Moje nanič nálady (I.)

Autor: Martin Droppa | 4.7.2017 o 0:11 | Karma článku: 7,29 | Prečítané:  344x

Občas sa to stáva: človek má nanič náladu. Niekto alebo niečo mu ju pokazí. Aj ja mávam niekedy zlú náladu. Tak sa z času na čas s vami o moje zlé nálady a ich príčiny podelím. 

Možno si (alebo mi) položíte otázky: "Na kieho paroma mám niečo čítať o niečej zlej, nanič nálade? Nemám ja vari dosť svojich problémov, starostí a aj nanič nálad?" Lenže - do myslí sa zavŕta červík zvedavosti, sýto živený ľahkou škodoradosťou. Veď prečo nie? Sme predsa ľudia: zvedaví aj škodoradostní. Práve preto, aby som nasýtil vašu zvedavosť a prikŕmil vašu škodoradosť, rozhodol som sa, že občas na SMEblog napíšem článok o tom, čo mi spôsobilo zlú náladu. Možno sa trafím do čierneho a poviete si: "Ach, veď to isté alebo takmer to isté sa stalo aj mne!" Napokon - veď o nič nejde, ide len o akési sprostredkovanie udalstí, ktoré sa v rôznych obmenách môžu stať komukoľvek, ale každý na ne zareaguje inak. Aj úsmevom.

Príbeh prvý: O prezidentovi Milošovi Zemanovi a ošipárni

Prezident Českej republiky Miloš Zeman je pre mňa, a napokon aj pre desaťtisíce občanov hlavne Českej republiky, priam studnicou zlých a nanič nálad. Nedávno prezident Zeman prehovoril v diskusnom programe Týden s prezidentem na TV Barrandov a nechal sa počuť aj na tému ošipárne v českých Letech. Prezident (!!!) sa vyjadril za zachovanie ošipárne - podniku, ktorý stojí na miestach, kde bol počas druhej svetovej vojny, počas Protektorátu Čechy a Morava, pracovný tábor pre Rómov. Český štát by ale chcel celý areál poľnohospodárskeho podniku kde je ošipáreň odkúpiť a na jeho mieste vybudovať pamätník rómskeho holokaustu. Prezident Zeman je však kategoricky proti návrhu českej vlády na čele s premiérom Bohuslavom Sobotkom. (Predpokladám, že veľkú úlohu v prezidentovom postoji zohráva aj subjektívna nevraživosť prezidenta voči premiérovi.) "Co by vzniklo místo něj?" položil si otázku na tému ošipáreň v Letech prezident Zeman a vzápätí si aj odpovedal: "Jen prázdná plocha, nic víc." Táborom v Letech, ktorý bol zriadený v auguste 1940, len do mája 1943 prešlo 1308 rómskych mužov, žien i detí, z nich 327 v tábore zahynulo a vyše 500 z nich bolo transportovaných do Osvienčimu. (Podrobnosti o tábore.) Rómsky holokaust napokon neprežilo vyše 90 % rómskych obyvateľov protektorátu. Názor a slová prezidenta Zemana vo mne vyvolali doslova "blbú náladu" - ak mám použiť slová Václava Havla, ktorý sa ako prezident iniciatívne snažil aj o to, aby ošipáreň v Letech bolo zbúraná a na jej mieste by bol pamätník rómskym obetiam druhej svetovej vojny. Aké to prezidentské paradoxy! Ako správneho a normálneho slniečkára ma slová a myšlienky prezidenta Zemana nahnevali a zarmútili súčasne. To ten človek zjavne nemá v sebe kúska slušnosti, historického pochopenia pre hrozné udalosti, ktoré sa počas vojny diali aj na príslušníkoch českého národa? Miloš Zeman ma poriadne naštval tým, že nepriamo pred pietou a pamätníkom na tragédie vojny uprednostňuje "hezkou vepřovou kýtu," "sádlo" a "uzený špek." Opäť ma poriadne sklamal :-( Tu je článok s diskusiou o názore prezidenta Zemana na ošipáreň.

