V skratke - článok, ktorý spomínam v perexe, opisuje výsledky výskumu harvardských vedcov, ktorí 78 rokov sledovali telesný i duševný život na vzorke vyše sedemsto mužov. Dobrovoľníkov ako adolescentov oslovili ešte v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia; výskum asi naďalej trvá, aj keď z respondentov žijú už len devätnásti starí muži. Americkí vedci napokon zostavili päť určitých téz - lekcií či "poučení," ktoré vedú k šťastnému životu mužov. Či to platí aj pre ženy, to vedci (asi) nezisťovali ;-) :
• 1. Šťastné detstvo je základ,
• 2. Ťažké detstvo možno zúročiť,
• 3. Stres treba zvládať efektívne,
• 4. Šťastie prinášajú ľudia v okolí,
• 5. Zlozvykov sa treba zbaviť čo najskôr.
Ťažko možno s vedcami polemizovať alebo dokonca nesúhlasiť - určite majú pravdu. Napokon - tá ich pravda je podložená desiatkami rokov trvajúcimi výskumami a pozorovaniami, analýzami, vyhodnocovaniami. Výsledky výskumu stoja za pozornosť, za zamyslenie sa.
Nedávno som sa stretol s človekom, ktorý je asi o desať rokov mladší od mňa. Dlho sme sa nevideli, a mňa prekvapila francúzska barla, o ktorú sa opieral. Sadli sme si na pohár vína a na rozhovor. Z neho okrem iného vyplynulo i to, že môj známy mal pred rokmi ťažký úraz, hrozila mu amputácia nohy, ale lekári tú jeho ľavú nohu našťastie nejako zachránili. Z muža sa náhle stal invalid - ťažko zdravotne postihnutý. Rozprával mi aj o tom, aké beznádejné stavy v nemocnici po úraze prežíval, ako tŕpol, ako sa v duchu lúčil s nohou a hlavne s plnohodnotným spôsobom prežívania života. "Zbohom turistika, zbohom dlhé prechádzky, zbohom plávanie, lyže...," približoval mi svoje vtedajšie myšlienky, dodávajúc, že neraz v tej beznádejnosti uvažoval aj o tom, že skoncuje so životom - vraj aby nebol nikomu na obtiaž. "A čo ťa nakoniec postavilo na nohy?" spýtal som sa s úsmevom zmyslu pre čierny humor. "Pekné spomienky, odhodlanie a akési preplánovanie si života. Keď už som vedel, že nebudem môcť chodiť na turistiku, tak som začal chodiť na rôzne cestovateľské filmy, na ich festivaly, prehliadky, na výstavy fotografií s takou a podobnou tematikou. Zaujalo ma to, tak som začal fotografovať prírodu v najbližšom okolí môjho domu, aj na záhrade a v starom sade za plotom," odvetil mi. Fotografie nikde nevystavoval ani vystavovať nechce - vraj sa na to "necíti," ale obdarúva nimi priateľov - aj ako vianočnými darčekmi. Starý známy si teda našiel iný spôsob ako hodnotne prežívať život: deň za dňom - tak, aby bol spokojný. Postupne zabudol na svoje trápenia, na spomienky na ťažké, priam beznádejné chvíľky. Občas si ich len pripomenul - ale i to už len s úsmevom. Jeho život (paradoxne) "vďaka" úrazu a trvalej plnej invalidite nabral iné smery k iným obzorom hľadania spokojnosti a šťastia. Stal sa z neho spokojný a šťastný človek - napriek tomu, že jeho mesačný príjem klesol takmer o dve tretiny. "Peniaze nie sú všetko," povedal mi, a dodal: "Peniaze sú v podstate nič. Dôležité je, že mám dobrú rodinu, strechu nad hlavou, nie som hladný a baví ma to, čomu sa naplno venujem."
