tri básne

Autor: Martin Droppa | 9.8.2017 o 18:28 | (upravené 10.8.2017 o 11:11) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  73x

 anjel  • • •  krajina dlhých mihalníc  • • •  po vernisáži stojacich hodín • 

anjel
anjel, o ktorom hovorím
je obyčajne jedinečný
a tiež neobyčajne vzácny

predstavte si:
anjel v zimnom chlade beží parkom
nad hlavou mu vejú krídla
ľahkej pary z namáhaných pľúc
neskoro večer anjel listuje v knihách
vypisuje poznámky do zošitov
o pár dní neskôr pečie tortu
a vyberá najkrajšiu kyticu z ponuky

to ale nie je všetko:
anjel sa hrá s deťmi
počúva starú mamu
mysliac pri tom na starého otca
potom si len tak nenápadne vzdychne
otvorí okno dokorán
a polieva kvety v izbe
zaplnenej čistotou a jasom dňa

ani to nestačí:
anjel má krídla skryté
pod červenou reflexnou bundou
na tvári milé drobné pehy
na srdci malý modrý kríž
a v srdci všetky veľké objatia
čistej, priezračnej lásky
                                                                                                                                        (17. február 2014)


krajina dlhých mihalníc
sterilný chlad prázdnej bielej izby
postupne zapĺňa neviditeľný pohyb
pestrofarebného letu lesných vtákov
na nehybnom mramorovom lôžku
prikrytý privretými viečkami
leží muž

"smrť už rúbe aj v našom lese,"
vraví jeden starec druhému
a obaja ustúpia dozadu
za zaroseným jesenným sklom visí
biele parte, naliate do čierneho rámu

privreté viečka ležiaceho muža
neprepúšťajú žiadny obraz:
z drevenej dlážky vyrastá hustá tráva
hustou trávou beží mačka
zo stropu sa spúšťa žiariaca hmla
zo žiariacej hmly preteká slnečné svetlo

ach, polia prekryté líniami brázd
zelené lúky prepúšťajúce hlasy zvonov
roztrhané plachty topiaceho sa snehu
oráčiny dýchajúce z plných čiernych hrúd!


obrazy pod viečkami visia nakrivo
zarámované v ťažkých rámoch poznania
nad posteľou z bieleho mramoru sa skláňa
tmavovlasá dievčina milá v bielom
stetoskopom teplej dlane počúva
rytmy srdca

pod viečkami sa valí rieka
z diaľky nekonečných rokov znie hudba
pomedzi stromy v hustom lese beží pes
útroby lúk sa prepadávajú v sieti chodieb
plných slepých pohybov hebkých krtov
lístie netrpezlivo čaká na voľný pád
sneh vráža do starej tváre horizontu
stena v diaľke sa rúca, reflektory hasnú

"smrť už kosí aj našu lúku"
nenásytné sliepky rozhrabali mravenisko
bijú sa o krehké, sýte larvy
popolia sa v sivých pahrebách ničoty
napokon kdesi v ústraní súmraku znesú
oblé a výživné vajíčka

"všetko sa začína vo vajíčku"
muž sa nebadane usmeje
spod viečok mu vytekajú hlasy zvonov
odeté do čiernych oblekov a bielych košieľ

prepotené dlane starcov
roztápajú čerň plstených klobúkov
biela izba je prázdna, lesní vtáci odleteli
pes dobehol, lúka dokvitla
muž zaspal v teplých vankúšikoch prstov
dievčiny milej v bielom
                                                                                                               (24. január - 20. február 2014)

po vernisáži stojacich hodín
I.
kedy utíchne ozvena
posledného hlasu
ktorý vyletel z úst človeka
na hranici
medzi 
zemom a nebou
?

kedy doznejú slová
v púšti myšlienok
?

stále sa točí okolo chvosta
pes nocí a dní
sučka času rodí
sekundy, minúty, hodiny
a dosť
dosť
!
to stačí
!

už stačí, stačí toho čo bolo
čo bude - to už nikdy nepríde
ozveny zmĺknu
po rokoch, mesiacoch
týždňoch, dňoch
och
ch
h

II.
ostanú len sochy
tváre nemé
gestá
z mramoru, bronzu, plastov, žúl
sypký pieskovec, deravý travertín
liatina ako čierny, temný med
a ešte meď
a dosť
už stačilo
dosť
!

sochy stojacich, sediacich, ležiacich
gestá
kde boli, sú i budú

čas bude hľadieť z výšky podstavcov
na prázdne parky plné lavičiek
neodoslaných listov
zalepených v obálkach snehu a ľadu
doručovaných vetrom
tam a späť
stále dookola okolo nehybných hláv

ostanú len sochy
vyplnené postojmi (z) minulosti
s nehybnými vlasmi, plášťami, sukňami
sochy plné dutín, štrbín, puklín, dier
skrývajúcich pavúkov, mravcov
a telíčka včiel

sochy ostanú
len pár sôch
och
ch
h
                                                                                                                                  (29. november 2012)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Róbert Bezák: Radi počúvame, ako niekto vyrieši naše problémy

Možno je to taká diagnóza spoločnosti, že je schopná si kohokoľvek zvoliť. Som z toho smutný.


Už ste čítali?