. Vďaka, Orange, som spokojný, takže ostávam s tebou naďalej ;-) 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

príbeh tretí - o prezidentovi

• Bez slov. •
• Bez slov. • (zdroj: Karikatúra: Jozef Gertli Danglár, Pravda, 12. október 2017. Zdroj: www.pravda.sk )

Priznám sa, že z najnovšieho verbálneho útoku českého prezidenta Miloša Zemana na kameramana Českej televízie mi je veľmi smutno, neveselo. Až ma z toho nepríjemne a zlovestne mrazí. "Vyžeňte toho kameramana, nebo ho zabiju." --- link," povedal český prezident svojim ochrankárom vo foyer sídla Rady Európy v Štrasburgu. Podľa Jiřího Ovčáčka, hovorcu prezidenta, bola reakcia Miloša Zemana celkom adekvátna, teda primeraná - pretože kameraman sa vraj prezidentovi plietol do cesty. Neviem či sa kameraman hlave českého štátu "plietol alebo neplietol" do cesty - z krátkeho videa to skôr vyzerá na to, že sa neplietol - v každom prípade si myslím, že reakcia pána Zemana nebola ani ústretová, ani primeraná a napokon ani slušná. Aj mne sa občas niekto pripletie do cesty - vtedy zvyknem povedať: "S dovolenín..." alebo "Prepáčte... Pardón..." Lenže ja nie som prezident. Ničoho. Pán prezident Zeman sa v ostatných dňoch viac ako s pochvalami stretáva s kritikou, aj v súvislosti s jeho najnovšími proruskými vyhláseniami v súvislosti s Krymom na adresu Kyjeva pred Parlamentným zhromaždením Rady Európy v Štrasburgu. Prezident Zeman na kritiku reagoval tak, že jeho prejav bol prezentáciou súkromných názorov. Nie je mi z prezidenta Zemana, z jeho prejavov, postojov práve najlepšie - aj keď je to prezident "cudzieho" štátu. Je mi z toho smutno. Myslím si, že vzťahy politikov k novinárom majú byť slušné a korektné, že vyhlásenia politikov by nemali vzbudzovať vlny nevôle, pohoršenia a napokon i napätia. Myslím si, že povedať niekomu len tak, že ho zabijem, nie je "v poriadku" - ak viete čo tým myslím - a ja si myslím, že viete čo (si pod) tým myslím. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

príbeh štvrtý - o vodcovi

• Koniec koncov. •
• Koniec koncov. • (zdroj: Zdroj: www.youtube.com)

Severokórejský vodca Kim Čong-un mi kazí náladu v podstate neprestajne - ako keby celý môj život, aj keď by som mu mohol pokojne tykať, pretože je oveľa, oveľa a ešte raz oveľa mladší ako ja. Kazí mi náladu, robí ma smutným, ťahá ma kamsi do hlbočín depresií. On a jeho testy, skúšky a pokusy s kadejakými raketami, strelami, s bombami - dokonca už nie "len" atómovými, ale vraj aj vodíkovými. Kim Čong-un vydá rozkaz generálom - a už to ide: ponad Japonsko preletí raketa, dopadne do oceánu. Ďalší rozkaz - ďalšia strela s doletom nad územie Spojených štátov amerických, nad Čínu, Japonsko, Rusko, Indiu... Do toho pokusy "na domácej pôde" - kdesi v zakázaných zónach, aj pod zemou. Ľudia v Kórejskej ľudovodemokratickej republike nemajú čo jesť, nevedia čo je to sloboda a demokracia, boja sa vlastných tieňov... - ale žijú v krajine, ktorá zbrojí, ktorá zbraňami straší nielen celý región, ale aj celý svet. To nie je hazard, to je šialenstvo. Patologické šialenstvo z moci, z nenávisti, diagnóza (zo) zneužívania moci. To nie je na zlú, na nanič náladu. To je na zbláznenie sa. Keby tu, vedľa, sedel Kim Čong-un a počúvali by sme The Dark Side Of The Moon od Pink Floyd, prehlušujúci to hlúpe vŕtanie kdesi v tomto paneláku, ponúkol by som ho popradskou kávou a dlhou marskou a spýtal by som sa ho, ako to všetko vlastne myslí a či skutočne chce dohnať tento svet na pokraj apokalypsy, skazy, večného zániku. Spýtal by som sa ho, či sa nechce v pokoji a v mieri dožiť dajme tomu 96 rokov svojho života, že či také niečo nepraje aj svojim najbližším, blízkym. Spýtal by som sa ho, či nechce cestovať po svete a objavovať jeho zaujímavosti, krásy, prírodné jedinečnosti, pamiatky po ľudských generáciách, tajomstvá všakovakej kultúry a živočíšnej i rastlinnej ríše. Spýtal by som sa ho, či nechce vstúpiť alebo ponoriť sa do jaskýň. Povedal by som mu, vysvetlil, že my všetci, s výnimkou niekoľkých bláznov, chceme na tomto svete žiť. Obyčajne, normálne, prijateľne žiť. V mieri a v pokoji. Po ničom inom netúžime. A už vôbec netúžime po strelách s plochou dráhou letu, po atómových a vodíkových bombách, po nukleárnych ponorkách a stratosférickćh bombardéroch. Dokým by odpovedal, spravil by som mu pár chlebíčkov s dobrým syrom a s domácimi paradajkami - ak by chcel, uvaril by som mu ešte kafé alebo čaj, ponúkol ho by som ho hroznom. A vyvetral by som - veď by bolo nafajčené.