Spomenul som si na viacerých mojich známych, ktorí majú neľahký život veľmi ťažko postihnutých Na rezbára Dala Novotného (môj článok na blogu o Dalovi --- link), ktorý sa nikdy nevzdal a nevzdá svojho rezbárčenia - a hlavne záujmu o život. Na vyše päťdesiatročného básnika Ivana Šobáňa, ktorý sa narodil s veľmi ťažkou formou mozgovej obrny (sedemminútové video s Ivanom Šobáňom --- link). Na poetku Radku Berešíkovú (1981 - 2012), ktorá sa narodila s epidermolysis bullosa - takzvanou chorobou motýlích krídel. Radka, maximálne vo všetkom limitovaná svojím fatálnym ochorením, písala. Prostredníctvom počítača komunikovala: četovala, mejlovala "s polovicou sveta" - majúc o obviazané kýptiky rúk priviazané paličky, ktorými vyťukávala písmená na klávesnici a počítač ovládala. Poézia, tvorba a komunikácia, silná viera v Boha, naplnili jej pohár života až po okraj. Spomenul som si na priateľa z detstva, ktorý sa celý život venoval športu - aj ako röntgenológ, hlavne hrával tenis. Keď ho náhle a zákerne prepadla rakovina žalúdka, keď už nemohol ísť ani von z bytu, tak aj vtedy sledoval tenis v televízii a z archívu svojich nahrávok na videokazetách a čítal i novú odbornú lekársku a športovú literatúru. Vzdelával sa, súc na maródke až do smrti. Spomínam si na moju poslednú návštevu u neho - napriek obrovským bolestiam pripravil pár obložených chlebíčkov a zanietene sme sa rozprávali o fotografii. Spomínam si na mnohých mojich priateľov a známych, ktorí mali ťažké a kruté detstvo (rodičia alkoholici alebo im zomreli ešte v čase keď tí moji rovesníci boli deťmi). Vari všetci sa "vyšvihli" v spoločnosti, prekonali traumy, strachy, beznádeje. Nikdy sa nevzdali - a hlavne: našli si zmysluplné zmysly svojich životov. To nepríjemné z minulosti jednoducho vytesnali kamsi preč, do nenávratna, mimo priestorov spomienok. Dá sa to, viem to, že sa to dá. Napokon - kto z nás všetkých má od narodenia len "dobrý a šťastný" život? Nikto. Rôzne trápenia, starosti kadekoho prikvačia. Ide len o to, aby sa tomu človek neprestajne nadmieru nepoddával a aby len neklesal na duchu.
Človek nie je ako korytnačka, ktorá žije aj vyše dvesto rokov, "zabalená" vo svojom pancieri. Prečo by si teda človek mal najmenej polovicu svojho života akosi dobrovoľne ničiť a znepríjemňovať - napríklad neustálym sťažovaním sa a ponosovaním na všetko možné i nemožné: od svojho (vraj) zbabraného života až po politickú situáciu? Prečo sa má denno-denne takmer len rozrušovať a rozčuľovať - napríklad pred televíznymi správami? Veď ak ma ti správy otravujú, nerobia mi dobre na nervy a napokon ani na zažívanie - tak ich nepozerám (nečítam, nesledujem). Prečo sa mám ako hlupák rozčuľovať nad hlúposťou iných? Prečo sa mám nadosmrti kverulantsky len sťažovať na všetko dookola a myslieť čisto negatívne? To vari niet ničoho pozitívneho, milého a príjemného na tomto svete - aj v mojom živote, čo by (ne)stálo za zmienku a za podelenie sa o to s ostatnými? Neverím tomu, že nie je - a ľuďom, ktorí sa stále a donekonečna len utápajú vo svojich starostiach a trápeniach "spred sto rokov a z predvčerajška" - tak tým ľuďom akosi nerozumiem. Tak ako nerozumiem ľuďom, ktorí si myslia, že ako Atlas nesú na svojich pleciach všetky tiaže sveta, a tie zvyšné sizyfovsky tlačia dolu kopcom - smerom k vlastnému hrobu.
Spraviť si život radostným alebo radostnejším je celkom ľahké - len treba chcieť. Nikto sa, samozrejme, nemusí vrhnúť na umeleckú tvorbu - na fotografovanie, maľbu, kresbu, komponovanie oratória alebo na písanie 765-stranového generačného románu či pokračovania poémy Marína alebo Tristana a Izoldy... Každý predsa inklinuje k niečomu inému, a tak možno stačí len nenápadne siahnuť po tom: napríklad zadovážiť si psa a venovať sa mu, začať sa učiť variť a experimentovať v kuchyni, chodiť do prírody alebo za kultúrnymi a spoločenskými podujatiami, založiť si malú záhradku na balkóne či na terase, počúvať aj inú hudbu ako doteraz, cestovať - hoc i len po Slovensku, učiť deti alebo vnúčence rozpoznávať stromy a zvieratká v lese... Len nebť stále negativistický, otrávený, žalostivý, clivý, plačlivý.
Všetko ťažké, nepríjemné a zdrvujúce, čo nás v živote postihlo - tak to všetko sa dá zúročiť na niečo nové, dobré, zaujímavé a povznášajúce - len treba chcieť, len treba nabrať poriadnu dávku odvahy a smelosti. Len treba mať záujem. Preto si myslím, že sa harvardskí vedci vo výsledkoch svojho takmer osemdesiatročného výskumu nemýlia.