Príbeh druhý: O nedokonalej transakcii vo VÚB

Keď sa to dá, tak sa vyhýbam bankám a ich pobočkám ako čert svätenej vodke. To umelo odľudštené a vydezinfikované prostredie, tie silené úsmevy pracovníčok a náhla vážnosť pracovníkov bánk - to nie je nič pre mňa. Tie ich donekonečna prerábané a vraj modernizované priestory, interiéry - bez živej zelene, bez možnosti ísť na toaletu a dokonca bez možnosti sadnúť si - to nie je nič pre mňa. Tie ich "detské kútiky" s ušmudlanými koberčekmi a zopár obitými hračkami - to už vôbec nie je nič pre mňa. Lenže či chcem alebo nechcem, občas do banky musím ísť. Tak tomu bolo aj celkom nedávno. Potreboval som z môjho osobného účtu vo VÚB jednoduchým europrevodom poslať presne 570,- eur na špeciálny účet v jednej českej banke - nekontabilnej s VÚB. V prepočte podľa aktuálneho kurzu Národnej banky Slovenska to malo byť 15 000,- Kč. Jasne, zreteľne a opakovane som pracovníčke VÚB vysvetlil, že chcem, aby na účet do zahraničia prišlo presne 570,- eur. Pracovníčka vyplnila potrebný dokument zdĺhavými číselnými údajmi (IBAN sa to volá), na potvrdenke bola suma presne 570,- eur. Bol som spokojný. Ale len jeden deň. O dva dni som dostal z Prahy e-mail, že peniaze síce nabehli na účet, ale bolo ich o takmer 500,- Kč menej ako sme sa dohodli. Dospeli sme k poznaniu, že VÚB a pravdepodobne aj predmetná banka v Česku, ktorej som peniaze posielal, si jednoducho stiahla či stiahli poplatky - takmer 20,- eur. Neskutočne som sa rozčertil a keby to nebolo neskoro večer, vybral by som sa do pobočky VÚB a celú záležitosť by som reklamoval. Ak som jasne, zreteľne a opakovane pracovníčke VÚB povedal, že chcem, aby na účet prišlo presne 570,- eur, tak ma mala upozorniť, nech posielam 590,- eur alebo rovných 600,- eur - ak chcem, aby po strhnutí bankových poplatkov prišlo na účet mnou požadovaných najmenej 570,- eur.  Bol som rozpálený dobiela a bol som ochotný na druhý deň ísť do pobočky VÚB a jednoducho bez okolkov zrušiť u nich osobný účet. K mojej nanič a zlej nálade, spôsobenej bankovými "službami," prispelo aj to, že v pobočke VÚB nefungovala svetelná tabuľa s aktuálnymi kurzami. Pracovníčka VÚB mi tvrdošijne ponúkala pri prepočte "ich" kurz, teda kurz VÚB, ktorý bol oveľa nevýhodnejší než kurz Národnej banky Slovenska v ten deň. Našťastie som na jej "bankovanie" nepristúpil, a tak som nebol ešte viac škodný. Chýbajúcich cca 20,- eur som už na špeciálny účet v českej pobočke neposielal - zas by to bolo s nekresťanskými poplatkami. Vyrovnáme sa v hotovosti keď budem v Prahe. S praktikami VÚB som sa napokon popasoval hlbokým stálym dýchaním, troma pohármi lahodného vína z oblasti Bordeaux a prehratím si pesničky, (pre istotu ešte raz aj s veselými obrázkami ;-) ). Isté ale je, že s VÚB už len tak skoro "bankovať" nebudem a jej pobočkám sa vyhnem ako čert krížovej ceste.

Príbeh tretí: O žene, nakupujúcej zeleninu a ovocie

Tento príbeh je možno banálny - ale vo svojej podstate môže mnohých aspoň inšpirovať k zamysleniu sa nad tým, či sa pri nakupovaní správajú ekologicky, alebo aspoň s rozmyslom a s ohľadom na životné prostredie. Desaťtisíce ľudí na Slovensku denne nakupujú: v obchodoch, v samoobsluhách, v supermarketoch. Okrem iného nakupujú aj zeleninu a ovocie. Tak ako jedna stará pani, ktorá stála v rade na pokladňu predomnou v supermarkete, v ktorom nakúpim všetko - od C cez B až po A. V mojom spotrebiteľskom košíku na kolieskach sa viezlo maslo, syr, chlieb a víno (v podstate základné potraviny) a v ruke som žmolil papierik s názvom  n e z a b u d n i !  na ktorý som ráno paličkovým písmom napísal: cigarety, zápalky. Pred starou paňou stála ďalšia zákazníčka, ktorej pokladníčka svedomito blokovala položku po položke z preplneného nákupného koša. Času bolo dosť. Keď ma omrzelo obzeranie si žuvačiek a prezervatívov, ktorými boli zaplnené stojany pred pokladňou, zapichol som pohľad do nákupného košíka zákazníčky pred mnou. Stará pani v ňom mala: dve mrkvy v mikroténovom vrecúšku, tri paradajky v mikroténovom vrecúšku, jeden petržlen v mikroténovom vrecúšku, dve cibule v mikroténovom vrecúšku, jeden kaleráb v mikroténovom vrecúšku, zväzok reďkovky v mikroténovom vrecúšku, dve jablká v mikroténovom vrecúšku, dva banány v mikroténovom vrecúšku a strapec hrozna v mikroténovom vrecúšku. Ak som to dobre spočítal, tak dokopy bol nákup starej panej zabalený v deviatich mikroténových vreckách. Chvíľu som uvažoval takto: Stará pani príde domov, zeleninu a ovocie vyberie z vrecúšok, ktoré poputujú do odpadkového koša. Ich osoh bude trvať možno ani nie hodinu, najviac dve - ak pani pocestuje niekam na dedinu v okolí mesta. Mikroténové vrecúška zo smetného koša v domácnosti na druhý deň pôjdu do kontajnera alebo smetnej nádoby a potom kamsi na nejakú skládku, kde sa budú rozkladať a rozkladať a rozkladať... asi do zániku sveta. To ma mierne naštvalo. Aký je zmysel toho, aby sme pri nakupovaní hlavne ovocia a zeleniny jednotlivé položky balili každú zvlášť do osobitného mikroténového vrecúška? A, predovšetkým, myslíme pri tom na naše životné prostredie? Asi nie. V "zápale nakupovania" vôbec nie. A z toho ja mám, vážení, nanič a zlú náladu. Už dávno do obchodu nenosím igelitky, ani si ich tam nekupujem. Na nákupy mám krásne staré, ale perfektne funkčné plátené tašky z čias ČSSR. Zeleninu a ovocie pri nákupe sa snažím umiestniť do čo najmenšieho počtu mikroténových vrecúšok - veď paradajkám a paprike, cibuli a cesnaku to spolu pristane, podobne aj jablkám a banánom, citrónom i pomarančom. Čo sa dá dať dokopy do jedného - troch vrecúšok, to do nich dám a cenovky s čiarovým kódom pekne nalepím rad-radom na kúsok papiera. Pokladníčkam sa tak celkom dobre tovar blokuje. A ja mám aspoň trošku čistého svedomia, že som prírodné kolobehy nezaťažil rozkladaním deviatich alebo jedenástich mikroténových vrecúšok, ale, napríklad, len troch. Keď nakupujem väčšie množstvo - napríklad zemiakov na váhu - používam vrecko z hrubého papiera. Keď sa vrecko celkom opotrebuje, rozkladám ním oheň v kachľovej peci. Pohľad do ohňa cez je veľmi upokojujúci a odháňa myšlienky na to, čo mi spravilo nanič náladu.

Príbeh štvrtý: O ruských turistoch a toaletnom papieri

Tento príbeh na prvý pohľad nezdá sa byť takým, ktorý by mi pokazil náladu, ale na druhý či tretí pohľad ma poriadne naštval. Pripomenul mi totiž správanie sa mnohých Rusov a po rusky hovoriacich "turistov" hlavne v Prahe, ale aj v našich Nízkych Tatrách a Vysokých Tatrách - hlavne keď u nás oslavujú príchod nového roka alebo prázdniny či nejaké sviatky, aj individuálne. Nikdy sa to nezaobíde bez hluku, bez opilostí, bez drzosti, nedisciplinovanosti. Spomínam si, ako sa mi jeden známy, ktorý má malý rodinný penzión v Demänovskej doline, sťažoval na skupinu turistov odkiaľsi z moskovského predmestia. Na záver pobytu sa večer všetci naliali ako sudy, porozbíjali a poškodili mu zariadenie penziónu, pokradli príbory a taniere a všetko vystriekali penovými či práškovými hasiacimi prístrojmi. Škody z nich bolo viac ako osohu. Príbeh, ktorý vám ponúkam na záver, je čerstvý a písali o ňom v Lidových novinách: "Turecké úřady zadržely pár ruských turistů, který si po pobytu v hotelu Antalyj zabalil do zavazadel vše, co se dalo odnést z hotelového pokoje i zahrady. Naditá zavazadla Rustama a Mariji ze sibiřského města Surgut upoutala pozornost hotelového personálu. Zaměstnanci hotelu se rozhodli Rusy požádat, aby kufry otevřeli, a ke svému údivu v nich našli 14 roliček toaletního papíru, pět litrů likéru přelitého do plastových lahví, dva župany, několik ručníků a trepek i sedm kilogramů pomerančů. Největší údiv ale vyvolaly květiny, které turisté i s kořeny vytrhli z hotelové zahrady..." Zamestnanci cenu ukradnutých predmetov odhadli na 231 $.  Ako sa to skončilo, dočítate sa tu. Buďme na záver tohto "negativistického článku" trošku veselí a skúsme sa zamyslieť nad tým, kde všade, v koľkých domácnostiach v ruských mestách a dedinách skončili rolky toaletného papieru z európskych a svetových hotelov :-) Na druhej strane - ako dobre, že "početná skupina sovietskych turistov" už od nás aj s tankami a lietadlami dávno odtiahla domov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V bašte Smeru deti chorľavejú a starším sa cnie za socializmom

Baníci cítia krivdu, keď niekto kritizuje umelé dotovanie Hornonitrianskych baní vládou. Na ťažkú prácu nedajú dopustiť.


Už ste čítali?