Poduška detských snov
„Kedy bude mať pohreb?“ spýtal sa starý chudý chlap kamaráta, zjavne rovesníka.
„Asi zajtra, veď zomrel včera,“ odvetil kamarát chudého a na opľutú zámkovú dlažbu položil igelitku, napchatú balíčkami mrazených kuracích trupov, fľašou borovičky a poldruhalitrovku piva v plaste. Taška sa zakymácala, zvrchu na dlažbu vypadli dva baličky cigariet. „Kurva,“ povedal kamarát chudého, zdvihol fajčivo a strčil ho do vrecka sivého, obdratého, na golieri zamasteného saka.
„Akosi rýchlo sa pominul,“ riekol chudý, upierajúc pohľad dolu chodníkom. Chodník lemoval úzke námestie, akože pešiu zónu, zvažujúce sa k nehybne plynúcej riečke plnej kalnej vody s hniezdami komárov v trávach na brehu. Larvy komárov čakali na teplejšie dni.
„Utrápil sa, veď si to videl. Odkedy mu zomrela žena, ani nikam nešiel,“ povedal starec, zvierajúc medzi lýtkami igelitku. Vytiahol z vrecka balíček cigariet, otvoril, vybral jednu, pripálil si. „Chceš?“ spýtal sa chudého, ten akoby popamäti siahol pred seba a ponúkol sa.
Fajčili: nemo, strnulo hľadiac dolu chodníkom, k nehybnej, kalnej stuhe vody.
„To sa dalo čakať, ale aj tak...,“ opáčil chudý, odmlčal sa a o pol tónu tichším hlasom dodal: „Človek by sa nemal opúšťať.“
„Hm,“ vyfúkol nosom dym kamarát s igelitkou, „to je pravda. Ale ľahko sa to povie. Ale čo mu ostalo? Nič. Dôchodok na hovno, žena po smrti, aj ten pes sa mu kamsi zatúlal, deti kdesi po svete...“
„Kedy si ho videl naposledy? Ja asi pred jedenástimi dňami,“ podvedome hľadal alibi chudý, cítiac v slovách kamaráta akúsi neidentifikovateľnú výčitku.
„Neviem,“ odvrkol kamarát, „v meste som nebol ani nepamätám. Bolieva ma chrbát. Nechce sa mi nikam chodiť. Odkedy mi zomrela žena, nič sa mi nechce...“
„Viem. To bolo pred rokom, však?“ zdvihol hlavu chudý náhlym poryvom záujmu.
„Prvého tomu bude trinásť mesiacov,“ s pevnosťou istoty v hlase riekol kamarát a hodil na zem ohorok z cigarety.
„Aby ti nedali mestskí pokutu,“ nevediac čo povedať vypustil varovne, mentorsky, chudý.
„Nech idú do riti, celí mestskí,“ vzpružil sa kamarát, zdvihol zo zeme igelitku a odhodlal sa: „Idem. Maj sa. Ozvi sa niekedy.“
„Ahoj,“ povedal chudý, „idem aj ja“.
Kamaráti ešte prešli pár metrov spolu, naraziac na breh špinavej, stojatej riečky. Jeden odbočil doľava, druhý doprava. Ani po prúde, ani proti prúdu. Pozdĺž stuhy stojatej kalnej vody, obrastenej burinou, žihľavou, bodľačím. Na trsoch ostrých tráv zachytené odpadky, zdrapy igelitov, plastové fľaše, akási ružová handra omotaná na čiernom konári – akoby obliečka z pradávneho vankúša.
‚Poduška detských snov, plná vlhkých hniezd komárov,‘ povedal by rovesník kamarátov, keby neležal kdesi v márnici, deň pred svojím pohrebom, ktorého sa ani nedožil. Veď len tak-tak stihol vlastnú smrť, dobehol ju ako keby to bol vlak, prvý ranný vlak, na ktorý celý život len dobiehal na poslednú chvíľu.
(jún 2013)