 príbeh piaty - o reklame 

Toto nie je príbeh, ktorý by mi spôsoboval nanič náladu - skôr ide o to, že nad ním a jemu podobnými stále krútim hlavou. Málokedy pozerám televíziu, a ak už k tomu dôjde, snažím sa vyhnúť reklamám. Niekedy si ich ale so záujmom pozriem - aby som sa úprimne začudoval nad ich naivnou hlúposťou. V ostatných časoch som si všimol, že v reklamách sa rozmohlo akési čudesné, bizarné a hlavne nemiestne poskakovanie, ktoré by asi malo byť imitáciou tanca. Dvojica poskakuje pri maľovaní stien obývačky, iní zas ako v amoku hopsajú keď si zoberú úver z banky (ktorý budú až za hrob splácať aj ich deti), ďalší zas poskakujú pri kúpe nového auta - na lízing ;-) Poskakovanie, vyskakovanie a obskakovanie (sa), hopsanie sú dnes v móde, a ja si márne lámem hlavu nad tým, prečo svoju veľkú radosť z najnovšej "krabice" - David Gilmour: Live At Pompeii - Deluxe Edition 2 CD / 2 Blu-Ray Box nedávam najavo skákaním, krútením sa hopsaním po obývačke, ale "len" počúvaním a sledovaním toho krásneho koncertu. Asi nie som infantilný :-) 

príbeh šiesty - o psíkovi 

• Komisár Rex (druhý sprava). •
• Komisár Rex (druhý sprava). • (zdroj: Zdroj: www.zenskyweb.sk)

Celkom na záver ostanem pri televízii. Mám rád - veľmi - psíkov. Aj preto som s radosťou pozerával rakúsky seriál Komisár Rex. Ľahký, oddychový, často milý a príjemný, žiadne krvavé scény, násilie, horory. Taký fajn seriál s nefalšovanou viedenskou atmosférou. Diely plné obdivuhodných hereckých výkonov psích hercov, stvárňujúcich postavu komisára Rexa. Keď som sa dočítal, že sa komisár Rex presídlil na Slovensko, do televízie Markíza, celkom som sa potešil - uvidím niečo nové, zaujímavé. Tak som si teda pozrel jeden diel - išlo v ňom o hľadanie vraha dievčatka, ktoré chodilo na klavír, druhé - tiež chodilo na klavír - sa stratilo. Pravdu povediac - ako som sa tešil, tak taký som bol sklamaný a rozčarovaný. Psík, nemecký vrčiak (pozor, to nie je preklep :-) !) si v ňom ani poriadne nezahral, ani obloženej žemle sa mu neušlo. Herec Juraj Bača (kapitán Majer) podal podpriemerný, takmer zlý ochotnícky výkon, jeho "sekundant" Lukáš Latinák (komisárov asistent Šimečka) to isté, možno o pol bodu lepšie. Poručík Halama (Gregor Hološka) - tak ten ako keby v tej časti ani nehral. No a psík Rex? Bohužiaľ, ani len tú obloženú žemľu nikde neuchmatol. Celý diel toho nášho nového seriálu bol akýsi silený, neúprimný, vágny. Dialógy slabé, scenár slabý. Zdá sa, že je to seriál skôr pre odrastenejšie deti - ale prečo ho potom Markíza dáva neskôr večer? Tomu nerozumiem. Nemusím však rozumieť všetkému. Radšej si idem spraviť obloženú žemľu.

 súvisiaci článok --- link 

 pod odkazom moja poézia a próza --- link --- nájdete moju zásadnú staronovú báseň 

Martin Droppa

Martin Droppa

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  816
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Novinár, reportér, fotoreportér s viac než 35-ročnou praxou: Liptov, SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň; prevažne "na voľnej nohe." Mám rád literatúru, film, umenie, hudbu, prírodu, históriu II. svetovej vojny, objavovanie, Francúzsko, Poľsko a Sever. Som veľmi veľkým fanúšikom skupinyPink Floyd --- link.Na SMEblog blogujem od 2. 9. 2016.Žijem v Liptove.Kontakt: droppa.martin zavináč gmail.comMôj blog na webe Denníka N:Martin Droppa - Blog N --- link.Nájdete ma i v sieti Facebook:Martin Droppa --- link.Autor mojej profilovej fotografie:© Foto: Matúš Mydliar. Zoznam autorových rubrík:  fotografie ~ reportáž, žánrovéfilmy a kinematografiahudbafotografienezaradenévýtvarné umenieliteratúrasúkromnémoja poézianovinárske žánremoja próza

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu