Chvála dreva a sekier

Autor: Martin Droppa | 28.6.2017 o 19:19 | Karma článku: 6,65 | Prečítané:  1145x

Mám rád drevo. Veľmi. Od detstva. Od čias, keď som sa ho naučil píliť, kálať, rúbať. Zaľúbil som sa do dreva skôr než som s ním tvrdo pracoval na miestnej píle. 

Už si nikdy nespomeniem kedy som si prvý raz v živote zadrel drevenú triesku či triesočku do dlane. Ale nebolo ich málo. Niekedy sa mi zdá, že celý môj život je len akási trieska ktorá sa mi zadrela do prsta,  kamsi pod necht. Vytiahnuť sa nedá, vytlačiť sa nedá. Chvíľu, pár dní, to bolí, pichá - ale napokon trieska vyhnije, stratí sa a po nejakom čase už človek ani nevie v ktoromže prste bola zarazená. Iné je to s veľkou jazvou na ľavej ruke - tam, kde sa palec stráca v dlani. To je od preostrej sekery. Rúbal som v zime drevo v drevárni, ruky skrehnuté, samozrejme ja bez rukavíc, akosi sa mi pošmyklo, zavadilo a sekera ostrím trafila kde nemala. Ruku mi zaliala horúca krv. Kus kože aj s mäsiskom odvísal. Vyčistil som ranu snehom pred drevárňou a narýchlo som ju zviazal zelenou vojenskou vreckovkou. Krv presakovala, rúbal som ďalej akoby nič. K peci som nanosil hŕbu zakrvavených triesok a narúbaných polienok. Krv vsiakla do dreva, vpila sa, vyschla a neskôr zhorela v plameni vianočného tepla.

Ach, štiepanie triesok... Vraj som nemal ani desať rokov a už som bral sekeru a išiel do susedov. Susedka na to dodnes spomína, vždy o tom prehodíme pár slov cez plot. Vraj som len tak, so sekerou, prišiel a vravím: "Dobrý deň, pani suseda, prišiel som vám narúbať triesok," a už som sa pratal do drevárne. Rúbal som čo som vládal - triesok na zakurovanie som nahotoval za pár filpasov. Dorobil som robotu a hlásim domácej: "Hotovo, pani suseda." A ona na to: "No ďakujem ti, Maroško, ale ako sa ti odmením?" Ja som vraj odvetil po chlapsky: "Nechajte tak, len mi odrežte kusisko z vašej domácej slaniny." Hneď mi aj zabalila hodný kus - taký voňavý, na povrchu stopy soli, rasca... Bola to najlepšia slanina na svete! Jej nasolenú a vyúdenú hrubú kožu som vždy po kúskoch cmúľal, omieľal v ústach, žul. To bolo v časoch, keď ešte susedke žil muž - tiež Martin. Celý život robil s drevom, aj v hore, 'na Lesoch,' na píle, vždy vonku, opálený bol celoročne ako dáky Indián, chodil vzpriamený a rovnomerným krokom - aj keď si vypil. V nedeľu chodil na dedinský futbal, inokedy na hríby, na čučoriedky. Bolo toho za plné vandlíky. Maroš bol chlap ako sa patrí, pre mňa veľký vzor. V jeho drevárni som sa cítil ako v kráľovstve dreva, narúbaného na potrebné hrúbky: do kachieľ, do pece v kuchyni. Všade poriadok ako na vojne. Drevárne - suseda Maroša a naša - to bol iný svet pre chlapca. Keď Maroš zomrel (to už som bol dávno dospelý) plakal som na pohrebe ako malý. V rozlúčke s ním sa krásne hovorilo aj o dreve, o lesoch, o poctivej práci, aj o tom, že vždy mal v drevárni svedomito nahotované triesky na podkurovanie, uložené podľa hrúbky... Ach...

Keď som zmaturoval na gymnáziu, mesiac som ešte prázdninoval a potom som si rýchlo našiel prácu, aspoň 'do vojny' - na píle, vo výreze dreva. Na dve zmeny: týždeň dopoludnia, týždeň popoludní. Boli sme tam taká fajn partia. Aj sme robili, aj sme sa nadreli, aj sme sa zabavili, aj sme si oddýchli, aj sme pošpásovali s dievčatami z iných 'prevádzkových úsekov,' aj sme boli opálení, aj zmoknutí, aj uzimení v premoknutých prešivákoch. Pár hrubých kožených palčiakov sme na dreve zodrali za tri týždne. Tak ako aj dnes i vtedy vozili na pílu kmene guľatiny nákladné autá. Guľatina sa najskôr spod žeriavov dostávala k nám - na výrez. Tam sa porezala na rôzne dĺžky rôznych priemerov a my sme roztriedené výrezy rozvážali malým elektrickým vláčikom na pováľky. Drevo krásne voňalo, lepilo smolou či živicou, kmene borovíc boli posiate pestrofarebnými fľakmi kôry, v zime často zaliatymi ľadom. Všetci sme tým drevom voňali tak, ako keby sa tej vône naše telá, naše poty, už nikdy nemali zbaviť. Preobliekať, desiatovať či večerať sme chodili do neveľkej murovanej budovy so šatňou aj sprchou, vykurovanej parovodom. V strede hlavnej miestnosti bol veľký podlhovastý drevený stôl, pri ňom dve lavice bez operadiel. Ten stôl bol fantastický! Zbitý z dosiek ktoré dlhými rokmi vyšúchali ruky a rukávy robotníkov. Miestami bol hrčatý, niekde v dreve vznikli praskliny a v nich sa nahromadili omrvinky z chlebov, inde zas bol fľak od slaniny, údeného, zárezy nožom (stôl hocikedy slúžil aj ako obrovský lopár), kdesi vyryté akési ženské meno, inde čerň od žeravého konca cigarety. Miloval som ten stôl, aj tú našu partiu okolo neho. Narobili sme sa, ale sme aj dobre zarobili. Ten stôl vo mne dodnes pretrváva ako symbol možno mojich najkrajších pracovných čias. Čias práce v partii, kde nikto nikomu nezávidel, neprekážal, kde sme sa neohovárali, kde sme 'nemudrovali' nad kadečím hlúpym a zbytočným, kde sa nepolitikárčilo a nešpekulovalo, kde platilo 'rob keď robiť treba - oddychuj keď sa oddychovať dá' a kde sme si aj schuti zanadávali keď sa nadávať oplatilo. Kde sme sa občas aj pohádali alebo zašpásovali na niečí účet keď mal narodeniny, kde sme si niekedy vliali tvrdého do jednej i druhej nohy a kde sme v horúčave pili pivo osmičku zo závodného bufetu. No a čo - veď sme boli obyčajní robotníci - vedúca sila v spoločnosti: štíhli a svalnatí od roboty :-) A potom som išiel na vojnu, z vojny som sa vrátil zas na tú istú pílu, ale výrez už bol automatizovaný vďaka výrobnej linke z Fínska. Niekoľko mesiacov som ešte pracoval na píle: v mazutovej kotolni aj v kotolni na piliny. Potom som odišiel inam, ale to už nesúvisí s drevom. Po roku 1990 som raz išiel na pílu pracovne ako novinár. 'Náš' domček tam ešte stál, opustený, aj ten stôl v ňom bol. Taký osirelý. Prišlo mi na um, že si ho vypýtam, možno aj odkúpim, dám mu čestné miesto na dvore - ale akosi som z tej myšlienky neviem prečo zaraz upustil... Dnes už 'náš' domček nestojí a stôl s lavicam - ani nechcem vedieť ako skončili.

V drevárni mám sedem sekier - každú na iné rúbanie, od ťažkej ako káľačka až po malú starú skautskú sekerku po otcovi keď bol ešte slobodný mládenec. Tá slúži na štiepanie jemných triesok - takých špaliniek na podkurovanie. Medzi nimi sú aj sekery, na ktoré mi poriská presne do rúk spravil môj priateľ a spolužiak - tiež Martin. Sekery a sekerky čakajú len na to, ktorú kedy zoberiem do rúk. Rúbem drevo, nasekávam triesky. Z niektorých klátikov sa vyvalí jemný drevený prášok, iné keď rozseknem tak zavoňajú a odhalí sa v nich uložené medovožlté voňavé oko živice. Pripadá mi neúctivé rúbať drevo v rukaviciach. Drevo si zaslúži ľudský dotyk holých dlaní. Smola na rukách mi neprekáža. Na rozdiel od smoly v živote sa dá ľahko odstrániť - stačí dlane pretrieť kúsočkom masla, to smolné fľaky hneď rozpustí. Pri rúbaní dreva si niekedy pískam alebo pospevujem, ale vždy si pri tom spomeniem na suseda Maroša, na partiu z píly, aj na urasteného náhle nebohého Bistra Glejduru z Liptovskej Tepličky, ktorý nám na pílu na liazke vozil z hôr guľatinu. Dvere na drevárni mávam otvorené aby bolo svetlo. Keď je treskúca zima a dorúbem, zavriem dreváreň, opriem sa dlaňami o staré drevené dvere. Drevo na slnku je teplé, nech je aj dvadsať pod nulou. Zájdem do domu, zhodím starý prešivák so stopami od dávnej smoly, zavesím na vešiak a idem kúriť v kachľovke, nech sa červené burgundské čo najskôr prehreje na izbovú teplotu a nech hudba hrá.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Róbert Bezák: Radi počúvame, ako niekto vyrieši naše problémy

Možno je to taká diagnóza spoločnosti, že je schopná si kohokoľvek zvoliť. Som z toho smutný.


Už ste čítali?